Päťdesiatka

Kritizovať Európsku úniu je ľahké. Príležitosť poskytujú zdanlivo absurdné regulácie, obraz nekonečných radov bruselských byrokratov, či absolútne nekonkrétna, no dostatočne aktivizujúca hrozba straty národnej suverenity.
Počet zobrazení: 994
9_2-m.jpg

Kritizovať Európsku úniu je ľahké. Príležitosť poskytujú zdanlivo absurdné regulácie, obraz nekonečných radov bruselských byrokratov, či absolútne nekonkrétna, no dostatočne aktivizujúca hrozba straty národnej suverenity. O úspešnosti Únie za posledných päťdesiat rokov (a o jej ďalšej potrebnosti) však svedčí už ten fakt, že mnohé z pozitív, ktoré pomohla priniesť, považujeme za také prirodzené, že o nich ani nepremýšľame. Britský diplomat Russell Bretherton, ktorý roku 1955 sledoval prípravy Rímskej zmluvy, vláde v Londýne hlásil: „Zmluva nemá nijakú šancu byť podpísaná; ak aj bude podpísaná, nebude nikdy ratifikovaná; ak by aj bola ratifikovaná, nebude nikdy uvedená do života.“ Päťdesiat rokov však ukázalo, že skutočnosť sa priblížila omnoho viac predstavám jedného zo zakladateľov projektu povojnovej európskej integrácie Jeana Monneta: „Nevytvárame koalíciu medzi štátmi, my ich zjednocujeme.“ Zmena politickej paradigmy Výnimočnosť povojnovej európskej integrácie spočíva v tom, že dokázala zmeniť logiku, ktorá riadila vzťahy medzi štátmi od polovice sedemnásteho storočia. „Vestfálsky systém“ stál na existencii hraníc, ktoré oddeľovali štáty a súčasne oddeľovali „vnútorné“ a „vonkajšie“ politiky. Idea „štátnej suverenity“, ktorá mala pôvodne zabezpečiť politickú stabilitu krajín tým, že vylúči možnosť spochybnenia moci suveréna zvonku a zvnútra, však viedla k rozdeleniu kontinentu na štáty, ktoré v mene „štátnych (národných) záujmov“ viedli vojny a prenášali ich aj do iných častí sveta. Európska integrácia však dokázala oslabiť vonkajšie a vnútorné hranice. Rozširujúca sa oblasť spolupráce krajiny naozaj zjednocuje – v zmysle zjednocovania záujmov i rozhodovacích procesov – čím obmedzuje intenzitu možných konfliktov. Táto zmena paradigmy má veľký význam práve pre krajiny strednej a východnej Európy. Boli častejšie predmetmi než činiteľmi „veľkej“ regionálnej politiky. Hranice definovali vonkajšie mocnosti, zahraničné záujmy často rozhodovali o povahe režimov, ktoré vládli ich občanom. Pri poslednej redefinícii sfér vplyvu však dostali krajiny strednej a východnej Európy možnosť prekonať toto historicko-geografické „predurčenie“. Preto nemá zmysel tvrdiť, že sa vstupom do EÚ vzdali (časti) svojej novozískanej suverenity. Ak suverenita v najvšeobecnejšej rovine znamená slobodu konať – ktorá je vždy obmedzená – , potom sa im vstupom do EÚ posilnila. So všetkými problémami a nedostatkami, ktoré dnes európske demokracie a najmä demokracia na európskej úrovni majú, dáva integrácia občanom lepšiu možnosť ovplyvňovať svoju budúcnosť, než by to bolo pri existencii samostatných štátov, s omnoho rôznorodejšími a potenciálne protichodnými záujmami. Obeť úspechu? Často sa opakuje, že EÚ je obeťou vlastných úspechov. To, že na európskom kontinente pretrváva mier sa považuje za prirodzené – pritom pred viac ako polstoročím to bola takmer priodvážna ambícia. Napriek problémom, ktorým musia mnohé európske ekonomiky čeliť (a ktorým by čelili omnoho ťažšie, ak by to museli robiť samostatne a izolovane), dokázala európska integrácia zabezpečiť bezpríkladne dlhé obdobie hospodárskeho rastu a prosperity. O politickej a ekonomickej príťažlivosti európskeho projektu svedčí aj snaha mnohých okolitých krajín pripojiť sa k nemu. Iste, môžeme povedať, že z periférie je obraz EÚ skreslený, idealizovaný do podoby bohatého klubu, ktorý pomôže prekonať ekonomické zaostávanie a politickú nestabilitu. Na druhej strane, tento argument by sa dal aj otočiť – pohľad periférie na úspešnosť EÚ či neúspešnosť neskresľuje pocit, že ekonomická a politická stabilita sú akousi samozrejmosťou. Tvrdenie, že si Európania prirýchlo zvykli na pohodu, môže byť tak trochu klišé, ale časť pravdy v ňom je. Druhou časťou sú, samozrejme, problémy, ktoré dnes EÚ má. A tie vyplývajú najmä z nerovnováhy medzi rozsahom a hĺbkou ambícií Únie na jednej strane, a rozhodovacími procesmi a politikami na strane druhej. Pri dvadsiatich siedmich členských krajinách (a ďalších možných členoch) a rastúcom počte oblastí, kde sa spolupráca, či spoločný až jednotný postup ukazujú ako efektívnejšie, je súčasná podoba EÚ prežitkom minulosti. Reforma, ktorú navrhovala Ústavná zmluva, bola len polovičatým krokom vpred – ani ten sa však zatiaľ nepodarilo urobiť. Dve cesty Je ľahšie povedať, čo EÚ za posledných päťdesiat rokov dosiahla, ako odhadnúť, čo ešte dosiahne. Najmä preto, že európska integrácia nie je jednosmerná cesta. Je dosť možné, že pri nejasne definovaných pravidlách (ktoré nedokážu dostatočne obmedzovať mieru politických konfliktov) a neefektívnych rozhodovacích procesoch (v zmysle nedostatočnej reprezentatívnosti i relatívnej nákladnosti na čas a energiu) sa EÚ rozpadne na integračné jadro a perifériu. Alebo sa možno vráti k posilneniu štátov a obnoví sa logika územných sfér vplyvu a konfliktov. Ak sa tomu chce vyhnúť, musí investovať politickú vôľu a energiu do integrácie záujmov a prekonávania rozdielov. Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984