Alternatívy pre Turecko

Európski lídri „zabudli“ pozvať Turecko na oslavu päťdesiatych narodenín EÚ, napriek tomu, že je oficiálnou kandidátskou krajinou. Turecká vláda vyjadrila sklamanie z „premeškanej príležitosti“, turecké médiá boli omnoho tvrdšie – chýbajúcu pozvánku považujú za ďalší zo signálov, že politici EÚ dnes s členstvom Turecka v skutočnosti nepočítajú. Na problém tureckého členstva sa v Európe pozeráme väčšinou len z európskej strany. Snaha Ankary o členstvo akoby znamenala, že inú možnosť ani nemá. V skutočnosti je však EÚ pre Turecko len jednou z jeho možností – možnosťou, ktorej by dalo prednosť, ale nie za každú cenu. Čím viac bude u európskych politikov na verejnosti narážať na odmietavý postoj a xenofóbiu, tým menej bude „európska cesta“ príťažlivá. Myšlienku, že Turecko sa môže stať samostatným dôležitým hráčom – nie jedným z členov, ale strategickým partnerom Únie – podporujú súčasné ekonomické výsledky. Ekonomika rastie rýchlosťou sedem percent ročne. Na rozdiel od väčšiny európskych krajín sa podiel populácie v ekonomicky aktívnom veku zvyšuje. No napriek tomu, ak bude súčasný hospodársky rast pokračovať, v roku 2015 sa bude musieť krajina stať čistým dovozcom pracovnej sily. Krajina je okrem toho stále dôležitejším obchodným hráčom. Rastie turecký vývoz do arabských krajín, ale aj do krajín strednej Ázie, s ktorými ju spája aj etnická blízkosť. Pre Európu sa stáva dôležitou transportnou krajinou ropy a zemného plynu z kaspickej oblasti. V politicko-strategickom myslení sa v Turecku už od rozpadu studenej vojny objavujú predstavy o reorientácii zahraničnej politiky z jej zameranosti na EÚ na krajiny strednej Ázie. Rozširovanie tureckého vplyvu v etnicky blízkych krajinách od Azerbajdžanu po Kazachstan a Turkmenistan môže zvýšiť politickú i ekonomickú váhu Ankary. Tá si súčasne udržiava pozíciu dôležitého regionálneho hráča. Hoci bolo Turecko do značnej miery oprávnene vnímané ako zástupca záujmov USA na Blízkom a strednom Východe, s rastom jeho dôležitosti sa zahraničná politika osamostatňuje. Využíva pritom aj svoj obraz moslimskej, no zároveň sekulárnej a demokratickej krajiny. Rozvíja vzťahy s moslimským a arabským svetom, súčasne však udržiava úzke kontakty s Izraelom. Buduje vzťahy s Palestínskou samosprávou a Hamasom a udržiava kontakty aj s vládou v Teheráne. V oboch prípadoch tak môže slúžiť Európe a USA ako strategicky dôležitý „most“ pri normalizácii vzťahov. Samozrejme, Turecko bude musieť čeliť niekoľkým hrozbám – avšak bez ohľadu na to, či si vyberie „európsku“ alebo samostatnú cestu. Pozitíva ekonomického a politického rozvoja sú distribuované nerovnomerne. Nebezpečenstvom je aj rastúci ultranacionalizmus (živený sčasti európskou xenofóbiou) a idea obnovenia „osmanskej veľkosti“, islamský extrémizmus či politická nestabilita. Rozširovanie bolo doteraz najúspešnejšou vonkajšou politikou EÚ. Možnosť získať členstvo v Únii dokázala meniť politiku v budúcich členských krajinách, prispôsobovať ju „európskym štandardom“. Základnou podmienkou však je, aby bola táto možnosť členstva dôveryhodná. Autor je stály spolupracovník Slova