O nude, a nenudí

Chcete zažiť nudu? Chcete stráviť dve hodiny sledovaním nezmyselných rečí, prívalu zaručene účinných riešení na akýkoľvek problém tohto sveta, nepochopiteľných hádok, zápasu o svoju minútu slávy na obrazovke? Ak áno, máte dve možnosti. Prvým je, že si zapnete televízor a na dve hodiny, bez možnosti zmeny rozhodnutia, zamknete diaľkový ovládač do trezora. Druhou možnosťou je návšteva Štúdia 12 na Jakubovom námestí v Bratislave, kde už druhý mesiac uvádzajú predstavenie Marolda Langera-Philippsena a kolektívu s titulom Novinka chudoba™. Ak si vyberiete druhú možnosť, budete mať o jeden zážitok navyše. Zabavíte sa na absurdnosti tohto sveta. Ale to len v prípade, že vydržíte do konca. Tým, ktorí navštívia túto hru a namiesto diaľkového ovládača v hlave včas neprepnú môže ujsť pointa predstavenia a budú mať rovnaký zážitok ako z pozerania televízie. Chudoba bez chudobných Názov vyvoláva svojou aktuálnosťou veľmi silné očakávania. Napríklad, že by mohlo ísť o nadviazanie už dlhodobo obchádzanej tradície angažovaného divadla, ktoré má odvahu pomenovať problém a ktoré tému originálnym a aktuálnym spôsobom zdramatizuje. Obzvlášť silnú zvedavosť môže názov vyvolať aj tým, že sa netýka len chudoby ako takej, ale hovorí o chudobe ako o novinke. Akoby predstavenie malo byť o novej, postsocialistickej chudobe, ktorá je v niektorých prejavoch ešte drastickejšia a bezvýchodiskovejšia ako chudoba z predvojnových čias. Divadelné predstavenie Novinka chudoba™ však o tomto nie je. Aspoň na prvý pohľad nie. Predstavenie sa totiž odohráva v televíznom štúdiu, kde sa diváci ocitajú v úlohe tých vždy prítomných divákov v televíznych diskusiách, ktorí na povel zatlieskajú, zasmejú sa alebo položia otázku. Aby sa však lepšie pripravili na úlohu štatistov, v prvej časti predstavenia absolvujú polhodinový tréning aktívneho a záujmom prekypujúceho diváka. V paródii na televízne diskusie sa párkrát objaví aj téma chudoby – čo je však na hre zaujímavejšie je, ako ukazuje biedu sveta televízie a expertizmu, ľudí, ktorí dokola omieľajú svoje nezmyselné rady a zaručene účinné riešenia na akýkoľvek problém. Napriek tomu, že sa slovenská spoločnosť ako celok radí medzi ekonomicky vyspelé krajiny, jej najslabšie časti upadli do hlbokého stredoveku. Na rozdiel od stredoveku sa však vylúčením do osád alebo malých bytov na okraji miest, mimo nášho zraku, stávajú pre väčšinovú spoločnosť neviditeľnými. Títo vylúčení sú však, najmä prostredníctvom moderných médií, ustavične konfrontovaní so svetom blahobytu. Majú možnosť vidieť svet „normality“, ale ten je pre nich prakticky nedosiahnuteľný. Na jednej strane môže byť sprostredkovaný obraz blahobytu impulzom na snívanie, ale môže sa stať aj zdrojom agresivity, deprivácie, sebapodceňovania a frustrácie. Netýka sa to len veľkej časti Rómov, ale aj množstva dôchodcov, najmä tých, ktorí žijú v mestách, mnohých mladých rodín alebo osamelých matiek. Ako sa stať vylúčeným Predstavenie Novinka chudoba™ však poukazuje na inú stránku sociálneho vylúčenia. Demonštruje mechanizmy, ktorými sa z aktívneho a sebavedomého občana stáva len bábka a nástroj v rukách režisérov. Hoci aj v takom televíznom štúdiu, kde sa nakoniec pre krátkosť času a pre povrchný expertizmus tvorcov relácií v podstate nič nepovie. Iba sa popri tom vycvičí veľká časť spoločnosti na model vzťahu, v ktorom jedni určujú pravidlá a druhí ich len plnia. Predstavenie je kritické aj voči reklame, tým, ako necháva divákov zažiť jej zavádzajúce a zvádzajúce stratégie. Sľubuje jednu tému, no nakoniec dostaneme tému inú. Na začiatku predstavenia v každom z piatich kabinetov natrénuje expert divákov na istý druh aktivity, no nakoniec ich mení na pasívnych divákov, ktorí nemajú možnosť ovplyvniť vopred pripravenú reláciu. Režisér ju zvrtne úplne iným smerom, než na aký boli pripravení. Tak ako na začiatku diskusie moderátor vyzýva účastníkov v štúdiu k spontánnosti, podobne sú k aktivite povzbudzovaní aj diváci v sále. Predstavenia je však „o“ disciplinovaní, sekírovaní a obmedzovaní. (Ľudia, ktorí boli prizvaní do relácie ako hostia, teda aj spolutvorcovia, sa v rukách ekonomicky kalkulujúceho režiséra menia na figúrky, bezduché postavičky, ktorých hlavným poslaním je udržať pozornosť divákov, hovoriť to, čo chce počuť režisér a pomáhať tak realizovať niečie obchodné alebo politické záujmy. Je to vynikajúca praktická ukážka procesov postupnej degradácie človeka a jeho vylučovania z možnosti byť spolutvorcom vlastného i verejného života. Vedci a experti v štúdiu Iným, až totalitárnym znakom medializovaného poznania, ktoré paroduje predstavenie Novinka chudoba™, je organizovanie multi- a transdisciplinárnych vedeckých alebo odborných relácií v televízii. Hľadanie pravdy, porozumenia a praktických riešení spoločenských problémov sa mení v takýchto reláciách, podobne ako aj v divadelnom predstavení, na zápas jazykov (politických, odborných, svetonázorových) – v tom lepšom prípade na šou, v ktorej sa každý pokúša získať si priazeň divákov vtipnejšou poznámkou alebo veselšou historkou. Vyvolávať konflikty, dramatizovať dôležitosť vlastného postoja a nezastupiteľnost vlastnej vedeckej disciplíny je spôsob, ako upútať pozornosť divákov a vryť sa im do pamäti. Predpokladmi sledovanosti takýchto relácií sa nestali korektnosť argumentácie či zvyčajne nudné fakty, ale dramatickosť a napätie. Komukoľvek môže napadnúť myšlienka, či má zmysel chodiť do divadla, keď je tam to isté, čo v televízii. Tá istá kakofónia nezmyselných slov, tá istá štylizácia a nuda. Originalita tohto predstavenia však nie je v nápade a myšlienke, ale skôr v majstrovstve, akým herci dokážu vyvolať v divákovi silný intelektuálny zážitok. Mnohí z tých, čo zažili návštevu niektorého z kabinetov, prijali spôsob, akým sa herci predstavili – prijali aj ich hru, v ktorej bola otvorená manipulácia, akú umožňuje výchova k slušnosti a úcte voči expertom. Niektorí im uverili, niektorí sa hnevali a takmer hádali, no zážitok ich skutočne vtiahol do deja. Nezmyselnosť, vyprázdnený jazyk a riešenie pseudoproblémov, ktoré sa neskôr objavujú na scéne, sú cestou, po ktorej sa ktorýkoľvek divák môže dostať až na hranicu svojej sebadefinície a objaviť prázdno aj v sebe. Prijať ho ako svoju súčasť, a tým ho paralyzovať. Akceptáciou nudy, ktorú v sebe prežíva, si od nej urobiť odstup, a tým sa jej zbaviť. Odvaha hovoriť o chudobe Podobný myšlienkový obrat umožní pochopiť, že hra je predsa len o materiálnej biede. Naráža totiž na jednu dôležitú charakteristiku súčasnej chudoby. Tým, že sa vyhýba priamej konfrontácii s novodobou chudobou na Slovensku, ukazuje zároveň na jej dôležitý znak. Na to, že chudobní už v súčasnosti nie sú potrební. Ani len ako lacná pracovná sila, ani ako záloha, keď bude pracovnú silu potrebné najať. Voľnej a lacnej pracovnej sily je na svete nadbytok. Chudobní už nemajú v našej spoločnosti priestor ani ako objekt a cieľ nášho súcitu, ako to bolo v stredoveku a na začiatku priemyselnej spoločnosti. Ich postavenie a aj hra Novinka chudoba™ ukazuje, že ich jedinou úlohou je byť oddelenými, vylúčenými z nášho priameho dohľadu. Skutočná chudoba musí byť ďaleko mimo priameho kontaktu s našou každodennosťou. Aj na to má slúžiť zahmlievanie problémov prázdnymi rečami v médiách a bezmyšlienkovité zapĺňanie drahého vysielacieho času. Pri takejto oddelenosti možno zjednodušený a zdramatizovaný obraz chudoby súčasne využívať ako nástroj, ktorý má slúžiť na disciplinovanie zvyšku spoločnosti. Má vyvolať strach, aby sme neboli do toho neznámeho a strašného sveta vyvrhnutí, a tak zbavení svojej ľudskosti. Tým, že sa obraz chudoby vylučuje z nášho sveta, udržiava sa existujúci spoločenský poriadok. Obrazy nám pomáhajú, aby sme sa naučili báť, mať strach z vylúčenia a exkomunikácie zo sveta, na ktorý sme zvyknutí. Takýmto strachom (napríklad aj strachom odísť alebo zostať na predstavení) ten jediný existujúci obraz poslušne udržiavame. Herci, ktorí sú zároveň spoluautormi podoby predstavenia, takýto strach zjavne nemali. Autor je sociológ