Zlodeji (5)

Pre troch bol byt pritesný. Preto som Marisii ponúkol, že sa odsťahujem. Potkýnali sme sa o seba a ráno sa nedalo dostať do kúpeľne. Najprv sa mi nechcelo veriť, že to Marisia s Janutom myslí vážne. Ale potom spal u nás už skoro každú noc. A ja som si povedal, že zadarmo u nás bývať nebude. Marisia preň vyvárala a byt stále čímsi páchol. Horúcim olejom a držkovou polievkou. Okná museli byť stále otvorené. Všade sa váľali ich veci. Ráno sa ponáhľali a všetko ostalo, ako to večer nechali. Na sporáku mastnú panvicu a výlevku plnú špinavého riadu. V kúpeľni viseli mokré uteráky a zrkadlo bolo zarosené vlhkosťou. Hovoril som mu, aby môj uterák nepoužíval. Vedel som to, lebo ináč by od rána do večera určite vyschol. Pri sprchovaní nezaťahoval záves, a ja som sa bál, že sa v štrbinách medzi dlaždicami usadí pleseň. Niekedy som chcel byť jednoducho sám. Marisia mala svoju izbu a do kuchyne si chodila len uvariť kávu. Obedy mala v škôlke a na večeru si kúpila niečo v pouličných stánkoch. Dobre sme si rozumeli a nezavadzali sme si. Sám som si byt ešte nemohol dovoliť a Marisia bola dobrá spolubývajúca. Ale pre troch bol náš byt primalý. Nemal som chuť každé ráno búchať na kúpeľňu a čakať, kým sa niekto osprchuje. Domáhať sa pohodlia v byte, za ktorý som platil nájomné. A tento Janut sa mi nepozdával. Býval u nás celkom zadarmo. Z chladničky mi stále častejšie mizli moje veci. Marisia sa predtým vždy spýtala. Či si môže dať do kávy z môjho mlieka, lebo včera sa zabudla zastaviť v potravinách. Či si môže dať na raňajky môj jogurt a že ho potom dokúpi. A naozaj vždy dokúpila. Aj tak doma skoro nič nejedla. Odkedy u nás prespával ten Janut, brali si moje veci bez opýtania. Hádam by sme sa boli dohodli. Mohli sme sa porozprávať a stanoviť pravidlá. Prišiel by som síce o svoje pohodlie, ale o nájomné sme sa mohli deliť traja. Ale keď sa mi začal vyhrážať, zľakol som sa. S Marisiou sa o tom nedalo hovoriť. Celkom jej poplietol hlavu. Nemohol som si byť istý, či mi okrem potravín nezačnú miznúť aj iné veci. Bola to len otázka času. A nájsť si bývanie nebolo ťažké. Bol som pri tom, keď sa tí dvaja zoznámili. V lunaparku na prvého mája. S Marisiou sme boli len spolubývajúci. Chodila domov až po mne a ja som nikdy nevyšiel z izby spýtať sa, ako sa má. Nerobili sme spoločné nákupy a večer sme spolu nepili víno. Ráno si robil každý svoju kávu. Keď mi po večeri ostalo z jedla, dal som ho do misky a prikryl priehľadnou fóliou. Nepýtal som sa Marisie, či si z neho nedá aj ona. Nevarili sme spolu a nechodila si sadnúť na posteľ do mojej izby, kde by sme sa do noci rozprávali. Prvý máj pripadol na sobotu a bolo krásne počasie. Vedel som, že Marisia robí v škôlke a v sobotu má voľno. Sedela v kuchyni a pozerala sa z okna. Kým som si opekal hrianky, povedala, že kedysi bol Prvý máj rovnaký sviatok ako Vianoce. To bolo niečo, čo sme mali spoločné. Stánky s klobásou a cigánskou pečienkou. Dva a pol decové fľašky z číreho skla s obyčajnou malinovkou. Ako sóda, do ktorej sa pridá pár kvapiek malinového sirupu. Potom si Marisia spomenula, že niekedy nebola limonáda vo fľašiach, ale v igelitových vreckách. V dvoch farbách, s dvoma príchuťami. Ružová malinovka a žltá citronáda, obe s bublinkami. Na Prvého mája postávali na kraji chodníka babky s vedrami plnými malinovkových vreciek. Ku každému dali aj krátku slamku, ktorou sa prepichol igelit. O takomto čase bývala Marisia už dávno v práci a ja som málokedy jedol v kuchyni. Hrianky som si radšej odniesol do izby. Ale teraz nás to s Marisiou začalo baviť. Predbiehali sme sa, kto si ešte na čo spomenie. Na veci, ktoré sa nezachovali ani na fotografiách. A ktoré sa tu nedali nájsť. Vrecká s dvojfarebnou limonádou už neexistovali. Mávadlá z krepsilonu. Trojfarebné pásiky ľahučkej látky pripevnené klincom na štvorhrannej drevenej paličke. Z nekvalitného dreva, takže sa z neho do prsta ľahko zadrela trieska. Farby boli síce iné, ale mávadlá sme poznali obaja. Rodičia ich dostali zadarmo v robote a odkladali v komore, lebo paličkami z mávadiel sa dali dobre podopierať kvety. Najkrajšie boli našuchorené krepové margaréty. Najškaredšie tie, ktoré sme si sami vyrobili. Pokreslený papier prilepený zozadu na špajli hnedým leukoplastom. Natieral som hrianky lekvárom a Marisia dopila kávu. Zrazu sa ma spýtala, či nechcem aj ja. Že jej ešte ostala horúca voda. Môže mi zaliať nesku. A či poznám aj tie kožušinové opice na gumke, čo mali ružové hlinené tváre. U nich vraj také predávali v zoo. A igráčikov. My sme zas mali postavičky pripevnené na nylonovej niti medzi dvoma ramenami lišty ohnutej do U. Keď sa ramená priblížili k sebe, panáčik na niti cvičil ako na hrazde. Valili sa nové a nové prvomájové maličkosti. Ako to bolo u nich a ako to bolo u nás. Marisia povedala, že týmto tu musí také niečo chýbať. Spomienky na veci, ktoré už nikdy nebudú existovať. Tak som navrhol, aby sme sa išli pozrieť von. Aj tu sa v parku oslavoval Prvý máj. Dopili sme kávu. Metrom sme išli načierno. Ale potom tam bol každý s niekým. Rodičia postávali s bakelitovými pohármi piva v ruke a deťom v kočíkoch rozopli svetre. Otočili ich tak, aby na nich hrialo slnko a rozprávali sa zatiaľ so známymi. Aj tí mali detské kočíky alebo väčšie deti, ktoré odbehli kúpiť si strieborné balóny. „Balóny!“ vykríkla Marisia. „Zabudli sme na balóny!“ Ale balóny mali aj tu. Hoci nie gumené. Vyzerali ako z alobalu. U nás sme mali balóny v piatich farbách. Predávali sa v škatuliach poprášené bielym práškom, aby sa guma nelepila. Plnili sa héliom a priväzovali na špagát. Rodičia tu boli s deťmi. Deti s rodičmi bez spomienok na mávadlá. Nevedel som si predstaviť, na aký Prvý máj si pamätali oni. A teraz tu boli s deťmi a so známymi, ktorým ráno zatelefonovali. „Nepôjdeme do parku?“ pýtali sa. Počasie bolo výnimočne krásne. Pri vstupe do parku stála trampolína plná ľudí. Pružiny vibrovali v teple. Staršie deti tu boli bez rodičov. V skupinách sa držali okolo pliec alebo za ruky. Pankáči mali pod tričkami s krátkymi rukávmi čierne tielka. Okolo nich sa motali krotké vlčiaky. Ja som tu bol so spolubývajúcou. Vedel som, ako sa volá a odkiaľ je. Ale netrávili sme spolu večery. Netelefonovali sme si, keď jedného z nás chytil revízor. Nedávali sme si na narodeniny darčeky a nevedeli sme, kedy máme narodeniny. Spolubývajúcich som mal už veľa. Nábytok som nepotreboval, byty boli vždy zariadené. Postele z preglejky a v perináku zhúžvané nenavlečené periny. V kuchynskej linke poháre, ktoré sa k sebe nehodili. Šálky s menami niekdajších obyvateľov. Byty vrátane nábytku a spolubývajúcich. Za nájomné som dostal aj nových kamarátov. Ako auto, prenajaté aj so šoférom. Nájomné zahŕňa elektrinu, vodu aj spoločnosť. Podal som si s nimi ruku. Spoznal som ich zvyky. Dokonca sme sa niekedy spolu fotografovali. Plné albumy fotografii, na ktorých sa objímam s cudzími ľuďmi. Usmievame sa, každý máme v ruke fľašu piva. Dnes si už ani nespomeniem, ako sa niektorí volali. Instantní kamaráti. Vypili sme si hneď v prvý večer, na privítanie. Keď sa odsťahovali oni alebo ja, viac sme sa nevideli. Potriasli sme si rukou a nevymenili si ani telefónne čísla. Vedeli sme už, ako to je. Tak to bolo aj s Marisiou. Prišla na inzerát, ukázal som jej byt. Nájomnú zmluvu, aby si nemyslela, že ju chcem okrádať. Izbu bez svetla, žiarovky do lámp si musí kúpiť sama. Ináč je tu všetko, v pivnici aj práčka. V izbe ostalo niekoľko vecí po predchádzajúcich majiteľoch. Nejaké detektívky, sošky a vankúše. Môže si ich nechať, alebo vyhodiť. Nevedel som, ako sa volá, až kým si do bytu nepriniesla veci. „Gregor,“ podal som jej ruku. „Marisia,“ predstavila sa mi. Oveľa viac som sa o nej nedozvedel ani neskôr. Pracovala v škôlke. Asi načierno, nepýtal som sa. Ráno chodila z domu skoro a vracala sa až po mne. Keď sme sa náhodou stretli na chodbe, pozdravili sme sa. Ináč sme mali na izbe každý zavreté dvere. Keby som chcel vojsť k nej, zaklopal by som. Ale nemal som tam prečo chodiť. Na toho Prvého mája som si ju požičal. Tak, ako ona mňa. Ako karnevalovú masku z požičovne. Spoločníčka ako polotovar. Na chvíľu nás spojili spomienky na Prvé máje. Na sprievody, v ktorých rodičia stretli kolegov a skočili s nimi na pivo. Do pojazdných výčapov, ktoré lemovali preplnené chodníky. Na tribúny a hudbu z ampliónov. Obaja sme to chceli zažiť na chvíľu znovu. Ísť do parku, a ten druhý bol práve poruke. Keď som sa odsťahoval, viac sme sa nevideli. Hoci Marisia mi na rozlúčku upiekla koláč. To už u nás ten jej Janut skoro býval a ona každý večer vyvárala. Všetky okná boli dokorán. Vzal som si bublaninu nakrájanú na obdĺžniky v hliníkovej nádobe prikrytej povoskovaným papierom a podal som Marisii ruku. Nemalo nám byť ani prečo smutno. V hlavách sa nám nespustil čiernobiely film spoločných zážitkov. Ale Janut mi neveril a ja som mal z neho strach. Keby nie jeho vyhrážok, boli by sme sa nejako dohodli. O nájomné sme sa mohli deliť traja. Stanoviť si pravidlá a ostať v byte všetci. Boli by to oni, čo by sa delili o izbu. Ale začal som sa Januta báť. A mal som strach aj o Marisiu, ktorej celkom poplietol hlavu. Ale bola to, nakoniec, jej vec. Má svoj život a ja sa do neho nemám prečo miešať. Tak som si to opakoval, keď som naposledy schádzal po schodoch toho domu. (pokračovanie v budúcom čísle)