kVapKa ViTriOlu
Chudák Bob Dylan! Prv než by som sa pustil do smútenia nad tým, ako nechutne si jeho tvorbu (posolstvo?) kdekade vykladajú, prisvojujú, predsúvam – a nielen pod vplyvom recenzie pápeža slovenskej hudobnej recenzistiky, Pavla Maloviča –, že hoci jeho ostatný album (Modern Times), pre nás, ostrieľanejších poslucháčov a znalcov dejín takmer celej svetovej hudobnej produkcie, neobsahuje nič šokujúce a novátorské, predstavuje predsa len značné osvieženie v týchto časoch uniformizujúceho zombiekapitalizmu. Ale prečo je Dylan chudák, najmä ak ho niekto spomína v krajinôčke pod Tatrami? Tak v prvom rade sa vždy hodno pozrieť na to, ktože si vzal slabiky jeho mena na pery... Jeden by azda ani nečakal, ale napríklad aj taká slávica Jana Ká. Tá si totiž prednedávnom v jednom rozhovore schuti poťažkala na neľahký život v Londýne začínajúcich hviezdičiek a v tejto súvislosti spomenula aj to, aké je vlastne náročné napísať pesničkový text v angličtine! Najmä ak sa niekto v remesle pesničkárskom chce podkuť na Dylanových žalmoch: „S textami bol veľký problém. Cez deň som sa učila hovoriť a večer som študovala Dylanove texty. Rýchlo som zistila, že Dylanom sa nestanem po jednom kurze. Spomínam si, ako som celý víkend sedela nad jedným textom a napísala iba dve slová.“ Takže naša milá slávica si asi povedala: prečo nezačať hneď jedným z vrcholov angloamerického textárstva, však? Zrejme ju málo vyrušovalo, že starý Bob hádzal na papier veršíky dosť enigmatické, nadupané profeticky cvendžiacimi inotajmi, s ktorými si ani literárny vedátor neporadí... Chudák Dylan! Tak nám naňho siahli! Po Springsteenovi, Knopflerovi, českých folkáčoch a Malovičovi, už aj naša Janka. Bezmála tridsať- alebo možno aj vyše tridsaťročná – ktožeho to má všetko sledovať – slávica sa pustila objavovať dejiny populárnej hudby. Po koľkomžeto radovom albume? Chudák Dylan! Siahol naňho aj dnes už nebohý Giovanni Paolo II. Po katolíckej linke mohol Bob pricestovať aj do našej nádherne zaprdenej, sedemdesiat- či koľkopercentnej katolíckej krajinky. Veď Ján Pavol II. si ho tak veľmi obľúbil. Citujem jeho slová, mienené ako dobromyseľný vatikánsky komentárik k Dylanovmu dnes už viac než ošarpanému megahitu Blowin´ in the Wind: „Hovoríš, že odpoveď odvial vietor. Ale nie je to vietor, ktorý odveje veci preč. Je to dych a život ducha svätého, hlas, ktorý volá a hovorí: Poď! Pýtaš sa, koľko ciest musí človek prejsť, aby sa stal človekom. Odpovedám: Je iba jediná cesta pre človeka, a tou je cesta Ježiša Krista, ktorý povedal: Som Cesta a Život.“ No nie je to milé? Ľudstvu zostala len Ježišova cesta. Cesta toho Ježiša, ktorý je z hľadiska veľkých duchovných tradícií len obyčajným popiškaným malkáčom a amatérskym synkretistom (synkreKristom) kupčiacim s dosť konfúznymi a suicidálnymi patetizmami. Všetci zoroaštriáni, džinisti, šamanisti, hinduisti a budhisti sveta kráčajú zrejme len neľudskými cestami... No, nič to. Chudák Bob Dylan si už ani vo Vatikáne neškrtne: asi nielen preto, že Benedikt XVI. nie je práve nadšencom muziky, ktorá je trošku drsnejšia ako gregoriánske chorály útlučkých kastrátov. V Ríme majú na Boba pápeža a my tu máme naňho Janku Ká, ktorá nám pripomenie, v súvislosti s čím všetkým si možno jeho pesničky spojiť a znechutiť.
