Dôchodkoví sporitelia poriadne prerobili

Ministerstvo práce predložilo analýzu dôchodkového systému. Na jej základe sa bude vláda rozhodovať, aké zmeny v ňom navrhne. Počíta sa najmä s dobrovoľnosťou. Naopak, zmenu pomeru odvodov odmietol napríklad poslanec Smeru-SD Robert Madej aj na stránkach Slova. Je teda otázne, do akej miery dôjde k zásadným zmenám, hoci práve minulý týždeň boli zverejnené ďalšie alarmujúce údaje, spochybňujúce efektívnosť kapitálového sporenia na dôchodok. Dúfajme, že ministerstvo svoju analýzu aj zverejní, lebo bude zaujímavé, k akým záverom jej autori dospeli. Dôchodkové správcovské spoločnosti (DSS) a predovšetkým opozícia už bijú na poplach, lenže skôr sa zdá, že na poplach by mali biť odporcovia, a nie zástancovia terajšieho systému. Nejasná hodnota dôchodku Ťažko jednoznačne povedať, ktoré z rizík spojených s dôchodkovým sporením možno nazvať hlavným. Asi najdôležitejšou otázkou je, aké dôchodky penzistom terajší systém v porovnaní s tzv. priebežným zabezpečí. A najväčšie riziko nespočíva v odpovedi, ale v tom, že ju jednoznačne dať nemožno. Reálnu výšku svojho dôchodku zistí účastník tzv. druhého piliera vlastne až vo chvíli, keď na penziu odíde, resp. môže ju veľmi presne odhadnúť krátko predtým. Ale ak v tej chvíli zistí, že suma je prinízka, aby mohol prežiť (či dokonca dôstojne prežiť) zvyšok života, nemá už takmer nijakú možnosť s tým niečo urobiť. Človek po šesťdesiatke u nás nemá šancu radikálne zvýšiť svoj dovtedajší príjem. Pritom výška dôchodku bude primárne závisieť od výšky príjmu. Druhý – kapitalizačný, sporivý – pilier teoreticky zaručuje výšku dôchodku, ale nie príjmy zabezpečujúce nejakú životnú úroveň. Samozrejme, predpokladom predošlej vety je, že sa vám peniaze v dôchodkovom fonde úročia, že ich správcovská spoločnosť neinvestovala zle a že ste časť z nich nestratili prepadmi na trhoch. Ak si teda úspešne sporíte, môžete teoreticky vedieť, akú sumu budete mať na účte na konci. Nikto vám však nezaručí, akú hodnotu tieto peniaze budú mať. Môžete sa teda tešiť na nasporený milión, lenže neviete, čo si zaň kúpite. Neviete, aké budú v čase vášho odchodu do dôchodku ceny, koľko vás bude stáť slušné živobytie. Presne odhadnúť hodnotu peňazí na tridsať rokov dopredu sa nedá. Je dokonca isté, že byť milionárom nebude zaručovať bezstarostný život. A to ešte neviete, aké podmienky vám ponúkne životná poisťovňa, lebo ak sa nerozhodnete pre programový výber, za nasporené peniaze si práve od sporiteľne budete musieť „kúpiť“ dôchodok. Koľko vám „zhltne“ táto ďalšia komplikácia a na aký dôchodok teda napokon budete mať? Nízka mzda = nízka penzia S týmto problémom je tiež spojený čas odchodu do dôchodku. Je fajn, že môžete ísť do dôchodku, kedy sa vám zachce, lenže zachce sa vám, ak budete odkázaní na sociálne dávky, lebo si na slušný dôchodok nenasporíte? Asi ťažko, nehovoriac o tom, že vám to systém nedovolí a je veľmi pravdepodobné, že ak to teraz ešte nie je legislatívne celkom jasné, do dvadsiatich rokov to politici vyriešia. Človek, ktorý si nenasporí napr. na minimálny dôchodok nebude môcť s prácou skončiť, takže o penzii pred šesťdesiatkou väčšina môže len snívať. Skúsme rátať spolu. Priemerná mesačná mzda bola vlani vyše 17-tisíc korún, ale medián – úroveň mzdy, do ktorej zarába polovica ľudí – je tradične nižší. Väčšina ľudí teda dostávala menej ako 15-tisíc. Do druhého piliera z toho ide 9 percent, čiže 1 350 korún. Ročne si tak uložíte 16 200 korún. Podľa doterajších výsledkov ich zhodnotenie nedosahuje ani infláciu, okrem toho vám z týchto peňazí vyše 200 korún zoberie DSS. Povedzme, že si takto budete sporiť tridsať rokov. Takže ak plánujete užívať si dôchodok aspoň desať rokov (čo je tak trochu morbídny predpoklad, ale skúsme byť pri prepočtoch čo najkonzervatívnejší), budete mať na rok k dispozícii necelých 50-tisíc korún. A ak k tomu aj pridáte druhú polovicu zo Sociálnej poisťovne, vychádza vám to na 8-tisícový mesačný dôchodok (v súčasnej hodnote slovenských korún). Lenže, ak budete na dôchodku dlhšie, bude to ešte menej. Že výnosy nemusia byť také nízke po celý čas? Isteže nemusia. Predložila však niekedy bývalá vláda racionálnu analýzu toho, prečo by sme to očakávať nemali? Ak nie, na základe čoho by sme tomu mali veriť? Samozrejme, ide len o hrubý prepočet, ale od skutočnosti sa veľmi odlišovať nemusí. V každom prípade odhaľuje, že dôchodkové sporenie sa oplatí len bohatým ľuďom (s vysokým oficiálnym príjmom), čo o väčšine obyvateľov Slovenska neplatí. Tí oproti dnešnému systému veľa nezískajú, ale ak niektoré investície ich DSS nevyjdú, môžu ešte aj stratiť. Pri týchto skutočnostiach sa ťažko ubrániť presvedčeniu, že celá „reforma“ sa udiala len na prospech veľkých finančných spoločností, keďže len za dva roky majú ľudia na dôchodkových účtoch dokopy vyše tridsaťjeden miliárd korún v podobe rôznych investícií. A zákon dôchodkovým správcovským spoločnostiam zaručuje poplatky, či sa ich klientom darí, alebo nie. Vlani sa úspory znehodnotili Údaje o výkonnosti dôchodkových fondov zverejnené minulý týždeň ukazujú, že takýto povzdych nie je vôbec prázdne ideologické táranie. Denník Sme, ktorý určite nikto nebude podozrievať z antipatie voči dôchodkovému sporeniu, uverejnil celú prílohu venovanú fondom a investičnému sporeniu. Zaujímavá je okrem iného tabuľka, ktorá dokazuje, že dôchodkoví sporitelia v reálnej hodnote nezískali vlani nič a od začiatku sporenia poriadne stratili. Viac alebo menej peňazí podľa toho, aké vysoké majú odvody. Ľudia si totiž v podstate môžu vybrať z troch dôchodkových fondov u každej DSS: konzervatívneho, vyváženého a rastového. Ten prvý je v investíciách najopatrnejší, ten posledný najrizikovejší a miera ich výkonnosti je práve preto opačná. Najlepšie sa teda vaše peniaze zhodnotia v rastovom fonde. Keďže do dôchodkového sporenia sa zapájajú ľudia v nižšom a strednom veku, väčšina si, pochopiteľne, vyberá rastové fondy. Do konzervatívneho fondu povinne vstupujú tí, ktorí si nevybrali nijakú DSS, ale majú povinnosť vstúpiť do druhého piliera (čiže ľudia, ktorí začali pracovať v roku 2004). Výsledky jednotlivých fondov jednotlivých DSS nevykazujú podstatné rozdiely: pri konzervatívnych fondoch sú rozdiely +/- 0,3 %, pri rastových do jedného percenta. O nejakej zaujímavej konkurencii z hľadiska zhodnocovania vkladov nemôže byť reči. To je tiež zaujímavý poznatok, lebo vzájomná konkurencia mala byť – podľa tvorcov „reformy“ – významným pozitívnym prvkov v prospech občanov, ktorým mala prinášať zisky. Ale možno pripustiť, že na výraznejšie rozdiely ešte neuplynulo dosť času. Rozhodne je zaujímavejší fakt, že vlaňajšia výkonnosť dôchodkových fondov u všetkých DSS bola taká slabá, že reálne sa vklady ľudí nezhodnotili. Priemer konzervatívnych fondov je 3,40 %, priemer vyvážených fondov je 4,28 % a priemer rastových fondov je 4,50 %. Práve to posledné číslo vyjadruje aj úroveň vlaňajšej inflácie, takže iba v prípade, že ste svoje dôchodkové úspory nasmerovali do rastového fondu Aegonu, ČSOB, Allianzu a Winterthuru, aspoň symbolicky ste zarobili. Symbolicky, lebo od toho treba ešte odrátať poplatky. Vo všetkých ostatných fondoch máte po vlaňajšku reálne menej peňazí, než ste do nich vložili. „Reforma“ potrebuje zásadnú reformu Ešte horšie to vyzerá, keď porovnáte výkonnosť fondov od ich vzniku s infláciou. Tá za posledné dva roky presiahla 7 %, ale získané peniaze dokázali DSS v konzervatívnych fondoch zhodnotiť priemerne o 3,61 %, vo vyvážaných o 4,47 % a v rastových o 4,69 %. Inými slovami, po odrátaní poplatkov ste v druhom pilieri zatiaľ nenasporili nič, lebo reálne sa vaše úspory znehodnotili. Isteže, kritici určite spustia, že nemožno ignorovať investičný horizont, čo je pravda. Výsledky za dva roky nepredurčujú výsledky v ďalšom období. Jednoznačne však dokazujú reálnosť rizika, na ktoré upozorňovali kritici – že z hľadiska hodnoty peňazí môže „druhý pilier“ priniesť sporiteľom namiesto ziskov straty. Toto je len jedno z kritérií na rozhodovanie o budúcnosti dôchodkového systému. Lenže ani ďalšie nie sú optimistické. V tejto chvíli nie je jasné, podľa čoho sa vláda bude rozhodovať, preto nie je jasné ani to, ako rozhodne. Prvé naše vlastné skúsenosti s novým dôchodkovým systémom sú však dostatočne alarmujúce, aby terajšia vláda urýchlene zreformovala Kaníkovu „reformu“. A nie kozmeticky, ale zásadne. Solidarita je (aj) lacnejšia Ak je pravda, že dôchodkové sporenie sa vyplatí ľuďom s vysokými oficiálnymi príjmami, mala by byť aspoň časť obyvateľov Slovenska spokojná. Z hľadiska výsledkov na ich vlastných dôchodkových účtoch, dokonca aj pri započítaní nákladov na samotnú dôchodkovú „reformu“, by títo ľudia naozaj mohli byť v pohode. Ale iba v prípade, že neberú do úvahy výdavky, ktoré z ich daní bude musieť pokryť štát – keď sa ukáže, že pre väčšinu spoločnosti je súčasný dôchodkový systém nevýhodný. Je totiž pravdepodobné, že si časť budúcich dôchodcov na minimálny, či dokonca dôstojný dôchodok nezarobí. Vzhľadom na úroveň miezd a počet ľudí bez práce, resp. bez oficiálneho príjmu je veľmi pravdepodobné, že to bude ak nie väčšina, tak významná skupina dôchodcov. Títo ľudia budú už starí na to, aby ďalej pracovali, budú mať zákonný nárok na odchod do penzie, ale na účtoch nebudú mať dosť peňazí. Pre túto situáciu štát vymyslel sociálne dávky, ktoré by im mali stačiť na prežitie (aké?), alebo inštitút minimálneho dôchodku s tým istým cieľom. Ak nebude mať dôchodca z penzie zaručený istý príjem, štát mu naň prispeje. Problém objavujúci sa tam, kde podobné dôchodkové systémy zaviedli už dávno pred nami, spočíva v tom, že v chudobných krajinách – s nízkymi oficiálnymi mzdami a/alebo vysokou nezamestnanosťou – je takto odkázaných dôchodcov priveľa. Najprv sa to nezdá, ale zrazu musí na nich štát vynakladať obrovské sumy, aby dokázali prežiť. Príklady z Latinskej Ameriky ukazujú, že tieto výdavky môžu dosiahnuť vyše 5 percent HDP, čo v našich podmienkach znamená približne 100 miliárd korún ročne! A to sú peniaze z daní občanov a firiem. Je nepravdepodobné, že takýto problém bude nejaká vláda ignorovať. Dôchodcovia sú vždy významnou voličskou skupinou, a ak sa ocitnú ako „trieda“ vo veľkých problémoch, určite sa nájde politická sila, ktorá im bude chcieť vyhovieť. A zbaviť týchto ľudí svojprávnosti, odňať im volebné právo je v Európe nepredstaviteľné. Navyše je v podstate jedno, či ide o dôchodcov, alebo iných ľudí. Priveľká chudoba vždy vedie k tomu, že (v demokratickej krajine) príde k moci strana, ktorá štátne výdavky nasmeruje v prospech chudobných, alebo (v nedemokratickej) dôjde k občianskym nepokojom a možno až politickému prevratu. Bohatým ľuďom sa spoločenská solidarita prostredníctvom štátu väčšinou nepáči. Aj sporivý dôchodkový systém vyzerá pre nich príťažlivo. Ale ak vezmú do úvahy náklady, ktoré môže v podobe státisícov chudobných dôchodcov priniesť a fakt, že tieto náklady budú musieť zaplatiť práve bohatí zo svojich daní (alebo ich deti), ich radosť sa javí ako predčasná. Osemnásťmiliardová sekera Ak ste si vlani či predvlani začali sporiť na dôchodok v tzv. druhom pilieri, prispeli ste k takmer dvadsaťmiliardovému schodku v prvom pilieri, ktorý spravuje Sociálna poisťovňa. Túto dieru musí zaplátať štát – a urobí to z vašich daní. Minulý, tento a budúci rok ešte nie. Ale najneskôr od roku 2010 budeme musieť schodok v miliardách korún splácať všetci. Ak sa tešíte, koľko ste na minulý rok na svojom dôchodkovom účte zarobili, odrátajte z tejto sumy necelých šesťtisíc korún. Až to je pravdivý obraz o vašich výdavkoch na dôchodok. V „predreformnom“ systéme ľudia odvádzali časť svojej mzdy do Sociálnej poisťovne (SP), a tá z týchto peňazí vyplácala starobné penzie všetkým dôchodcom. Niečo jej ešte zostalo, lebo príjmy boli vyššie, než výdavky. Po vzniku druhého piliera však veľká časť obyvateľstva začala do SP posielať už iba polovičku svojich odvodov, druhú posiela do DSS. Verejnoprávnej poisťovni to prinieslo výrazne zníženie príjmov, ale jej výdavky sa automaticky nijako neznížili. Počet dôchodcov neklesol, ani neklesla výška penzie, ktorú im SP vypláca. A keďže už teraz musí poisťovňa viac peňazí vyplácať, ako ich dostáva, ocitlo sa jej hospodárenie (pokiaľ ide o starobné dôchodky) v hlbokom mínuse. Len za vlaňajšok dosiahol tento deficit vyše 18 miliárd korún, čo je 1,1 percenta hrubého domáceho produktu. Autori dôchodkovej „reformy“ to, samozrejme, vedeli a vymysleli geniálne riešenie: mnohomiliardový dlh bude splácať štát, čiže daňoví poplatníci. Svetová banka nás vtedy vyzývala, aby sme na krytie tohto schodku vytvorili nejaké rezervy, lenže to bola pri dlhoročnej „tradícii“ schodkových štátnych rozpočtov nesplniteľná úloha. Aby sa predsa len nejaká rezerva vytvorila, museli sme sprivatizovať Slovenský plynárenský priemysel (SPP) a časť z peňazí zaň uložiť „na bok“. Lenže Dzurindova vláda aj tak dokázala vytvoriť balík peňazí, ktorý bude stačiť nanajvýš do konca roku 2009. Ale keďže to závisí od počtu dôchodkových sporiteľov, výšky miezd a dôchodkov, je pravdepodobné, že v skutočnosti sa peniaze za predaj SPP minú skôr. Čo potom, to Dzurindovu vládu nezaujímalo. Iba za jediný rok vyrobila dôchodková „reforma“ sekeru v prepočte na jedného obyvateľa Slovenska vo výške tri a pol tisíca korún. Ale keďže ju reálne budú splácať len tí, ktorí platia dane, každého z nás to vyjde na necelých 6 tisícok. Zatiaľ ešte nie z daní, ale aj príjem za privatizáciu SPP je naším príjmom a pokojne sme ho mohli minúť inak. Osemnásť miliárd na bytovú výstavbu by dokázalo poriadne zatriasť realitným trhom a mohlo by výrazne zmenšiť nedostatok bytov pre mladých ľudí. Alebo sme za ne mohli odstrániť skládky nebezpečného (často vysoko toxického) odpadu, ktorých sú po celom Slovensku bez akejkoľvek kontroly desiatky. Alebo sme ich mohli investovať do informatizácie, tým zlacniť verejnú správu a pomôcť aj obyčajným rodinám k tomu, aby mali doma internet. Namiesto toho ich vrážame do systému, ktorý zatiaľ nedokázal svoju opodstatnenosť a zisky z neho nemajú radoví občania, ale len veľké finančné spoločnosti. Ak si teda myslíte, že ste si na dôchodok vlani odložili sumu, ktorú ste poslali do DSS a do SP, mýlite sa. Vaša budúca penzia bola drahšia o 6-tisíc korún a podobne to bude každý ďalší rok a ďalších ešte asi dvadsaťpäť rokov.