Nenáročná náročnosť

Viaceré medzinárodné prieskumy a hodnotenia úrovne poznania, schopností a zručností školákov poukázali na to, že slovenskí žiaci sú buď úplne na chvoste (tento rok napríklad pri čítaní a porozumení textu), alebo sa umiestnili v dolnej polovici hodnotiaceho rebríčka (údaj spred troch rokov). Aj keď nijaké rebríčkovanie, čo ako je populárne, nemôže byť jediným, ale iba jedným z charakteristických znakov ukazovateľov stavu čohokoľvek, umiestnenie slovenských žiakov na spodnej priečke vzdelanostnej úrovne predsa len o niečom svedčí. V tomto prípade o ničom príjemnom – tým skôr, že v minulosti sme sa v tejto oblasti pýšili podstatne lepšími výsledkami a absolventi našich škôl boli vo svete veľmi žiadaní. To všetko, samozrejme, platí za predpokladu, že rebríčky sa zostavovali objektívne. Rôzne prieskumy a štatistiky majú priveľa úskalí na to, aby sme ich výsledky brali absolútne vážne, najmä ak v nejednom prípade zaváňajú účelovosťou. Na zníženej úrovni vedomostí, zručností a schopností našich mladých ľudí, na ktorú bez ohľadu na rebríčky upozorňujú najmä pedagógovia, ktorí majú možnosť porovnávať, to však nič nezmení. A nič na tom nezmenia ani prieskumy a štatistiky, z ktorých viaceré sa snažia presvedčiť, že za nedostatočne vzdelaných a hlúpych študentov – lebo nesvedčí o múdrosti byť študentom a neučiť sa – sú zodpovedné iba naše školy a pedagógovia. Pretože aj v tomto prípade môže platiť: Pozri sa, kto to hovorí. Prípadne ešte aj prečo to hovorí. Cui prodest – komu to prospeje Pôsobí priam zábavne, ak pri hodnotení zodpovednosti za úroveň vzdelávacieho procesu nemajú podstatný hlas absolventi škôl, teda tí, ktorí sa už so svojím vzdelaním uplatnili – alebo neuplatnili – v praxi, ale súčasní študenti. Aj tí, ktorí sa domnievajú, a je ich, žiaľ, dosť, že na vysokú školu prišli nie na to, aby študovali, ale na to, aby získali diplom – a vedomosti aby im škola naliala do hláv lievikom. Ak to škola nedokáže, je to zlá škola. V nedávno medializovanej správe súkromnej hodnotiacej agentúry škôl bolo uvedené, že 15 percent študentov slovenských vysokých škôl (5 percent určite nie, 10 percent skôr nie) by svojim priateľom neodporúčalo školu, na ktorej študujú. Škoda, že agentúra nerobí aj opačný prieskum a nezisťuje, koľko percent škôl a koľko pedagógov by asi vyjadrilo spokojnosť so svojimi študentmi. A ktovie, koľkí z nich by ich odporúčali kolegom z iných škôl ako nádejných absolventov, ktorí by škole robili česť. A keby aj agentúra taký prieskum robila, akú výpovednú hodnotu by takému hodnoteniu úrovne študentov pedagógmi pripisovala – inými slovami, čo by z toho mala? Boli by študenti, ktorých by vyhodnotila ako takých, že by sa školy mali uchádzať o to, aby sa stali ich poslucháčmi, pre ňu nejako lukratívni? O čom hovorí? Načo prieskum v opačnom garde, keď za hodnotenie študentov pedagógmi možno pokladať známky či na vysokých školách súčasnejšiu školskú menu, teda písmená abecedy? Nuž do známky ani do lakonického vyjadrenia niekoľkými písmenami sa predsa len nevojde všetko. Rovnako ako ani do nijakej štatistiky, ani rebríčka. Nevojde sa tam (možno preto, lebo to nijakú agentúru nezaujíma) napríklad to, že viac študentov ako je únosné prichádza v súčasnosti zo stredných škôl na vysoké bez toho, aby mali zvládnuté stredoškolské učivo. Školám sa nadeľujú prostriedky podľa počtu študentov, takže je bežné, že kritériá pri prijímaní sa stláčajú na najnižšiu možnú úroveň. Do známok sa nevojde ani fakt, že je bežné, ak preto študenti vyučujúcim na vysokej škole vôbec nerozumejú. A nielenže to nepokladajú za svoju chybu, ale chýbajúce vedomosti sa ani neusilujú doplniť. Za to, že oni nerozumejú tomu, čo mali mať dávno zvládnuté, podľa nich môžu pedagógovia, ktorí to od nich vyžadujú. O čom to hovorí? Vykrikujú vraj ironicky na prednáškach či na cvičeniach, a ani len netušia, že učiteľ sa im snaží iba pripomenúť, čo podľa osnov preberali a mali vedieť už na strednej škole. Naopak, akoby boli na svoje nevedomosti a na to, že sa ich ani len nesnažia doplniť, hrdí. Všetko je na nete A načo by sme sa to učili, veď všetko je na nete, ohúrili ma párkrát stredoškoláci, ktorých som sa v rámci prípravy na maturitu zo slovenčiny istý čas pokúšala uviesť do tajomstiev novinárčiny. Keď som sa im snažila vysvetliť, že nie všetko, čo je na internete zodpovedá skutočnosti a že kopírovanie z neho bez znalosti kontextu a bez dodržania pravidiel o citáciách nie je etické a rovná sa krádeži, len sa ironicky uškŕňali. Aj preto som vôbec nepochybovala o pravdivosti slov učiteľa z najstaršej slovenskej univerzity, že mu raz študentka odovzdala seminárnu prácu podpísanú chlapčenským menom. Po prekopírovaní práce ho jednoducho zabudla vymazať. Alebo, ak si s cudzou prácou nedala ani toľko námahy, aby ju prečítala, možno ani nevedela, že tam to meno je. Nepoznám žiaka či študenta, ktorý by sa aspoň raz v živote neulial či sa nepokúsil oblafnúť skúšajúceho, prípadne skúšať na skúške šťastie, aj keď sa nepripravoval. Ale urobiť si z takéhoto počínania metódu znamená okrem iného nahrávať napríklad snahám o spoplatnenie štúdia. Alebo aspoň o spoplatnenie skúšok, ak sa robia až na bohviekoľký termín. Že tým človek nedehonestuje len prácu učiteľov, ale aj sám seba, hádam veľmi zdôrazňovať netreba. Čím viac, tým lepšie Pri každom ťažkaní na ulievačských, arogantných a hlúpych študentov som sa ešte donedávna zvykla pánov asistentov, docentov či profesorov uštipačne spytovať, či boli azda oni počas štúdií iní. Odkedy mi však svoje zážitky so študentmi vykreslili podrobnejšie vyučujúci z viacerých typov škôl, uštipačnosť ma prešla. Z dvadsiatich dvoch urobili traja, konštatoval môj známy docent po skúške a dodal, ako nevie pochopiť, že pre piatich z tých zvyšných devätnástich to znamenalo nedobrovoľné ukončenie štúdia, a pritom prišli prvýkrát na skúšku až na úplne posledný možný termín. Inokedy sa chytal za hlavu a takmer zúfalo sa spytoval, ako má učiť predpísanú látku, bez ktorej sa nemožno pohnúť ďalej, keď má pred sebou tucet nechápavých pohľadov, v ktorých nezaiskrí poznanie ani po treťom, opakovanom výklade. Mimochodom po výklade vychádzajúcom z učiva strednej školy. Navyše ich zbytočne žiada, aby si učivo do nasledujúceho seminára naštudovali. Ich to nezaujíma. Profesorka na renomovanej univerzite z katedry s prírodovedeckým zameraním zasa nechápe, ako je možné, že polovica krúžku na cvičeniach nevie, čo si počať s krátením zlomkov a vari tretina netuší, ako sa počíta rovnica o jednej neznámej. V prvom ročníku na vysokej škole... V tomto prípade možno tkvie príčina aj v tom, že v snahe získať na školu čo najviac študentov, nefiguruje na prijímačkách skúška z matematiky, hoci bez tohto predmetu sa nezaobíde ani jeden študijný odbor. To nemyslíte vážne! Keď skupina ľudí pred pár rokmi sama seba ustanovila za arbitra, ktorý sa rozhodol rozhodovať o tom, ktorá škola a ktorý pedagóg je, a ktorá a ktorý nie je – aj podľa výpovedí študentov – spôsobilý byť vysokoškolským učiteľom, bol z toho jeden z nich priam na infarkt. A nielen preto, že jedným z tých arbitrov bol neúspešný študent z jeho školy, ktorý neprešiel sitom skúšok. Viac mu nešlo do hlavy, ako, preboha, môžu jeho prácu hodnotiť napríklad študenti, ktorí počas celého semestra neprídu ani jediný raz ani na prednášku, ani na seminár a prvýkrát ho vidia až na skúške. Palec nahor, či dolu teda pri vypĺňaní dotazníka, ako sú spokojní so školou, obrátia zrejme podľa toho, či im skúšku napriek nepripravenosti zapísal, alebo nie. Iný pedagóg zase nevie pochopiť, ako môžu študenti, ktorí sa rozhodli študovať filozofiu, netušiť ani zbla o všeobecných dejinách, nemať ani poňatia o našej Ústave. Ako-tak vraj ešte rozumie ich nechuti voči teórii, lebo je živená súčasným všeobecným zbožšťovaním praktických vedomostí, no nechápe, prečo budúci filozofi nie sú ochotní čítať, ergo študovať potrebnú literatúru. A keď ich k tomu aj akosi dovedie, nie sú schopní z prečítaného nič interpretovať vlastnými slovami, a už vôbec nie vyjadriť nejaký názor. A takmer ho vraj položilo, keď jednej zo študentiek odporúčal kníhkupectvo, kde dostať knihu, ktorá je z hľadiska štúdia fundamentálna a ona sa spýtala, či to má chápať tak, že si tú knihu má kúpiť. Lebo ak áno, to predsa nemôže myslieť vážne! Inej sa opýtal, či vie, čo je totalita alebo aspoň totálny. Keď netušila, na ďalšiu otázku, či sa učí so slovníkom cudzích slov, odvetila, že nie, lebo sa nedá zohnať – inými slovami požičať. Že by do takého slovníka mala investovať ako do jedného zo základných kameňov svojho (aj) filozofického vzdelania, sa jej už ani neodvážil navrhnúť. Na štúdium niet času Ďalší pedagóg zo školy humanitného zamerania pochybuje o tom, či vôbec má zmysel pokúšať sa študentov vzdelávať, ak im naozaj nejde o nič iné, len nejako prečkať čas, kým sa pomocou nejakých barličiek (výnimkou vraj nie sú výdatné finančné dotácie bohatých rodičov na oficiálne účty škôl) dobadkajú k diplomu. Pripomenul, že keď na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov začal na vysokej škole študovať on, zdôrazňovali profesori študentom, že sú na vysokej škole, kde ich nik nebude zapisovať do triednej knihy ani žalovať rodičom, že chodia poza školu, ale ani prosiť, aby sa učili. Sú dospelí, prišli na školu dobrovoľne a prišli – študovať. Aj preto majú prednášky vnímať len ako úvod, ktorý im ukáže smer a umožní zahĺbiť sa do štúdia a študovať aj vtedy, keď nad sebou nemajú dohľad vyučujúceho. Keď túto informáciu už ako učiteľ zopakoval svojim študentom, namietli, že na štúdium mimo prednášok nemajú čas. Jeho škola je v meste, kde nie je veľa internátov, bývajú v podnájmoch, tie sú drahé a drahé je všetko, aj študentský život... A študenti namiesto štúdia brigádujú. Nie externisti, ale poslucháči denného štúdia. Z tohto hľadiska sa bitky o to, koľko percent môžu mať školy z celkového počtu študentov externistov, môžu zdať až smiešne. Menej smiešne však je, koho a na akej úrovni v našich školách vychovávame. Deti a mladí ľudia sú zrkadlom dospelých. Najprv sú tým, čím im dovolíme byť, neskôr tým, čo a kým ich naučíme byť. Prílišnou, neraz veľmi účelovou benevolenciou a priveľkým, masírovaním ich sebavedomia, postaveného na slabých základoch im však veľkú službu neurobíme. S najväčšou úctou sa zvykne spomínať na prísnych učiteľov. Sme vzdelaní len podpriemerne Podľa hodnotenia Organizácie pre hospodársku spoluprácu a a rozvoj (OECD) je úroveň vzdelania slovenských študentov priemerná až podpriemerná. Tento nelichotivý fakt vyplynul z prvých výsledkov prieskumu PISA 2003 (Program pre medzinárodné hodnotenie študentov), ktorý uskutočnila OECD a na ktorom sa zúčastnilo 250 000 študentov zo 40 krajín sveta. Výsledky študentov sa hodnotili v kategórii matematika, prírodné vedy, čítanie a riešenie problémov. Slovenskí študenti sa v matematike a prírodných vedách umiestnili na 18. priečke, čo je umiestnenie v dolnej polovici priemeru. V čítaní patria naši študenti medzi najhorších na svete (27. miesto tesne pred Tureckom a Mexikom). V kategórii riešenia problémov sa však zaradili na 20. miesto, čo znamená umiestnenie pred nórskymi, poľskými, španielskymi, americkými, portugalskými i talianskymi rovesníkmi. Najlepšie výsledky z krajín V 4 dosiahli študenti z ČR. Posledné miesto vo všetkých štyroch kategóriách patrí Turecku a Mexiku. Správa z portálu Euractiv z decembra 2004 PISA (OECD Programme for International Student Assessment) je trojročný (2000, 2003, 2006) hodnotiaci program OECD, ktorý prostredníctvom skúmania vzdelanostnej úrovne 15-ročných študentov z hlavných industrializovaných krajín odpovedá na otázku, či sú študenti schopní efektívne analyzovať, zdôvodniť a komunikovať svoje myšlienky. Hodnotí, do akej miery si študenti krátko pred dokončením povinnej školskej dochádzky osvojili niektoré z vedomostí a schopností, nevyhnutne potrebných pre plnohodnotnú integráciu do spoločnosti. Slovenskí žiaci čoraz menej čítajú knihy Riaditelia slovenských základných škôl tvrdia, že deti takmer úplne prestali vo voľnom čase čítať. Nestrácajú síce túto základnú gramotnosť, ale aj keď prečítajú súvislejší text, často mu nerozumejú a nedokážu ho zrozumiteľne interpretovať. Žiaci sa teda síce dobre učia, ale naučené vedomosti nedokážu použiť v praxi a len ich memorujú. Hoci podobné problémy riešia i v iných vyspelých krajinách, Slovensko je na tom zle aj v medzinárodných porovnaniach. Predvlani to ukázali aj výsledky prieskumu vedomostí 15-ročných žiakov PISA, ktorý uskutočňuje OECD Hoci bol prednostne zameraný na matematiku, testoval aj zručnosti v práci s textom. Z vyše štyridsiatich krajín sa Slovensko umiestnilo až desiate od konca. Aj podľa odborníkov zo Štátneho pedagogického ústavu tvrdia, že najväčším problém je nepochopenie toho, čo žiaci čítajú. Vyplýva buď z nedostatku vedomostí, ale veľmi často mu predchádza neporozumenie zadania úlohy. Tento jav výrazne podporujú slabé čitateľské zručnosti na úrovni porozumenia textu. V mnohých úlohách sa preukázalo, že žiaci pracujú mechanicky, zdá sa, že nemajú zručnosť posudzovať jazykové javy v kontexte vety, ale vidia ich podľa odborníkov iba izolovane. Okrem toho majú žiaci na prvom stupni základnej školy veľké problémy aj s pravopisom, dokonca aj pri bežnom prepisovaní, respektíve odpisovaní textov. Správa z tlače z marca 2007 Prijímajú aj trojkárov Na gymnáziá sa bez problémov dostanú aj trojkári, niekde dokonca nemusia robiť ani prijímačky. Stáva sa tak preto, že počet miest na stredných školách prevyšuje počet deviatakov. Úroveň stredných škôl a ich absolventov sa znižuje. „Kedysi sa na gymnáziá dostalo len desať percent žiakov, na učilištia 60 percent. V súčasnosti sa to vyrovnáva,“ konštatoval zástupca riaditeľa Základnej školy v Tulčíku. Podľa neho na gymnáziám v menších mestách stačí na prijatie bez pohovorov priemer do 2,0, to znamená, že žiak môže mať na vysvedčení aj štyri trojky. „Kvalita ide rýchle dolu, ale utešujeme sa tým, že vzrastá počet študentov s maturitou,“ dodal. Správa z tlače z mája 2005