Barbarské vyčíňanie v Bratislave

„Kedysi bola Bratislava ako gaštanové pyré, a dnes pripomína skôr strojovú zmrzlinu.“ Takto sa na adresu nášho hlavného mesta prednedávnom vyjadril Vladimír Železný. Chaotická výstavba Bratislavy v poslednom desaťročí spravila z krásavice na Dunaji škaredú Marfušu, ktorá stratila charakteristickú atmosféru a z urbanistického hľadiska sa stala experimentálnym laboratóriom pre bezcharakterných developerov. Možno by stačilo spomenúť, že Bratislava bola dlhé roky bez svojho hlavného architekta. V tomto smere dosiahla skutočný európsky unikát: V čase, keď tu vládol hlavný stavebný boom, keď sa robili zásadné rozhodnutia, ktoré navždy ovplyvnili tvár mesta, a najmä jeho historickej centrálnej časti, keď sem prúdili miliardy do nových obchodných a podnikateľských centier, ako aj celých obytných štvrtí, nebol v hlavnom meste krajiny niekoľko rokov obsadený post, ktorý mal mať pri ovplyvňovaní tváre Bratislavy hlavné slovo. Opachy vedľa historických budov To, čo sa deje v oblasti výstavby v našej metropole v posledných vyše desiatich rokoch pripomína „zlaté časy na Divokom západe“. Len zákonom džungle, pri ktorom rozhoduje sila postavená na peniazoch možno vysvetliť fakt, že stavebné povolenia dostali viaceré stavby, ktoré aj z laického pohľadu pôsobia ako päsť na oko. Vedľa historických budov sa objavili „moderné“ stavby na báze kovových konštrukcií a veľkoplošných sklených výplní, ktoré nezapadajú do architektonického rámca príslušného územia. Miestom takéhoto vyčíňania je napríklad Hodžovo námestie. Ohavné tzv. Tatra centrum vyrástlo hneď vedľa najkrajšieho a najzachovalejšieho rokokového paláca, ktorý je nie náhodou sídlom prezidenta republiky. O niečo neskôr na námestí vyrástlo ďalšie administratívne centrum a teraz vyrastá ešte jedno, takže urbanistický charakter námestia sa zmení nielen definitívne, ale aj úplne. Grasalkovičov palác bol kedysi ústrednou architektonickou dominantou námestia, no teraz sa z neho stane úplná Popoluška, obkľúčená a zatlačená do úzadia. Onedlho ho budeme musieť hľadať lupou, podobne ako mnohé ďalšie architektonické skvosty. Predovšetkým tie, ktoré majú nielen architektonickú, ale aj historickú hodnotu, pričom nemusí ísť nevyhnutne len o niekoľkostoročné budovy. Vážnym signálom tiež je, že sa z mesta vytráca zeleň. V centre – v mestskej časti Staré mesto – už roky mizne jeden trávnik a jeden parčík za druhým, ako sme o tom v Slove rozsiahlejšie písali aj vlani. Ignorácia potrieb verejnosti... Nejde však len o Staré mesto. Mestská časť Ružinov patrila nielen pred rokom 1989, ale ešte aj mnoho rokov po ňom medzi lokality, v ktorých bolo bývanie považované za lukratívne. Samotné bytové domy sa pritom len málo odlišovali od výstavby typickej pre šesťdesiate až osemdesiate roky minulého storočia. Lenže na rozdiel od Petržalky sa pri rozvoji Ružinova myslelo na vytvorenie prijateľného životného prostredia. Preto bytové domy navzájom oddeľovali obrovské pásy zelene, menšie či väčšie parčíky. Ružinov bol právom považovaný za najzelenšiu zastavanú časť hlavného mesta. Nič z toho však už nie je pravda. Predovšetkým v minulom volebnom období tamojšia „vládna koalícia“, ktorej dominoval starosta a podpredseda Dzurindovej SDKÚ Pavol Kubovič, zmenila urbanistický ráz mestskej časti. Koalícia rôznym developerským a realitným firmám postupne rozpredala rozhodujúcu časť miestnej zelene a na nej začali vyrastať nové budovy. Samozrejme, nešlo o to doplniť nevyhnutnú občiansku vybavenosť, ale opäť len o dosiahnutie súkromných ziskov bez ohľadu na potreby a záujmy verejnosti. A práve to je najhoršie. Nadraďovanie súkromných podnikateľských záujmov nad záujmy verejné sa v posledných desiatich rokoch stalo pri urbanistickom „rozvoji“ Bratislavy ústredné. Najnovším príkladom je plánovaná prestavba Predstaničného námestia. Ide o priestor pred hlavnou železničnou stanicou, ktorý pozná takmer každý dospelý Slovák a dospelá Slovenska. Všetkým je jasné, že toto územie nevyhnutne potrebuje revitalizáciu. Už pred rokom 1989 sa jeho komplexné riešenie odkladalo, pretože sa tam plánovala výstavba konečnej stanice bratislavskej rýchlodráhy (metra). Lenže to, čo sa deje teraz, je škandalózne. „Projekt v minulosti odštartovalo vedenie mesta a mestskej časti tým, že bez verejnej súťaže a s minimálnym vkladom má spoločnosť Transprojekt (cez konateľa prepojená na firmu I.P.R. SLOVAKIA) zrealizovať projekt, ktorý podstatne zmení tento priestor a s veľkou pravdepodobnosťou vyvolá problémy, ktoré bude potrebné následne riešiť,“ vysvetľuje projektová manažérka Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ) Ľubica Trubíniová. ...uprednostňovanie súkromných záujmov Ľubica Trubíniová v súčasnosti reprezentuje aj občiansku iniciatívu, ktorá chce doteraz prezentovaným zámerom zabrániť. A má na to vážne dôvody: „Stále nie je rozhodnuté o riešení železničnej dopravy. Štát, mesto a železnice podpísali memorandum o vytváraní dopravných koridorov. Ak táto stanica už nebude plniť funkcie hlavnej, nie je takýto rozsiahly projekt potrebný. Ak tu naďalej bude hlavná stanica, mal by byť tento priestor upravený ako uzol plniaci verejnú (dopravnú) funkciu, a až potom by sa mali riešiť súkromné zámery developera a stavebných firiem,“ pokračuje Ľ. Trubíniová. O tom, že to dnes takto nie je, svedčí navrhovaný projekt. Veľkosť plánovaných objektov (obrovské obchodné a administratívne priestory, multifunkčná športová hala) výrazne prevyšuje potreby a únosnosť územia. Tieto objekty sú vhodné do úplne iných lokalít a nie do exponovaného priestoru Predstaničného námestia. Projekt navyše likviduje existujúce priestory na šport a rekreáciu (tenisové dvorce, detské ihrisko) a likviduje všetku zeleň (vyše osemsto stromov). Zarážajúce je, že súčasťou projektu má byť výrazná a nákladná rekonštrukcia dopravy, pritom Bratislava nemá spracovaný aktuálny dopravný generel. „Rekonštrukcia v navrhovanej podobe umelo vyvoláva potrebu vytvoriť v predstaničnom priestore dostatok miesta na mohutné komerčné investičné aktivity prinášajúce zisk, aby bolo dosť peňazí na financovanie rekonštrukcie dopravy, ktorá zasa celú investičnú akciu výrazne predražuje,“ opisuje dokonalé Kocúrkovo Ľ. Trubíniová. Výsledkom toho je, že sa má zastavať prakticky celý predstaničný priestor a všetci cestujúci majú byť „preháňaní“ cez obchodné priestory. Psychológovia upozorňujú, že takýto prístup má celkom jasný zámer: Ak už ľudia budú musieť ísť na vlak (na ktorý sa vždy chodí s nejakým časovým predstihom) cez obchody, je isté, že väčšina z nich si niečo kúpi, hoci to nevyhnutne nepotrebuje a za iných okolností by to nespravila. Mimochodom, neexistuje napríklad relevantný prieskum, ktorý by potvrdzoval, že cestujúcim by na tomto mieste rozsiahle nákupné možnosti chýbali. Tie, ktoré tam sú dnes, väčšine stačia. Takže o čie záujmy zasa ide? Občania sa búria Rozhodne nejde o záujmy obyčajných ľudí, ktorí tieto priestory hojne využívajú alebo v tejto lokalite dokonca žijú. Naopak, navrhovaný projekt ide priamo proti ich potrebám, lebo podľa odporcov okrem iného „hrozí aj zhoršenie dopravnej situácie v okolí. Veď projektový zámer predpokladá vybudovať približne dvetisíc miest na parkovanie vozidiel a vôbec plánované funkcie zrenovovaného územia priamo podnecujú zvýšenie dopravnej záťaže,“ varuje predsedníčka Mestského výboru Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny Katarína Šimončičová. Podľa občianskej iniciatívy je viac ako pravdepodobné, že sa zhorší životné prostredie v priľahlých uliciach (Žabotova, Pražská, Šancová). Preto požaduje, aby „poslanci mestského zastupiteľstva naplnili verejný záujem rozhodnutím o odstúpení alebo vypovedaní zmluvy o budúcej kúpnej zmluve na pozemky v priestore Predstaničného námestia a o vypísaní verejnej súťaže návrhov na riešenie tohto priestoru v zmysle zákona o verejnom obstarávaní.“ Osud tejto aktivity občanov je zatiaľ neistý. Doterajšie skúsenosti však neveštia nič dobré. Zatiaľ totiž máločo nasvedčuje tomu, že by bratislavské samosprávne orgány konečne zasiahli do výstavby meste tak, aby ju regulovali. Na túto svoju zákonnú funkciu totiž už dávno „zabudli“. Regulácia mrakodrapov Iba minulý týždeň dokončil bratislavský magistrát vypracovanie podkladov na regulatív, ktorý by určoval pravidlá výstavby mrakodrapov v hlavnom meste. „Hovorí o tom, kde by mali byť v budúcnosti umiestnené,“ vysvetľuje hovorkyňa magistrátu Eva Chudinová a dodáva: „V centre mesta to určite nie je.“ Keďže doteraz neexistuje nijaké záväzné usmernenie, práve v širšom centre mesta, kde sa to absolútne nehodí, vyrástlo v uplynulých rokoch niekoľko vysokých budov, proti ktorým navyše verejnosť viac či menej výrazne protestovala. Išlo o stavby na Šancovej ulici, Račianskom mýte, Mýtnej, na Radlinského či Fazuľovej ulici. Výstavba mrakodrapu na Šancovej ulici pritom znamená závážný precedens. Stavebné povolenie bolo vydané na osemposchodovú budovu, ale stavebná inšpekcia zistila, že už základy boli pripravené na vyšší dom. A firma Istroreal naozaj počas výstavby požiadala o povolenie zvýšiť počet poschodí až na 34! Neskôr síce „ustúpila“ na 22, ale krajský pamiatkový úrad nesúhlasil, lebo išlo o pamiatkovú zónu. O niekoľko týždňov minister kultúry František Tóth (pôvodne ANO, potom Nádej) túto zónu zúžil, takže stavba už zrazu bola mimo nej. Stavba v tejto chvíli nepokračuje, lebo ochranári dali podnet na stavebnú uzáveru. Problém magistrátom navrhovaného materiálu je najmä v tom, že až na jeho základe majú vzniknúť zásady, ktoré ešte bude treba zapracovať do územného plánu. Až potom bude regulácia výstavby mrakodrapov v Bratislave záväzná. Hovorkyňa magistrátu však nevie, či to bude trvať mesiace, alebo roky. Búranie v Európe Barbarské správanie pri urbanistickom rozvoji miest nie je zďaleka len slovenskou špecialitou. Podobné prípady sa dejú aj inde vo svete a dokonca aj pohnútky ich aktérov sú rovnaké. Svedčí o tom kauza Komuna. Išlo o spolkový dom Trávnik, ktorý bol v predvojnových časoch postavený v Přerove ako robotnícky dom a neskôr bol úzko spätý s históriou KSČ. Možno podstatnejšie však bolo, že to bol jeden z mála zachovaných, architektonicky zaujímavých objektov v meste plnom panelákov. Išlo o dom, ktorý bol pre miestnych pojmom. Išlo, ale už nejde, pretože historická budova zo začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia už nie je „medzi živými“. Súkromný investor ju bezohľadne zbúral, aby na jej mieste mohol začať stavať hypermarket – hoci išlo o oficiálnu kultúrnu pamiatku. Ľudia, ktorí prípad sledovali, dodnes nepochybujú, že v pozadí boli peniaze a existuje vážne podozrenie, že podplateným úradníkom bol vtedajší námestník ministra kultúry ČR František Formán. Ten sa totiž postaral o to, že spolkový dom Trávnik najskôr vyškrtli zo zoznamu kultúrnych pamiatok. Nikto pritom o to oficiálne nežiadal, bola to „vlastná iniciatíva“ F. Formána. Dodnes je nepochopiteľné, prečo sa zaujímal práve o toto, teda o vyškrtnutie budovy, ktorú chcela istá firma zbúrať, zo spomínaného zoznamu. Nehovoriac o fakte, že námestník ministra pritom vôbec nerešpektoval oficiálny postoj Národného pamiatkového ústavu v Olomouci, ktorý takýto krok neodporučil. Dôvodil, že ide o pozoruhodnú stavbu starú vyše osemdesiat rokov, od významného regionálneho architekta Roberta Motku a je jediná svojho druhu v meste a okolí zachovaná v takomto stave. Korunu všetkému dalo konanie investorov – spoločnosti Reinvest Corporation, ktorí napokon budovu zbúrali v čase, keď sa architektom, ochranárom a pamiatkarom podarilo dosiahnuť, aby bola opäť vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Firma tvrdila, že jej včas nedoručili písomné vyrozumenie. Chápadlá nenásytného kapitálu však úradujú aj v kultúrne a spoločensky vyspelejších západných krajinách. Možno si spomeniete na správy svetových médií o hromadných nepokojoch a protestoch, ktoré sa začiatkom marca odohrali v Kodani. BBC či CNN okamžite poslali do dánskej metropoly svoje štáby, ale záujem zahraničných médií zhasol spolu s pouličnými ohňami. Takmer nikto pritom nevysvetlil, prečo sa to vlastne stalo. Mladí ľudia chceli brániť budovu s názvom Ungdomshuset, doslova Dom mládeže. Ten si kedysi postavili dánski robotníci a slúžil ako dom kultúry, ale aj ako miesto politických aktivít. Ale počiatkom osemdesiatych rokov trápil Kodaň nedostatok bytových priestorov a tamojšia radnica rok a pol bojovala s mladými ľuďmi, ktorí obsadzovali neobývané budovy. Napokon sa s nimi dohodla tak, že im v októbri 1982 odovzdala Dom mládeže. Budova sa postupne stala významným sociálnym centrom nezávislých a alternatívnych kultúrnych aktivít. V roku 1999 radnica zmluvu s mládežníckou organizáciou vypovedala a rozhodla sa Dom mládeže predať. A to nie len tak hocikomu. Budovu predala fanatickej kresťanskej sekte, ktorá vyhlásila vojnu homosexuálom, moslimom a priaznivcom zákonnej interrupcie. Chce zničiť doterajší poriadok, ktorý prinášal pokoj do štvrte, do značnej miery obývanej prisťahovalcami. Napriek finančnej ponuke, ktorá niekoľkonásobne prekračuje pôvodnú kúpnu cenu, sa táto skupina odmietla budovy vzdať. Použijúc aj vrtuľníky vnikla 1. marca do domu násilne polícia a vyniesla z neho posledných 35 nájomníkov. Iba štyri dni potom budovu zrovnali so zemou. Protestujúca mládež však nezmizla a ďalej sa snaží dokázať, že myšlienka alternatívneho spôsobu života, tolerancie a priestoru na rôznorodosť nepatrí minlosti.