Otrokyne v slovenských nemocniciach

V slovenských nemocniciach je každodenne ohrozované zdravie, ba dokonca i životy pacientov. Platí to najmä v prípade starých a ťažšie chorých ľuďoch, ktorí musia v nemocniciach tráviť celé dni, a predovšetkým noci. Zdravotníci na tento problém upozorňujú už dlhší čas. Ale napríklad zdravotné poisťovne sa tvária, že neexistuje. Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek (SKSaPA) sa musela pred časom zaoberať prípadom, pri ktorom bola jedna z jej členiek obvinená zo zanedbania povinností. Z postele jej spadla stará pacientka, a kým jej sestra v službe poskytla pomoc, ležala na zemi niekoľko minút. Príbuzní sa dožadovali prísneho trestu. Ako sa vôbec čosi také mohlo stať? V čase, keď stará pani spadla z postele, venovala sa sestra inému pacientovi, ktorý potreboval infúziu. A okrem tej jedinej sestry na oddelení nijaká iná nebola. V slovenských nemocniciach totiž už roky nastupuje do nočnej služby na oddelenie iba jedna zdravotná sestra. Obete zdravotníctva Informácie o zanedbaní starostlivosti o pacientov dokážu vždy zdvihnúť verejnosti adrenalín. O najtragickejších prípadoch obšírne informujú médiá a aj ostatné, o ktorých sa nepíše a nehovorí, preveruje Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS). Ten často vynesie „rozsudok“ o vine lekára či zdravotnej sestry a zdá sa, že väčšinou oprávnene. Napriek tomu je otázne, nakoľko je takéto rozhodnutie aj spravodlivé. Vyšetrovanie sa totiž vždy zameria len na liečebný a ošetrovateľský postup. Príčinami neúmyselných chýb, ale aj vedomého zanedbania povinností či nedostatočnej starostlivosti sa však už nezaoberá nikto. Mnohokrát je dôvod pochybenia čisto subjektívny a nemožno preň nájsť ospravedlnenie. Ale často sú príčinou otrasné podmienky, v ktorých zdravotníci pracujú. Alarmujúce je, že sa nimi nezaoberajú nielen médiá, ale že ich ignorujú aj kompetentné štátne orgány či zdravotné poisťovne. A ťažko sa ubrániť dojmu, že to nerobia preto, aby neupozornili na vlastný podiel viny na tomto katastrofálnom stave. „Domnievam sa, že najväčšou obeťou situácie v zdravotníctve sú zdravotné sestry. Najviac si odnášajú hnev a nespokojnosť pacientov, majú najmenší vplyv na podmienky, v ktorých sa o nich starajú a ešte sú aj najhoršie platené,“ stručne zhrňuje situáciu sestier šéfka SKSaPA Mária Lévyová. Letmý pohľad do mzdových štatistík jej dáva za pravdu. Zdravotné sestry sú nielen skupinou s takmer najnižšími platmi na Slovensku, ale navyše im tie platy v uplynulých rokoch ešte aj klesali. Nielen reálne, ale aj nominálne! „Dialo sa to v odštátnených nemocniciach a nešlo o ojedinelé prípady, bola to opakujúca sa situácia na celom Slovensku,“ trpko konštatuje M. Lévyová. Prepad miezd zaznamenali sestry najmä tam, kde do nemocníc prišli súkromní majitelia. Ich prvou „investíciou“ bola zväčša redukcia zdravotníckych (!) pracovníkov a znižovanie miezd sestier. Rozhodovanie o smrti pacientov Zdravotným sestrám musí byť pri ódach na úspechy slovenskej ekonomiky na vracanie. Na rozdiel od makroekonomických ukazovateľov nepatríme medzi vyspelé, ale medzi rozvojové krajiny sveta. „Pred časom sme tu mali delegáciu zo Svetovej zdravotníckej organizácie,“ hovorí prezidentka SKSaPA. „Keď zistili, v akých podmienkach pracujeme a aké problémy musíme riešiť, povedali, že sme na úrovni Teheránu v Iráne a Darfúru v Sudáne, lebo odtiaľ mali najčerstvejšie poznatky.“ Jedným zo zásadných a pre laikov neuveriteľných problémov je stanovenie tzv. personálnych normatívov. Na Slovensku dnes neexistuje právny predpis, ktorý by definoval, koľko zdravotných sestier musí byť na oddelení počas služby. Vedenia nemocníc – štátnych i súkromných – to zneužívajú tak, že v nočných službách nájdete jedinú sestru na celom oddelení. Ba niekedy sa stane, že jedna sa stará aj o viac oddelení naraz! Rozprávali sme sa s viacerými sestrami, ktoré majú za sebou už desiatky rokov praxe v nemocniciach. Každá potvrdila, že niekoľkokrát zažila situáciu podobnú tej z úvodu tohto článku. „Už mi takto pacient aj zomrel,“ hovorí zdravotná sestra, ktorá len pred dvoma týždňami dala v nemocnici výpoveď. „Staršia pani potrebovala pomoc, dokonca som musela volať lekára, ktorý v tom čase asistoval na inom oddelení. Kým prišiel, nastali problémy s dýchaním u iného staršieho, pacienta, ktorý bol po operácii. Mala som pár sekúnd, aby som sa rozhodla, komu pomôcť prvému. Nikomu neželám, aby zažil takéto kruté rozhodovanie. Kým sme ženu zachránili, muž nám, bohužiaľ, zomrel.“ Hoci sa v tomto prípade nikto nesťažoval, rutinné preverenie postupu zdravotníkov ukázalo, že oni chybu neurobili. Zdravotná sestra, ktorá vtedy slúžila, je však dodnes presvedčená, že ak by boli v službe aspoň dve, dalo sa pomôcť obom pacientom. „Stanoviť počet sestier na istý počet pacientov je naša opakovaná požiadavka. Prednedávnom sme ju opäť predložili ministrovi Valentovičovi,“ vysvetľuje M. Lévyová. „Napríklad vo Veľkej Británii sa jedna sestra nestará o viac než o šesť pacientov, v Holandsku má jedna sestra na starosti dve-tri izby rovnako ako lekár, každý pacient pozná svoju sestru, pri výmene služieb si ich osobne odovzdávajú, ako je to u lekárov. Pre nás to znie ako sci-fi.“ Ministrova boľavá hlava Norma, určujúca, o koľkých pacientov sa môže starať jedna sestra, by navyše mala byť rozdielna podľa stavu pacientov, druhu oddelenia a pod. Lenže u nás je bežné, že v nočnej službe sa jedna sestra stará aj o tridsať pacientov a je úplne jedno, že sú medzi nimi aj starí, často nevládni ľudia, pacienti po operácii či s komplikáciami. Pritom ak má jedna sestra všetkým len podať lieky, trvá jej to aspoň pol hodinu. „Naše vlastné analýzy ukazujú, že kontakt sestier s pacientmi je alarmujúco nedostatočný,“ hovorí M. Lévyová. „Priemerne sa sestra počas služby môže venovať jednému najviac desať minút.“ Okrem samotnej starostlivosti totiž sestry musia viesť aj podrobné záznamy o tom, čo sa počas služby s pacientom dialo. Je to dôležité pre jeho ďalšie liečenie aj pre prípadné prešetrenie postupu zdravotníkov pri liečbe, lenže toto opatrenie sme zaviedli po vstupe do Európskej únie bez ohľadu na naše podmienky. Britská či holandská zdravotná sestra má dosť času, aby sa v službe venovala aj záznamom, ale slovenské sestričky ich väčšinou dopisujú narýchlo po službe. Pracujú teda vlastne v nadčase, ale bez toho, aby im za to niekto zaplatil. Za nedostatočné záznamy im pritom hrozia prísne sankcie. Je šokujúce, že takýto stav nikým z kompetentných doteraz nepohol a stále nehýbe. Minister Valentovič sa vraj vyjadril, že ho už z požiadaviek sestier bolí hlava. Keď sa za minulej vlády pýtali mladučkého štátneho tajomníka ministerstva práce Miroslava Beblavého, ako sa určujú personálne normatívy v ústavoch v jeho rezorte, povedal, že „na základe historickej skúsenosti“. Nijaké analýzy reálnych potrieb: koľko ľudí pracovalo na nejakom mieste kedysi, toľko ich robí aj dnes. Ak sú na to peniaze. Nekvalitná zdravotná starostlivosť A práve peniaze sú aj v tomto prípade kameňom úrazu. Minister Valentovič odmieta vydať normatívy zrejme aj zo strachu, že by musel zatvoriť nie niekoľko nemocníc, ale všetky. „Riaditelia by mohli nariadiť, aby v nočných službách pracovalo viac sestier, ale chápem, že to neurobia, lebo ich nemajú dosť,“ konštatuje prezidentka SKSaPA. Zdravotné sestry nechýbajú v nemocniciach oficiálne len preto, lebo neexistujú normatívy, ktoré by určovali ich optimálny počet. Ak by sme zaviedli pravidlá ako v západnej Európe, zrazu by ich bol katastrofálny nedostatok. A ten by sa dal odstrániť len zvýšením miezd – aby bola práca sestier atraktívnejšia. Lenže u nás sa v zdravotníctve práve na sestrách šetrí najviac. Pritom ony si nemôžu privyrobiť ani tým, že by si brali viac služieb za sebou, ako to robia lekári. Pretože na rozdiel od nich nesmú v službe ani na chvíľu spať, ani keď sa práve nič nedeje. A dvadsaťštyri, či dokonca viac hodín na nohách pri plnom výkone nevydrží nikto. Navyše majú sestry fyzicky náročnejšiu prácu, hoci práve pri ženách by to tak byť nemalo. Manipulovať s pacientmi, pomáhať im vstať, prevracať ich – to všetko nie je práca lekára, ale zdravotnej sestry. Bez ohľadu na jej fyzické možnosti. Napriek tomu Mária Lévyová v snahe zvrátiť tento stav nehovorí o svojich kolegyniach, ale zasa len o pacientoch. „Najhoršie je, že v konečnom dôsledku na to aj tak doplácajú pacienti. Nie sme schopné zabezpečiť im kvalitnú zdravotnú starostlivosť, často je nám do plaču z bezmocnosti i z vedomia, že človek, ktorého máme na starosti, by potreboval viac.“