Ako pustiť ježka do nohavíc

Hoci mám jeseň rád, v roku 1962 som nevnímal jej krásy. So štábom taktického letectva Československej ľudovej armády som ju prežíval na cvičení v lesoch Českomoravskej vrchoviny, Brdov, v Miloviciach a nepamätám si presne, kde ešte. V rámci výcviku sme sa pripravovali na vojnu a ani sme nevedeli, ako blízko sme k nej boli. K vojne s použitím tých najničivejších prostriedkov, aké dokázal homo sapiens – človek rozumný – sám na seba vymyslieť. plnej pohotovosti bol náš štáb a mnoho podriadených útvarov od septembra do 20. novembra, keď maršal Grečko vydal vojskám Varšavskej zmluvy rozkaz na jej zrušenie a my sme sa mohli vrátiť na svoje posádky a k rodinám. Tajná operácia Anadyr Vo Washingtone vnímali najvyšší politickí predstavitelia USA tú jeseň inak. Robert McNamara – minister obrany vo vláde J. F. Kennedyho – o tom v roku 1989 povedal moskovskej Pravde: „Večer 27. októbra som odchádzal z Bieleho domu. Pomyslel som si, že je možné, že už nikdy taký prekrásny jesenný večer neuvidím. Musím povedať, že tento môj pocit vyjadroval ostrosť krízy, hladinu napätia onej doby.“ V máji 1962 posudzoval Nikita Chruščov s ministrom obrany Malinovským strategickú situáciu. Podľa úvah vojenských činiteľov ZSSR bola z vojenského hľadiska nevyvážená: Spojené štáty mnohí považovali pre vtedajšie sovietske strategické rakety za nedosiahnuteľné, zatiaľ čo jadrové sily NATO v Európe a v Turecku (štyridsať rakiet typu Jupiter s jadrovými hlavicami) mali v dosahu všetky dôležité centrá európskej časti ZSSR. Podľa súčasných ruských prameňov mali v roku 1962 Spojené štáty 27 609 jadrových hlavíc, kým ZSSR ich mal len 3 322. A vtedy Ukrajinec Chruščov Malinovskému povedal: „Nepremýšľali ste o tom, že by sme umiestnili naše rakety na Kube? Pustíme ježka do nohavíc tým vedľa.“ Malinovskij odpovedal: „Posudzovali sme aj taký variant, ale rozhodnutie musia urobiť politici.“ Chruščov na to: „A to aj urobíme.“ To bol začiatok udalostí, ktoré v ZSSR vstúpili do histórie ako operácia Anadyr a na Západe ako kubánska jadrová kríza. Len niekoľko najdôveryhodnejších a najkompetentnejších ľudí začalo pracovať na príprave dokumentu nazvaného O vytvorení skupiny vojsk na Kube. V úvodnom článku dokumentu navrhoval minister Malinovskij „rozmiestniť na Kube skupinu sovietskych vojsk, ktorá bude zložená zo všetkých druhov ozbrojených síl a na ktorej čele bude stáť štáb vedený hlavným veliteľom sovietskych vojsk na Kube“. Jadrové rakety namierené na americké mestá... Súčasťou tejto skupiny mala byť aj raketová divízia zložená z troch plukov rakiet R-12 a dvoch plukov rakiet R-14. Dokopy malo byť k dispozícii štyridsať odpaľovacích zariadení, dosah rakiet bol od dvoch do štyri a pol tisíca kilometrov, čo zabezpečovalo dosiahnuteľnosť najdôležitejších objektov v USA. „Boli namierené na mestá pozdĺž východného pobrežia USA, a tým vytvárali nebezpečenstvo pre deväťdesiat miliónov ľudí,“ hovorí McNamara. V skutočnosti boli v čase vrcholiacej krízy v istom stupni pohotovosti iba rakety R-12 s dosahom 2 000 kilometrov. Tie boli pripravené na natankovanie paliva a na pripojenie jadrových hlavíc, ktoré sa nachádzali asi 240 kilometrov od odpaľovacích zariadení. Bombardéry Il-28A, schopné plniť len taktické úlohy jadrového bombardovania, boli dodané v debnách a v okamihu vrcholnej krízy ešte neboli zmontované. Napriek tomu bol v dosahu rakiet R-12 Washington, Philadelphia, Houston, Dallas, Cicinatti, Memphis a ďalšie veľké mestá. Pre rakety R-12 boli k dispozícii jadrové hlavice s ekvivalentom 1,3 megaton. Aby mal čitateľ lepšiu predstavu: jedna takáto hlavica má výbušnú silu 65 „hirošimských“ atómových bômb. Je evidentné, že na použitie takých obrovských náloží nemá praktický význam rozdiel medzi slovami obranná a útočná. V rozporuplnom liste prezidentovi Kennedymu sa ho sovietsky najvyšší predstaviteľ v čase, keď kríza kulminovala, usiloval presvedčiť, že aj termojadrové zbrane môžu byť, podobne ako delo, raz prostriedkom obrany, inokedy útoku. Vzápätí však dodal, že rakety s megatonovým ekvivalentom (Chruščov dokonca „mával“ sto megatonami) sú jednoducho prostriedkami na vyhladzovanie a ničenie. Zážitky zo skúšky podobného termojadrového monštra (bomby s výbušným ekvivalentom 50 megaton) vykresľuje spolutvorca termojadrových zbraní ZSSR akademik Andrej Sacharov takto: „Pocítil som na tvári teplo ako od otvorenej pece – to všetko v mraze a vo vzdialenosti mnohých desiatok kilometrov od miesta výbuchu. Napríklad ešte 150 kilometrov od miesta výbuchu v Semipalatinskej oblasti boli rozbité okenné tabule.“ Čo by sa asi dialo v epicentre výbuchu, keby nálož s výbušnou silou 1,3 megatony vybuchla v takej aglomerácii, ako je napríklad Atlanta s troma miliónmi obyvateľov, si nevieme predstaviť ani pri najbujnejšej fantázii. ... o ktorých CIA nič nevedela Skupina sovietskych vojsk na Kube mala mať päťdesiatjedentisíc mužov. Názov Anadyr dostal plán pre dezinformáciu. S riekou na severe krajiny to nemalo nič spoločné. Dvadsiateho štvrtého mája 1962 plán posudzovalo predsedníctvo ÚV KSSZ. Prečítal ho minister obrany Malinovskij. Stenografický záznam zasadania sa pre superutajenie nerobil, takže nevieme, kto čo povedal. Rukopisný záznam, ktorý je dnes k dispozícii, a na ktorom je uvedené, že bol vypracovaný len v jednom exemplári – bez konceptu – má iba sedem listov. Je z neho však jasné, že v diskusii vystúpili Chruščov, Kozlov, Brežnev, Kosygin, Mikojan, Voronov, Poljanskij a že „opatrenie Anadyr“ bolo prijaté bez zmien a jednomyseľne. Aby sa získal súhlas od Fidela Castra, na Kubu vyslali skupinu v zložení: Rašidov (prvý tajomník ÚV KS Uzbekistanu), maršal Birjuzov (hlavný veliteľ raketových strategických vojsk) a generál S. P. Ivanov (náčelník hlavnej operačnej správy generálneho štábu sovietskej armády). Po návrate delegácie z Kuby – 10. júna 1962 – schválilo predsedníctvo ÚV KSSZ konkrétny plán celej operácie. Smernica pre generála Plijeva („Pavlova“), ktorý velil vojskám na Kube, podpísaná Malinovským a Zacharovom, obsahovala okrem iného takúto úlohu: „Raketové vojská, ktoré tvoria základ obrany Sovietskeho zväzu a Kuby, uviesť do pohotovosti, na signál z Moskvy zaútočiť jadrovými raketami na najdôležitejšie objekty Spojených štátov amerických.“ V rámci operácie bolo ešte pred námornou blokádou na Kubu prepravených šesťdesiat špeciálnych hlavíc s výbušnou silou 1,3 megatony na rakety R-12 a rakety R-14, ďalej 12 rakiet s výbušnou silou dve kilotony so špeciálnymi hlavicami na rakety „Luna“, osemdesiat frontových okrídlených rakiet so špeciálnymi hlavicami od dvoch do 12 kiloton a šesť atómových bômb s výbušnou silou od dvoch do šiestich kiloton pre bombardéry Il-28A. Teda dokopy 158 jadrových hlavíc, o ktorých prítomnosti na Kube nemala CIA žiadne informácie, dokonca prezidenta ubezpečovala o opaku. (Nie je vari až príliš znepokojivé, že v kľúčových momentoch histórie, keď sa rozhoduje o mieri a vojne, spravodajské služby svetovej veľmoci zlyhávajú?) O tom, že sovietske vojská mali na Kube k dispozícii taktické jadrové zbrane, sa McNamara dozvedel až na neskorších konferenciách, na ktorých všetky tri zúčastnené strany vyhodnocovali lekciu karibskej krízy. V prípade útoku amerických vzdušných síl a výsadku na ostrov – a ten sa mal uskutočniť dvadsiateho ôsmeho alebo dvadsiateho deviateho októbra – by ich zrejme boli použili. Ako by sa však potom konflikt stupňoval, si možno veľmi ľahko predstaviť. Chruščov sa zľakol Možno veriť ruskému generálovi Gribkovovi, jednému z hlavných aktérov celej operácie, že Sovieti v skutočnosti nemali v úmysle napadnúť Spojené štáty? Že v skutočnosti išlo len o to „pustiť ježka do nohavíc“? Aj McNamara zastával rovnaký názor, keď povedal, že „ani Sovietsky zväz, ani Kuba, ani Spojené štáty nemali v úmysle vytvárať nebezpečenstvo jadrového konfliktu.“ Hlavné nebezpečenstvo však spočívalo v tom, že sa situácia pomaly vymykala spod kontroly politických predstaviteľov. Na oboch stranách frontu bolo v uniformách dosť horkokrvných ľudí, ktorí nemali ďaleko k tomu, aby „tasili kolty“. Najnázornejšie o tom svedčí zostrelenie amerického špionážneho lietadla U-2 dvadsiateho siedmeho októbra 1962. Zostrelili ho bez požehnania, ba dokonca na nevôľu Moskvy. Zrejme aj preto si Chruščov uvedomil, že v „púšťaní ježka do nohavíc“ Američanom zašiel priďaleko a že sa mu operácia Anadyr vymkýna z rúk. Preto bol ochotný pristúpiť na kompromis a na – pre Sovietsku armádu ponižujúci – odchod z Kuby. Dokonca bol potom nútený akceptovať kontroly sovietskych vojsk, keď ich Fidel Castro na výsostnom území Kuby nepripustil. Chruščovov ústupok nakoniec zrejme viedol aj k jeho pádu a možno dokonca aj k tragickému koncu prezidenta J. F. Kennedyho, ktorý tiež nebol ochotný rozpútať peklo jadrovej vojny. Likvidácia jadrových zbraní Jeden z aktérov krízy Robert McNamara neskôr povedal: „Robiť chyby je ľudské. Všetci robíme chyby. V našom každodennom živote pre nás môžu chyby znamenať veľké straty, ale usilujeme sa z nich poučiť. Vo vojne s použitím normálnych zbraní sa cena chýb meria stratami na životoch, niekedy v tisícoch. Ak sa však urobia chyby pri rozhodovaní o použití jadrových zbraní, nebude už takéto poučenie z chýb viac možné, pretože to spôsobí zničenie národov. Preto som presvedčený, že neobmedzené spojenie sklonu ľudí k chybám a jadrových zbraní vytvára veľké riziko možnej katastrofy. Existuje vôbec vojenské zdôvodnenie na zachovanie takéhoto rizika? Odpoveď znie: nie. Variantom, ktorého zástancom som aj ja, je návrat všetkých piatich jadrových veľmocí, nakoľko to len bude účelné, k bezjadrovému svetu. Formulácia „nakoľko to len bude účelné“ znamená nevyhnutnosť obrany pred rozpútaním vojny tými štátmi, ktoré skôr jadrové zbrane vlastnili, ako aj pred získaním takýchto zbraní inými štátmi, prípadne teroristami. Jadrové zbrane sa môžu zničiť v niekoľkých etapách. Piateho decembra 1996 sa devätnásť penzionovaných amerických vysokopostavených dôstojníkov a štyridsaťdva admirálov a generálov z ďalších krajín pripojilo k návrhom na úplné zničenie jadrových zbraní. K obdobným záverom dospela aj Canberrská komisia, ktorú v roku 1994 zriadil austrálsky premiér. Môžem vari ako nepriamy účastník toho, čo na jeseň v roku 1962 vzrušovalo celý vtedajší svet a čo nesporne vzrušuje aj dnes myseľ tých, ktorí o takýchto lekciách dejín uvažujú, zaujímať iné stanovisko?“ Castro žiadal Rusov, aby zaútočili V roku 2003 moskovský časopis Novaja i novějšaja istorija uverejnil článok Alexandra Furcenka o schôdzke účastníkov Karibskej krízy v Havane, ktorú inicioval americký Archív národnej bezpečnosti, a ktorému predsedal Fidel Castro: „Kubánci dali účastníkom nový dokument – záznam besedy člena kubánskeho vedenia Carlosa Rafaela Rodrigueza s Chruščovom, ktorá sa uskutočnila jedenásteho novembra 1962 v Moskve. Záznam mal dvadsaťtri strán. V ruskom archíve sa nachádza podobný záznam, ktorý má tridsaťosem strán. Pozícia Kuby vyvolala počas riešenia krízy v Moskve šok. Podľa Rodrigueza, keď Kubánci dávali súhlas na rozmiestnenie sovietskych rakiet na Kube, chápali cieľ tohto kroku inak. Brali to tak, že rakety sa použijú. V to dúfali až do okamihu, keď Sovieti súhlasili, že ich odvezú ako kompenzáciu za odstránenie amerických rakiet z Turecka. F. Castro poslal 27. októbra 1962 Chruščovovi návrh, aby na Ameriku preventívne udreli. Chruščov to odmietol s tým, že to neplánovali. Chruščov sa údajne odvolával na rozhovor, ktorý mal s Raúlom Castrom a Che Guevarom už pred rozmiestnením rakiet. Povedal im, že nijaké vyhlásenie (deklarácia) proti pripravovanému americkému vpádu na Kubu nebude účinné (...), efektívna môže byť len reálna sila, teda rakety. Podľa Chruščova ZSSR vtedy inštaloval rakety ako odstrašujúci prostriedok, a tým zachránil Kubu pre zničením Američanmi. Rodriguez v rozhovore rozhodne odmietal, že by Castro navrhoval preventívny úder. Čo bolo dôvodom na rozmiestnenie rakiet? Začiatkom roku 1962 sa vrátil z Ameriky Chruščovov zať A. I. Adžubej, šéfredaktor Izvestijí. Informoval Chruščova, a písomne i ÚV KSSZ, o svojej návšteve v Bielom dome a o rozhovore s prezidentom Kennedym. Ten sa pri ňom odvolával na maďarské udalosti z roku 1956 a zdôrazňoval, že kým ZSSR dokázal rýchlo usporiadať veci v oblasti svojich záujmov, on sa nemôže vysporiadať s revolučnou Kubou. To by sa určite stalo dôležitým predmetom diskusie pred voľbami v USA. Beseda Rodrigueza s Chruščovom trvala štyri hodiny. Chruščov niekoľkokrát zopakoval, že nikdy nevyhlásili, že sovietske strategické rakety na Kube sú prostriedkom na zničenie USA. Okrem iného tiež Rodriguezovi povedal, že „ak by som na Kubu letel namiesto Mikojana ja, stali by sme sa s Castrom nepriateľmi a ja by som sa už z Kuby dávno vrátil“. K námietke Kubáncov, že za Stalina by sa vec riešila inak, Chruščov povedal: Keby žil Stalin, neurobil by tie kroky, ktoré sme na záchranu Kuby urobili my. Povedal by, že je to dobrodružstvo. Ako príklad uviedol vojnu v Kórei, ktorú nezosnovali Američania, ale Stalin a Mao Ce-tung. Ale zároveň Stalin odmietol návrh, aby do Severnej Kórey išli sovietski generáli. Rovnako odmietol Chruščovov návrh, aby tam poslali Malinovského ako vrchného veliteľa. Autor je plukovník, bývalý veliteĽ ČSĽA Článok vychádza s láskavým súhlasom pôvodného vydavateĽa, českého dvojmesačníka Listy Preklad a úpravy Slovo