SND je starostavba
Spomínate si ešte na niečo, čo ste vymysleli alebo začali na jeseň roku 1979? Ak ste v pamäti nič také nenašli, aspoň si to predstavte. Teda aspoň tí ktorí, tú možnosť máte – značná časť obyvateľstva vrátane mňa sme vtedy také niečo nemohli ani hypoteticky. Ak ste si predstavili – pripadá vám to nové? Viem o jednej konkrétnej veci veľmi presne, kto a prečo si ju na jeseň 1979 vymyslel. Trio architektov Martin Kusý (činohra), Pavol Paňak (opera) a Peter Bauer (vstupy, foyery a vonkajšky) si práve vtedy vo hlavách vytvorili predstavu, z ktorej chceli spraviť Slovenské národné divadlo (prví dvaja sa omnoho neskôr do povedomia verejnosti zapísali projektom Národnej banky Slovenska). O rok neskôr ich návrh vyhral medzinárodnú súťaž. Môžem sa len domnievať, aké to pre vtedy mladých architektov muselo byť uznanie a aké kvality v porovnaní s päťdesiatimi protivníkmi muselo dielo vykazovať. Predošlá veta sa však viac hodí do dejepisnej knihy ako do súčasných novín. Realita však je, že v apríli 2007 hovoríme nedokončenej hmote na ľavej strane Dunaja ešte stále novostavba. Nejde mi o hru na slovíčka, ale o obsah a význam slova. Novostavba má rôzne konotácie, no v prípade budovy SND sa najčastejšie zabúda na tú najrukolapnejšiu: čo nové prináša stavbou samotnou? Čo môže priniesť do povedomia a vkusu Slovákov ich národné divadlo svojou architektúrou? Lebo aj to je funkcia takýchto nákladných, ak nechcem povedať megalomanských projektov. Skúsme sa na onú štruktúru pozrieť nezaujatými očami. Zabudnime, že v posledných rokoch sa z nej stalo politikum, symbol kadečoho a kadekoho, že tí čo ju míňali a stretávali vo svojich bratislavských životoch ju videli posledných niekoľko rokov v nezmenenom stave „bieleho slona“. Čo je to však za architektúru? Zozadu, z bokov, no najmä pri pohľade zvrchu sa sprvu dostaví dojem funkcionalizmu: dve hranaté hmoty pod kožou z východoslovenského travertínu. Jedna pre scénu činohry a druhá, väčšia, pre operu a balet. Svoj účel dávajú na známosť. Na streche dva veľké kvádre v až strojovej estetike určené na technické zázemie javísk. Rozdiel medzi historizujúcou, no zároveň už aj historickou budovou voľakedajšieho Mestského divadla z rokov 1884 – 1886 v eklektickom štýle od plodnej viedenskej dvojice Fellner – Helmer, a teda náramne podobnom iným stánkom múz v strednej Európe z toho obdobia, nemôže byť markantnejší. Istý známy český architekt sa o postmodernej stavbe obchodného domu v centre Prahy vyjadril, že je to síce len škatuľa na tovar, ale aspoň sa na nič nehrá. Jeho prirovnanie by sme s čistým svedomím mohli uplatniť aj v tomto prípade, keby nebolo veľkolepej prednej strany. Od rieky ako by sme sa pozerali na inú stavbu. V okolí zadnej časti divadla si pri troche nepozornosti ani nevšimneme, že ide o niečo výnimočné, o niečo iné ako sedemposchodovú kancelársku budovu či čosi podobné. Ponáška na slávnostné nádvorie s piliermi, centrálne umiestnená kruhová fontána, v ktorej strede stojí socha od Alexandra Bilkoviča, vraj znázorňujúca balet. Gigantická presklená polkruhová fasáda odrážajúca svetlo a objímajúca vo svojej výške viac vzduch ako pozemšťanov, spájajúca obe časti budovy vizuálne do jednej, nám to nedovolí ani na zlomok sekundy. Nedovolí nám to ani interiér. Zasadený v bielom kanadskom mramore uplatnenom tak hojne, že je de facto všade – a v činohre sa nejeden podrezaný jazýček môže začudovať, či sa neocitol v gigantickej kúpeľni alebo po strop vykachličkovanej, sterilnej operačnej sále. Emocionálnejší pozorovateľ sa zasa, prichádzajúc na operu, môže v naddimenzovaných chodbách a vestibuloch cítiť stratený a z úplnej belosti stien vyčítať prázdnotu a nedokončenosť. Signifikantnú, ba až fatálnu, podtrhnutú kobercami v nepochopiteľnej sýtočervenej. Či je táto okázalosť patetická, efektná alebo dokonca mestotvorná, nechávam na vkus každého, kto aspoň niekedy za posledných dvadsaťjeden rokov platil v tejto krajine dane – má v tomto divadle svoj podiel. Čo si neodpustím, sú dve poznámky. Prvou je absolútne nezvládnutie ťažiskového dunajského priečelia. Už vyššie spomenuté dôsledné uplatnenie centralistického usporiadania nástupného priestoru v inak značne neforemnej stavbe svojou energiou a dynamikou vťahuje doprostred polkruhu, teda tam, kde sa obe časti spájajú a sú zastrešené skleneným „chrbtom“, takým bežným, priemerným až fádnym prvkom z repertoáru postmoderny. Ak sa však dáte týmto lákadlom zviesť, zažijete len náraz do steny. Nič tu nie je. Nijaký portál, ako by sa vizuálne aj logicky žiadalo. Vstup do činohry je vľavo, do opery a na balet oproti, rovnakými, nemiestne nevýraznými presklenými vchodmi, aké nájdete na akomkoľvek úrade či vo väčšom obchode, strácajúcimi sa vo fasáde. Akoby nebola súčasťou budovy, ale vecou o sebe – a to nie je kompliment smerom ku skulpturálnosti architektúry. Je to však jeden z typických problémov stavieb tohto obdobia. Aj známemu domu ČKD na pražskom Můstku Jana a Aleny Šrámkovcov, ktorý bol inak zjavom osemdesiatych rokov, tento prepotrebný element chýba. Predchádzajúcou vetou však posudzujem „novostavbu“ v roku 2007 optikou doby, v ktorej sa prvý raz objavil AIDS, cédečká a osobné počítače. A aj preto prosím – nehovorme o budove Slovenského národného divadla na Pribinovej ulicu ako o novostavbe. Ona ňou nie je. Dnes je reliktom svojej doby. Ak z nej chceme mať niečo kultúrne, začnime pravdou o architektúre. Autor je fanúšik modernej architektúry a návštevník divadiel
