Konečne otvorené
Hoci to už vyzeralo tak, že novú budovu SND sa opäť nepodarí otvoriť v stanovenom termíne, teda štrnásteho apríla, napokon sa našlo ako-tak prijateľné riešenie. Budova sa síce neotvorila – podľa vzoru Čechov, ktorí si svoju Zlatú kapličku otvárali Libušou – tak, ako by sa mala a a ako požadoval v Literárnom týždenníku Ladislav Čavojský, čiže par excellence národnou operou Suchoňovým Svätoplukom, ba ani obnovenou premiérou Suchoňovej Krútňavy (s dirigentom Lenárdom a režisérom Jakubiskom). Vedenie súboru totiž usúdilo, že inscenovať Krútňavu bez ideálneho predstaviteľa Ondreja – Miroslava Dvorského – by bolo nežiaduce. Nepriamo tým vstúpilo do polemiky prebiehajúcej nejaký čas v slovenských tlačených médiách, či má byť opera ako umelecký druh režisérskou alebo speváckou produkciou a jasne sa priklonilo tomu druhému názoru. Zároveň sa vrátilo k pôvodnému projektu otvárať budovu galakoncertom, ibaže tentoraz jednoznačne operným. Vzhľadom na krátky čas, ktorý zostal na prípravu najnovšieho riešenia, dá sa povedať, že pre otvárací koncert sa podarilo zabezpečiť ozaj reprezentatívnu zostavu spevákov. Napríklad čerstvá šesťdesiatnička Gabika Beňačková od roku 1974. keď prestala byť členkou SND, vystúpila na javisku historickej budovy vari len pri dvoch hosťovaniach pražského Národného divadla, takže jej prebohatá spevácka kariéra medzinárodného ohlasu prebehla úplne mimo územia Slovenska. Ďalším prekvapujúcim účastníkom galakoncertu bol basista Sergej Kopčák, ktorý po kontroverzných vzťahoch s niekdajším vedením SND absentoval na bratislavskom javisku vari desať rokov. Pekným gestom bola aj účasť súčasnej prvej (hoci trocha preceňovanej) českej sopránovej hviezdy Evy Urbanovej. Skvelú zostavu dopĺňali slovenský spevák, ktorý najviac prenikol do svetovej elity – Peter Dvorský, Sergej Larin vracajúci sa po ťažkej chorobe medzi európske tenorové hviezdy, Michal Lehotský, tenorista unikátnych štýlových kvalít, mediálne masívne exponovaná mladá Adriana Kučerová a niekoľko ďalších popredných slovenských spevákov. Nie všetky operné hviezdy dokázali na galakoncerte predviesť výkon najvyšších kvalít, takže za umelecké vrcholy večera možno označiť len vstupy Sergeja Kopčáka, Dalibora Jenisa a Ľubice Rybárskej. Dramaturgia koncertu chcela naraz slúžiť primnohým pánom: historickej kontinuite, národnej idei, širšiemu poslucháčskemu zázemiu i preferenciám účinkujúcich. Árie, ktoré spievali Eva Jenisová a Adriana Kučerová, interpretovali obe sólistky pred nejakým časom na pódiu Slovenskej filharmónie, Dalibor Jenis a Michal Lehotský si zasa zopakovali hudobné čísla populárne v širšej kultúrnej verejnosti, ktoré minulé leto predviedli na Hlavnom námestí v Bratislave. Chvalabohu, že sa neobjavili ani „trháky“ typu piesne toreadora z Carmen alebo listovej árie Cavaradossiho z Tosky. Ak námietky menej informovaných, prečo sa koncert začínal Smetanovou Hubičkou, treba odmietnuť ako scestné, národný charakter mohlo na záver posilniť napríklad zaradenie záverečnej Mojmírovej prísahy zo Suchoňovho Svätopluka. Otvorenie budovy národného divadla je pre každé etnikum ojedinelá udalosť, a tak by tomu mala zodpovedať aj publicita venovaná otvoreniu toho nášho. Vedenie SND zorganizovala až dve tlačové konferencie, v denníkoch, v televízii a rozhlase sa pravidelne objavovali informácie vzťahujúce sa k otvoreniu. Človek (domáci či cudzinec) prechádzajúci Bratislavou si však výnimočnosť dátumu štrnásty apríl pre kultúru Slovenska sotva stihol uvedomiť. V propagácii bolo tiež treba jasnejšie rozbiť mýtus o novej budove ako o nechcenom dieťati a architektonickom relikte komunizmu, ktorý bude ešte zrejme nejaký čas prežívať. Nakoniec, aj Parížanom sa určite viac páči nádherná neobaroková budova opery Palais Garnier (z roku 1875) ako betónová Opera Bastille (postavená v roku 1989). Galakoncert prenášala slovenská televízia, aj keď len na druhom verejnoprávnom programe, no nemôžeme podliehať ilúzii, že významnejšia časť populácie dala prednosť jeho sledovaniu pred Poštou pre teba alebo Susedmi. Niekoľko slov k spoločenskej stránke udalosti. Význam, ktorý otvoreniu novej budovy SND pripísala politická reprezentácia, je najlepšou odpoveďou tým, ktorí každé označenie „národný“ považujú za prejav slovenského nacionalizmu. Na druhej strane priveľa pompéznosti veci neprospieva. Isteže, ak by nebolo novembra 1989, možno by hľadisko novej budovy pri otvorení zaplnili pracovníci ÚV KSS a pozvážaní hrdinovia socialistickej práce. V súčasnosti popri ozajstných umelcoch, celebritách a širokom spektre politikov, aj tých, ktorí sa podpísali pod prieťahy pri dokončovaní budovy, pre obyčajného kultúrneho človeka tiež v hľadisku nezostalo veľa miest. Každá doba má svojský protokol. Najlepšou službou slovenskej kultúre by však bolo, keby sa časť vstupeniek na otvorenie, prípadne najbližšie predstavenia bola ponúkla učiteľom slovenského jazyka a hudobnej výchovy z Bratislavy a širšieho okolia. Títo by potom mohli zvestovať slovenskej mládeži, že nielen muzikál, ale aj činohra, opera a balet sú divadlo, že ešte žijú a že nie sú len príležitosťou na prezentáciu spoločenskej smotánky, lež hodnotou prinášajúcou múdre poznanie, krásu a ozajstný pôžitok. Autor je hudobný publicista
