(Ne)zodpovednosť a vlastníctvo

Keď sme v novembri a v decembri 1989 štrngali na námestiach kľúčmi, čakali sme, že jednou zo spoločenských zmien bude aj posilnenie súkromného vlastníctva v spoločnosti.
Počet zobrazení: 1085

Keď sme v novembri a v decembri 1989 štrngali na námestiach kľúčmi, čakali sme, že jednou zo spoločenských zmien bude aj posilnenie súkromného vlastníctva v spoločnosti. Väčšina si určite spomenie na „totalitný“ povzdych nad nekvalitou štátnych služieb: to by sa u súkromníka nikdy nestalo. Spoločné či verejné vlastníctvo všetkého bolo vtedy synonymom nezodpovednosti, lebo ľudia, ktorí na čomsi pracovali, čosi využívali a s čímsi zaobchádzali, si k tomu (veľmi často) nevybudovali nijaký, a už vôbec nie majetnícky vzťah. Verili sme, že ak by im prevádzka alebo nejaký stroj či zariadenie patrilo, boli by pri jeho používaní a využívaní zodpovednejší. A zodpovednejší by boli aj k zákazníkom a celej spoločnosti. Postkomunistická realita však v tomto smere znamenala studenú sprchu. Presun verejných majetkov do súkromných rúk nespravil z ľudí zodpovedných vlastníkov. Dokonca ani zodpovedných voči vlastnému majetku. A zodpovedných voči spoločnosti už vôbec nie. Mnohých nezaujímalo a dodnes nezaujíma, čo s ich majetkom bude zajtra, nezamýšľajú sa nad tým, že trpezlivým hospodárením by v budúcnosti mohli prísť k väčšiemu úžitku a už vôbec si neuvedomujú, že úžitok z majetku, to často nie sú len peniaze v peňaženke či na bankovom účte. A tak svoj majetok rýchlo prešustrujú a zmúdrejú, až keď oň prídu. Alebo ani potom nie. Ukázalo sa teda, že kľúčom k zodpovednosti voči majetku nie je forma vlastníctva (presun do súkromných rúk), ale spôsob a rýchlosť, akým sa majiteľ k majetku dostal. Všimli ste si, že už deti si oveľa viac vážia vec, na ktorú si sami zarobili, ako tú, ktorú, dokonca bez osobitnej príležitosti, dostali? Ak je vlastníctvom čosi, čo využíva naozaj len jeho majiteľ a nijako tým neovplyvňuje ostatných, dokážeme nezodpovednosť prežiť bez ujmy. Ale ak ide o čosi, čo sa týka každého, či aspoň väčšiny, nemožno na nezodpovednosť voči (vlastnému) majetku hľadieť ako na súkromnú záležitosť majiteľa. V takom prípade treba nájsť mechanizmy, ktoré majiteľa donútia k zodpovednosti až tak, že v opačnom prípade, teda ak zodpovedný nebude, o majetok príde. Nie je to teoretická úvaha, ale požiadavka, vychádzajúca zo životnej praxe A ak sa vám to zdá prísne, ba až totalitné, prejdite sa po najbližšom lese a predstavte si, že tam o pár rokov, bude len holé rúbanisko. Navždy. Autor je ekonomický novinár

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984