Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Prečo sa Európa nemôže spoliehať na NATO

Začnem tragikomickým obrázkom uplynulých týždňov. Marec 2007: Európa je znepokojená plánmi na vybudovanie amerického protiraketového systému v Česku a Poľsku.
Počet zobrazení: 1409
9-m.jpg

Začnem tragikomickým obrázkom uplynulých týždňov. Marec 2007: Európa je znepokojená plánmi na vybudovanie amerického protiraketového systému v Česku a Poľsku. Otvorene protestuje Nórsko, Belgicko, Francúzsko či vládni nemeckí sociálni demokrati a určité znepokojenie vyjadruje aj Javier Solana. Spoločne to označujú za zbytočnú až nebezpečnú provokáciu voči Rusku. Apríl 2007: dvadsaťšesť členských štátov NATO ústami svojho hovorcu „dospelo k zhode, že Európa je ohrozená iránskymi raketami“. Spojenci sa zhodli, že Rusko sa nemá čoho obávať... Táto situácia výstižne ilustruje, v akom postavení sa nachádza Európa vo vzťahu k vlastnej obrane. Pravda, už sa nespomína pôvodný argument Washingtonu, že tento systém má ochraňovať pred Severnou Kóreou, lebo túto hlúposť medzičasom dokázal vyvrátiť každý, kto sa čo i len zbežne vyzná vo vzdialenostiach na glóbuse. Motív vyvolávania strachu však funguje aj štyri roky po obludne zveličených až falošných „zaručených“ informáciách o Iraku ako hrozbe pre svetový mier. Základnou otázkou ostáva, či sú bezpečnostné záujmy Európskej únie a USA naozaj rovnaké a či Európa má reálnu suverenitu, keď sa Washington rozhodne konať. Pokúsim sa ukázať, že tento zväzok je pre účinnú európsku obranu nielen prežitý, ale aj nebezpečný. NATO – nijaké reálne záruky Predovšetkým treba zdôrazniť, že NATO svojim európskym členom nijaké reálne bezpečnostné záruky neposkytuje. Politici i médiá sa často odvolávajú na článok 5 Washingtonskej zmluvy. Ten však neobsahuje nijaký záväzok automatického vypovedania vojny v prípade napadnutia spojenca (tak, ako si to pôvodne želali európske štáty), ale na striktnú žiadosť Spojených štátov iba konštatovanie, že každá strana použije „takú akciu, akú bude považovať za nevyhnutnú“. Každý odborník na medzinárodné právo vám potvrdí, že právna záväznosť, a teda aj vojenská účinnosť takéhoto článku je nulová. Opatrenia považované za nevyhnutné totiž môžu byť aj prikrývky alebo obväzy. Prípadne slovné vyhrážky politikov. Napriek zjavnej irónii, s akou tieto príklady uvádzam, musím pripomenúť, že rovnaký právny výklad článku 5 uvádzajú dodnes aj najvyšší predstavitelia Spojených štátov. Bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová obhajovala 7. októbra 1997 pred zahraničným výborom Senátu prijatie nových členov NATO týmito slovami: „Rozšírenie nás nezaväzuje reagovať na každý násilný incident tým, že by sme išli do vojny.“ Rovnakej odpovedi sa dostalo dvadsiatim senátorom, ktorí sa obrátili listom priamo na prezidenta USA so žiadosťou o podrobné stanovisko k článku 5 Washingtonskej zmluvy. Bill Clinton odpovedal, že „útok na jedného z členov neznamená, že sa musíme zúčastniť na spore“. A do tretice, aby bolo všetko jasné, Kongres USA si dal urobiť podrobný rozbor inkriminovanej časti Washingtonskej zmluvy. Profesor Paul E. Gallis jeho závery zhrnul do konštatovania: „Článok 5 nezaručuje použitie sily na pomoc nijakému spojencovi, ktorý bol napadnutý. NATO považujeme za organizáciu kolektívnej obrany, nie kolektívnej bezpečnosti. To je podstata organizácie. Článok 5 vyhlasuje, že členovia NATO musia zvážiť možnosť ísť na pomoc. Pomoc však nie je zabezpečená zmluvou. Pomoc spojencom nie je bezpodmienečná.“ Z doterajšej analýzy vyplýva, že spoliehať sa na ochranný dáždnik NATO by sa v prípade reálneho nebezpečenstva mohlo stať pre našu krajinu rovnakým rozčarovaním, aké zažilo Československo po mníchovskej zrade roku 1938. Článok 5 Washingtonskej zmluvy ako bezpečnostná záruka je bezcenný. Príklad s reakciou európskych spojencov po teroristických útokoch na New York a Washington je irelevantný a ako taký nebol dôkazom solidarity spojencov, ale výrazom lojality ku globálnemu hegemónovi. Inak by sa musel v rovnako absurdnej situácii aplikovať aj v prípade bombových atentátov v Madride a Londýne. Význam aliancie upadá Význam NATO viditeľne upadá najmä od summitu v Prahe roku 2002, na ktorom v rozpore s deklarovanými cieľmi ani Američania, ani ich spojenci nedokázali načrtnúť jasnú predstavu o budúcnosti aliancie. V skutočnosti sa postupný rozklad tejto organizácie začal vo chvíli, keď začala podnikať akcie nad rámec medzinárodného práva. Zásadné rozpory medzi Európou a Amerikou odhalila udalosť, ktorá paradoxne mala viesť pôvodne k ich zblíženiu: vyhlásenie vojny proti terorizmu. Americká odpoveď bola svojimi prostriedkami brutálna, svojimi metódami neúčinná a svojimi cieľmi nejasná. Následný vznik tzv. koalície ochotných iba prehĺbil pochybnosti o spoločných cieľoch USA a Európskej únie. Washington totiž uprednostnil pred korektnou dohodou so spojencami s formálne príbuznými hodnotami veľmi divokú zostavu lojálnych prívržencov, medzi ktorými boli aj štáty porušujúce ľudské práva väčšmi ako povedzme kubánsky režim. Dívať sa, ako presadzujú demokraciu na Blízkom východe libérijský diktátor Taylor či vodca Uzbekistanu, ktorý dal lídrov opozície uvariť zaživa, bolo naozaj len pre silnejšie žalúdky. Vo chvíli, keď sa Spojené štáty rozhodli stať globálnym hegemónom, začali považovať NATO iba za servisnú organizáciu svojho impéria – na iných cieľoch nemajú záujem. Spojenci sa dnes nezhodnú ani na základných predstavách – kým pre Európsku úniu je prvoradou úlohou NATO priviazať Spojené štáty k Európe, pre Washington má Severoatlantická aliancia zmysel iba vtedy, keď bude pripravená zasahovať práve mimo Európy, teda nad rámec Charty OSN i vlastnej zakladajúcej zmluvy. Významu NATO nepridáva ani skutočnosť, že táto organizácia od svojho rozšírenia nezvládla ani jednu krízu. Zásah Severoatlantickej aliancie v Juhoslávii bol síce vojensky úspešný (aj keď neprimeraný – samotné letecké údery výrazne zintenzívnili etnické násilie), politicky sa však skončil ako fiasko. Znížil stabilitu balkánskych krajín, vyznel ako jednostranný kolektívny trest, nevyriešil ani problém utečencov a čo je najdôležitejšie: nesplnil deklarovaný cieľ – zachovanie multietnického Kosova. Namiesto toho jednotky NATO zlyhali pri následnom zabezpečení poriadku v provincii, keďže nedokázali zabrániť, ba podľa miestnych kritikov sa dokonca nečinne prizerali následnému vraždeniu a vyháňaniu Srbov. V Afganistane je to ešte horšie a tam NATO vyslovene prehráva. Panika v bruselskej centrále je pochopiteľná: v tejto krajine sa totiž nebojuje o slobodu, ale o tvár a dobré meno celej organizácie, ktorá už konflikt prakticky nemôže vyhrať – môže sa pokúsiť iba vydržať, kým sa bojujúce strany dohodnú a ona bude môcť vycúvať bez dramatickejšej psychologickej ujmy. EÚ je mierový projekt a ním by mala ostať Na druhej strane, práve kríza v Kosove a rozporuplná úloha NATO v nej sa stali výrazným impulzom na to, aby sa začala budovať spoločná európska bezpečnostná politika, ako k tomu viedli závery kolínskeho summitu EÚ z 3. júna 1999. Definícia filozofie európskej obrany stála od začiatku na zdravších koreňoch. Zmluva o Západoeurópskej únii (zhodou okolností rovnako v článku 5) hovorí na rozdiel od základného dokumentu NATO o poznanie jasnejším jazykom: „Ak akákoľvek vysoká zmluvná strana bude predmetom vojenského útoku v Európe... ostatné vysoké zmluvné strany poskytnú napadnutej strane všetku vojenskú a inú pomoc a podporu, ktorú majú k dispozícii.“ Žiaľ, Západoeurópska únia sa hneď roku 1954 zriekla vlastnej obrannej štruktúry s výslovným odkazom na NATO. V tom čase to však bolo pochopiteľné. Severoatlantická aliancia si v čase studenej vojny plnila svoje úlohy ako organizácia, ktorá mala preventívny a zadržiavací charakter. Dnes je to však historický relikt, politický protektorát Spojených štátov, ktorý bráni Európe stať sa mocnou, a teda aj bezpečnou. Problém zďaleka nie je len vo zvýšení výdavkov na obranu, ktoré sa môže stať dokonca kontraproduktívnym a viesť skôr k rastu militarizmu ako reálnej bezpečnosti. Nesmieme zabúdať, že Európska únia sa zrodila ako mierový projekt a ním by mala aj zostať. Problém je najmä v absolútne odlišnom chápaní metód a cieľov bezpečnostnej politiky. Kým súčasné Spojené štáty chápu bezpečnosť ako dobýjanie strategicky výhodných oblastí a vojenské rozširovanie režimov lojálnych k ich impériu, Európska únia chápe bezpečnostné riziká oveľa komplexnejšie a predvídavejšie. Stavia na dominantnej úlohe diplomacie a interkultúrnej tolerancie, nadradenosti medzinárodného práva a vytváraní podmienok na sociálnu spravodlivosť a environmentálnu udržateľnosť ako kľúčových pilieroch medzinárodnej stability. Z toho istého dôvodu odmietla doktrínu tzv. preventívnych vojen. Rovnako vo vojenskej oblasti sa opiera o kľúčovú úlohu OSN prispôsobenej realite 21. storočia. Jej operácie plne zodpovedajú osvedčenému charakteru mierových misií Spojených národov, v čom Európska únia plní významnú podpornú funkciu. Od roku 2003 vyslala únia celkovo štyri vojenské operácie, z ktorých prvá smerovala do Macedónska (pod označením Concordia), druhá do Konga (Artemis), tretia do Bosny a Hercegoviny (Althea) a zatiaľ posledná prebehla opäť v Kongu (EUFOR RDC). Charakter týchto operácií v plnej miere ukazuje odlišný prístup Washingtonu a Bruselu ku krízam vo svete. Pristavme sa najmä pri operácii v Kongu, kde Európska únia v rámci podpory misie OSN stabilizovala bezpečnostnú a politickú situáciu a prispela k ochrane civilného obyvateľstva. Najväčšie krviprelievanie od konca druhej svetovej vojny sa totiž v rozpore s mediálnymi legendami neodohralo na pôde bývalej Juhoslávie. Najväčší masaker, ktorý si vyžiadal štyri milióny mŕtvych, prebehol práve v Kongu. Napriek tomu si tamojšiu vojnu dlho nikto ani len nevšímal. Kríza kulminovala vo chvíli, keď Spojené štáty strašili Irakom ako „najväčšou hrozbou pre svetový mier“. O genocíde v Kongu neboli v médiách v tom čase nijaké správy. Jedinú stručnú informáciu priniesla BBC, no aj tá sa dostala do éteru skôr zo senzáciechtivých dôvodov – v krajine sa totiž vyskytli prípady kanibalizmu. Nič viac... Európa potrebuje mocenskú emancipáciu V neposlednom rade treba upozorniť na skutočnosť, že Európska únia má neporovnateľne lepšie vzťahy s inými časťami sveta ako Spojené štáty a s nimi stotožňovaná Severoatlantická aliancia. NATO tu nikto nevníma ako alianciu rovnocenných partnerov, ale ako nástroj politiky USA. Stratu prestíže Severoatlantickej aliancie spôsobil v posledných rokoch aj prudký geopolitický úpadok Spojených štátov. Aj USA sú však pre niektoré krajiny príťažlivejšie ako samotná bezpečnostná organizácia. Poľský viceminister zahraničných vecí Witold Waszczykowski dal pred dvoma mesiacmi jasne najavo, že NATO nepovažuje za funkčnú organizáciu. Pre denník Rzeczpospolita 9. marca 2007 doslova povedal: „Severoatlantická aliancia nie je pre Varšavu dostatočnou zárukou bezpečnosti, a preto sa budeme usilovať o dvojstrannú spojeneckú zmluvu s USA. NATO, do ktorého sme vstúpili roku 1999, nie je spojeneckým zväzkom našich snov. Aliancia stratila svoju bývalú silu, a preto treba hľadať dostatočné bezpečnostné garancie.“ Waszczykowski sa dokonca otvorene vyjadril, že neverí, že NATO by Poľsku v prípade ohrozenia pomohlo. Je nesmierne dôležité, aby toto rozčarovanie zo Severoatlantickej aliancie neviedlo k solitérnym pokusom nováčikov o ďalšiu zradu Európy, ale aby sa stalo motorom spoločnej európskej emancipácie. Táto mocenská emancipácia neznamená, že chceme ísť proti Spojeným štátom, že sa s nimi nechceme podieľať na riešení hrozieb medzinárodného terorizmu, globálneho otepľovania, chudoby, energetickej krízy či regionálnych konfliktov vo svete. Chceme to však robiť spôsobom, ktorý neohrozí naše vlastné bezpečnostné záujmy, ktorý predíde rizikám spojeným so závislosťou na hegemónii USA, ktorý dokáže vytvoriť súdržnejšiu politickú štruktúru ako vyjadrenie našich životných potrieb. Európa sa musí bez akejkoľvek nostalgie pripraviť na možnosť, že jej záujmy nebudú hrať v strategických plánoch Spojených štátov podstatnú úlohu. Pasívne sa spoliehať na ochranný dáždnik NATO je skrátka naivné a nezodpovedné. Nijaký politický útvar nemôže byť silný, ak sa v bezpečnostnej oblasti spolieha na ochranu kohosi iného. Mnohorozmerná a multilaterálna bezpečnostná filozofia Európskej únie predstavuje ten najzdravší základ na riešenie problémov globálnej budúcnosti. Európska únia dnes chápe oveľa lepšie ako Spojené štáty, že bezpečnosť v 21. storočí bude buď globálna alebo žiadna. A na týchto komparatívnych výhodách treba stavať. Autor je vysokoškolský učiteľ Článok vznikol zo skráteného záznamu prednášky, ktorú 24. apríla 2007 usporiadal portál euractiv.sk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama