kVapKa ViTriOlu

Aby nedošlo k nedorozumeniu: to, o čom sa tu dnes chystám v rámci zvyčajných samonasieracích a sebauspokojujúcich monológov so sebou, no na očiach verejnosti, podišputovať, nevyviera z napätia medzi rozdielnymi stratégiami vkusu.
Počet zobrazení: 1030

Aby nedošlo k nedorozumeniu: to, o čom sa tu dnes chystám v rámci zvyčajných samonasieracích a sebauspokojujúcich monológov so sebou, no na očiach verejnosti, podišputovať, nevyviera z napätia medzi rozdielnymi stratégiami vkusu. Nikoho nemožno nútiť, aby mal rád niečo, čo mu vonkoncom nie je blízke. Ja napríklad mám rád abstrakciu vo výtvarnom umení, hudbe, ba aj v literatúre. Na abstraktnej maľbe farba a tvar hovoria za seba. Pravdaže, toto sa deje aj na figuratívnej kompozícii, len jednoduchší, menej rozmýšľajúci, duchovne zlenivený príjemca to nevie, a myslí si, že na maľbe ho v prvom rade uchvacuje: námet, myšlienka, posolstvo súčasníkovi a prípadne aj ďalším pokoleniam... Začínate už šípiť, kam mám namierené svoje do vitriolu namočené brko? No predsa k problému premýšľania. Prv než poviem niečo o abstrakcii v literatúre, zdržím sa ešte pri hudbe. Už Arnold Schoenberg neznášal, keď sa hudba neprijímala sústredene. Napísal: „Melodie je nejprimitivnější výrazová forma hudby. Jejím účelem je: hudební myšlenku mnohým opakováním (motivickou prací) a co nejpomalejším vývojem (variací) znázornit tak, že ji může sledovat i zabedněnec. K posluchači se chová jako dospělý k dítěti nebo rozumný člověk k idiotovi. Pro bystrý intelekt je urážlivou nestoudností. Pro naše dospělé je ale právě proto podstatou hudby.“ K tomuto citátu teraz priradím slová mladého dramatika Michala Ditteho (Vlna 29): „Mám rád poviedky, ktoré sú krátke, majú zaujímavý príbeh a atmosféru. Podobne je to i s poéziou. Nejako zvlášť nemusím silne abstraktné básne. Samozrejme, ak sa rozhodnem pre dramatizáciu, tak vychádzam z predlohy. Zrejme by nebolo príliš zmysluplné spracúvať podrobný manuál k obsluhe rotovátora ako poetický text.“ Ditte má pravdu: naozaj by to nebolo zmysluplné. Manuál sám osebe je dosť poetický, ďalšie spracovanie nepotrebuje. Rovnako ako ani báseň alebo poviedka. Alebo žeby básne a poviedky potrebovali ďalšie vylepšenia? A práve divadelná adaptácia by im k tomu mala/mohla dopomôcť? Ďalší detail, ktorý ma v Ditteho výroku (silne) zaujal: „silne abstraktné básne“. To sú (akože) aké/ktoré? Tie, čo písal napríklad Breton a ostatní surrealisti? Veď tie sa priam hmýria konkrétnymi, z dramatického a filmárskeho hľadiska veľmi vďačnými oneirickými rekvizit(k)ami. Takže tie asi nie. (Tie by sa totiž poľahky poddali adaptácii. A možno by ich to aj vylepšilo.) Tak potom – ktoré by to mohli byť? Azda tie, ktoré pracujú s určitými konceptmi, vnútornými algoritmickými mechanizmami a vyžadujú si od príjemcu určitú recepčnú námahu? Pravdepodobne áno. Dnes už je to pomaly móda, že slovenský „intelektuál“ hlasuje (radšej) za prostý príbeh, jednoduchú a ľudskú básničku, poctivo sa tak starajúc o znižovanie latky náročnosti. Hlúpemu hypermarketovému ľudu – hlúpu a ľahko stráviteľnú literatúru s jednoduchými posolstvami! Prečo sa vytráca ochota premýšľať? Je to dané len miestom (vidiek) a dátumom (napríklad 1981) narodenia? Nebudú sa títo mladíci o takých desať rokov priveľmi čudovať, čo sa s fenoménom (ľudský) človek (medzitým. Medzi čím?) udialo? Bude ich šokovať, keď a posteriori zistia, že milé atmosférické básničky, prosté ľudské príbežťoky a spolu s nimi všetky tie scénické upotenosti a patetizmy nemajú už adresátov? A že sotva boli čímsi viac ako pomerne primitívnym prejavom poľutovaniahodného živočíšneho druhu, ktorý svoje biologické slabosti, emocionálne bezradnosti, mentálne obmedzenosti, duchovné vyprázdnenosti, reprezentované akobyfilozofickými (a pre istotu pseudocynickými) štekmi sentimentalizmu, transformoval na zneužívané emblémy (samozrejme) nespochybniteľného humanizmu? Prídu na to, že svoje patetické posolstvá nemôžu už ďalej pašovať naprieč vekmi, naprieč ruptúrami myslenia, a zakaždým bez ohľadu na to, ako sa bude (ten ich) človek javiť (meniť) v zrkadle vedeckého poznania? Som optimista a myslím si, že hoci Michal Ditte dnes ešte potrebuje hypnotickú slasť ľudského pachu, príbehu a dajakej tej atmosféry, zajtra sa prebudí ako pátrač a premýšľajúca bytosť. Aj on je len na ceste. Aj on je (hoci chce ním byť zatiaľ len opatrne) optimista, ktorý verí, že niekto bude ešte v budúcnosti potrebovať divadlo: „Osobne by mi stačilo, keby sa záujem o divadelné umenie dostal z hlbokej priepasti aspoň do základnej spoločensko-kultúrnej výbavy obyčajného človeka.“ V súvislosti s citovaným výrokom sa natískajú ďalšie otázky: Prečo ťahať niečo z miesta, ktoré sme pomenovali ako priepasť? A prečo práve divadelné umenie si to má zaslúžiť? A potom: čo je to tá základná spoločensko-kultúrna výbava obyčajného človeka a prečo (aj) divadelné umenie by v nej malo mať miesto? Veď jedného nebaví abstraktná poézia, druhého zas divadlo. A čo obyčajný človek? Ten je svätá nepremenná? Ak čo len trošku uvažujem o budúcnosti človeka, o jeho budúcich (možných) podobách, cítim, že so zdedenými definíciami nielen toho, čo si dnes predstavujeme pod pojmom „človek“, ale aj toho, čo považujeme za umenie, si asi sotva vystačím. Tak prečo by som presúval do budúcnosti divadelné umenie a navyše také, ktoré počíta so živými aktérmi? Skrátka, tu evidentne niečo škrípe. Čo to je? Polovičaté myslenie? Spôsobené počítačmi, frekvenciou reklám, mobilmi? Starý dobrý slovenský rurálny odtiaľpotializmus? Halušky a Karol z Wadovíc?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984