Nečistí
Hoci byť nezamestnaný neznamená automaticky byť aj nepracujúci, v povedomí slovenskej spoločnosti sa nezamestnaní za takých pokladajú. Ba čo viac – byť u nás nezamestnaný znamená aj čosi ako byť v Indii páriom. Teda byť nečistým, prašivým, vylúčeným zo spoločnosti. A netýka sa to len dlhodobo nezamestnaných, ktorí sa, napokon, nečistými môžu naozaj stať. Lebo možno po čase budú nútení šetriť na vode aj hygienických prostriedkoch. Napríklad. Nezamestnaný znamená v našej spoločnosti aj ekvivalent pojmu lenivý. V lepšom prípade neschopný. V horšom špekulant, ktorý chce bez práce od štátu či hocikoho iného vytrieskať peniaze. Málokto je ochotný pripustiť, že nemať zamestnanie môže byť problém aj pre toho, komu ešte nevypršal čas poberania podpory. Nebyť zamestnaný sa totiž po čase začína kryť s pojmom nebyť potrebný. Čo také dlhodobé odloženie človeka do šuflíka môže znamenať, by vedeli rozprávať psychiatri. Mali by teda nezamestnaní prijať hocijakú prácu za hocijakých podmienok, hoci v rôznych tréningoch ich učili, aby sa nebáli vážiť si samých seba a žiadať prácu zodpovedajúcu ich kvalifikácii? Podľa súčasných kritérií áno. Ak sa nepodriadia, pokladáme ich za nezodpovedných, nás ostatných vyjedajúcich hochštaplerov. Bez výnimky, ako celok, ich považujeme za hazardérov. Niekedy aj s dobrou vôľou tých, čo ich vyhadzujú zo zamestnania. Spomeňte si na prepustených z Ozety Neo v Trenčíne a Skalici – tým zároveň ponúkli miesto niekoľko desiatok kilometrov od pôvodného pracoviska. Ale oni, bezmála dôchodcovia či mamičky s malými deťmi, to odmietajú. Lebo sa im, povážte, nežiada denne cestovať. Ani bývať na prahu dôchodku kdesi v ubytovni. Skrátka hochštapleri. V poslednom čase o takéto hodnotenie vyhodených ozeťákov nie je núdza. Nezamestnanému sa predsa nepatrí vyberať si. V regióne, kde bola po Bratislave dlhodobo najnižšia nezamestnanosť, to však nezamestnaní ešte nevedia. Mnohí netušia, aké to je byť bez práce celé mesiace, ba roky. Ale pre spoločnosť by ich otáľanie s prijatím akéhokoľvek mieste také nehorázne byť nemalo. Prečo? Riaditeľka Inštitútu pre rodinu, bývalá predsedníčka Vládného výboru pre ženu a rodinu a zakladateľka Spoločenstva kresťanských humanitných organizácií, ktorú by nik nemohol obviniť z ľavičiarstva, komentujúc v roku 1998 zákon o sociálnej pomoci povedala: „Ak človek stratí zamestnanie, a príde tým o normálny kontakt s okolím, nemá peniaze na jedlo, knihy, tlač, na kultúrne podujatia, nemá možnosť ísť medzi ľudí v primeranom oblečení, dostáva sa do izolácie. To podporí pocit, že svet s ním už neráta, a namiesto aby ho aktivizoval, urobí ho pasívnym. Ak je človek prinútený prijať zamestnanie, ktoré mu nevyhovuje, spoločnosť v ňom zabíja to, čo by mala podporovať, teda snahu o sebarealizáciu. A dostať ho do pozície, keď nemá možnosť voľby, pripomína novodobé otroctvo. Spoločnosť sa nesmie tváriť, že jednotlivec je povinný riešiť si problémy výlučne podľa ňou nadiktovaných predstáv.“ Ak sa tak spoločnosť tvári, je to vysvedčenie pre ňu. Nie pre tých, ktorých z neznalosti osočuje.
