kVapKa ViTriOlu
Možno som obmedzený, možno celú záležitosť posudzujem značne zdeformovane, ale vidím to tak, že rodičovské poslanie, ak má byť dôsledné, sotva možno skĺbiť s literatúrou. Je to môj skromný názor, ba až moje presvedčenie, a to napriek tomu, že v našom okolí žije a tvorí mnoho spisovateľov, ktorí majú často nie jedno dieťa. Skvelým príkladom je napríklad básnik Ľubomír Feldek, ktorý sa môže tešiť rozvetvenej a rozjarenej rodine. Potom je tu aj patrón slovenskej prózy Koloman Kertész Bagala. On takisto môže mať radosť pri pohľade na svojich troch prekvitajúcich potomkov. Podobne ako ďalší viacdetný autor Márius Kopcsay. O tom, aké je alebo aké bolo žiť v jednej domácnosti s otcom spisovateľom, by asi veľa mohli rozprávať dcéra Rudolfa Slobodu či dcéra Vincenta Šikulu. Aj nedávno zosnulý Kurt Vonnegut zanechal svetu niekoľkých potomkov. Nechcem zavádzať, ale ak sa nemýlim, jeho syn Mark Vonnegut mal dajaké značné psychické problémy. Pravda, mohol ich zdediť po matke i po otcovi – s tatkovým spisovateľstvom to ani nemuselo mať nič spoločné. Syn Williama S. Burroughsa, ak ma pamäť neklame, spáchal samovraždu. Skrátka to nezvládol. Nezvládol čo? Záleží na tom? Niečo. Niečo nezvládol. Možno rodiča. Každé spisovateľské dieťa vie, čo je to, čo sa ešte dá a čo je to, čo sa už vonkoncom ďalej nedá zvládať. Hovorí sa, že kniha je pre spisovateľa ako dieťa. Čo keby sme poradie obrátili a napísali, že: dieťa je ako kniha. Kniha, ktorá sa práve píše. Kniha, ktorá práve vzniká, si vyžaduje pokoj a enormnú koncentráciu. Takisto dieťa. Ľahko sa mi tu tára, veď nijaké dieťa nevychovávam a nie som ani len teoretický odborník na výchovu dieťaťa. Takže teraz vychádzam len z predpokladov. Predpokladám, že dieťaťu by sa mala venovať práve taká detailná a náročná pozornosť ako písaniu knihy. Pripúšťam, že možno existujú takí psychicky silní spisovatelia, ktorí dokážu venovať rovnako hlbokú pozornosť knihe aj potomkovi. Pripúšťam, že môžu takí existovať, ja som zatiaľ nestretol ani jedného – a to ich poznám naozaj dosť. Buď trpí kniha, alebo dieťa. You Can´t Always Get What You Want. Toto všetko si dobre uvedomuje aj ďalšia nadaná autorka z bagalovskej stajne Monika Kompaníková, ktorá prednedávnom v jednom rozhovore v súvislosti so svojím tehotenstvom uznala, že sú aj dôležitejšie veci na svete, ako je literatúra: „Teraz by som ani nemohla písať, teraz mi to vôbec nemyslí. Neviem, či sa dá v takomto stave robiť ešte niečo iné, ako pozerať si časopisy o materstve a kupovať výbavičku.“ Jasné. Jasné, že na svete sú aj dôležitejšie veci ako literatúra. Otázne, či aj pre toho, kto sa chce literatúre venovať. Pretože Monika určite nemá ambíciu v budúcnosti sa literárnej tvorby vzdať: „Neviem si síce predstaviť, aké to bude, ale materstvom sa človek určite nezmení o sto percent. Teším sa, keď budem zasa písať.“ Hm. Trošku to vyznieva, ako keby sa spisovateľka – a onedlho už aj matka – Monika nevedela dočkať, kedy zas bude môcť písať. Ako keby chcela čas dajako urýchliť. Nech je to dieťa už rýchlo vonku, na svete, a nech už je čo najsamostatnejšie, aby sa ona mohla vrátiť ku klávesnici (alebo ktovie, akéže to písacie náčinie budeme používať o takých pätnásť či šestnásť rokov?). Ale možno si jej slová len nesprávne interpretujem. No zase si nijako neviem predstaviť, že písanie (akúkoľvek tvorbu) možno prerušiť (bez vážnych intelektuálnych následkov?). Nuž, tak či onak, držím Monike Kompaníkovej, ako vôbec každej bytosti, ktorá na tejto planéte zápasí o vlastnú existenciu, palce.
