Opera plná myšlienok
Existuje bonmot pohrávajúci sa s menami skladateľov, ktorý hovorí: „Ak Richard, tak Wagner, ak Strauss tak Johann.“ Jeho autorom musel byť niekto, kto (na rozdiel odo mňa) nemal rád hudbu Richarda Straussa. Tohto nemeckého skladateľa (1869-1949) však napriek tomu mnohí považujú za posledného veľkého klasika pred definitívnym nástupom vlny hudobnej moderny, raz navždy vyhlbujúcej priepasť medzi operou (ale aj vážnou hudbou vôbec) a širšími masami publika. Ak máme byť spravodliví, z prebohatej tvorby Richarda Straussa je oveľa viac ako operná tvorba poslucháčsky prístupná tvorba symfonická (so symfonickými básňami Don Juan, Till Eulenspiegel, Smrť a vykúpenie, Tak hovoril Zarathustra, Don Quijote) alebo piesňová (s mimoriadne pôsobivou labuťou piesňou – Štyrmi poslednými piesňami pre soprán a orchester na texty Hermanna Hesseho). Tá sa, paradoxne, k hraniciam avantgardnosti najviac priblížila v jeho prvých operách na antický námet – v Salome a Elektre, a potom sa postupne vracala k tonalite a priezračnejšej melodickej reči. Z tejto časti jeho tvorby patrí popri Gavalierovi s ružou k najúspešnejším a najuvádzanejším práve Ariadna na Naxe, ktorej premiéru nedávno uviedla opera SND vo svojej historickej budove. Mnohoraký príbeh Ariadnu na Naxe možno priradiť k tým operným dielam, ktoré pri svojej premiére pôvodne neuspeli (Carmen, Traviata, Madame Butterfly). V pôvodnej verzii totiž táto komorná opera tvorila len dodatok k Moliérovej hre Meštiak šľachticom, inscenovanej veľkým režisérom Maxom Reinhardtom (Stuttgart, 1912). Úspech zaznamenala až prepracovaná viedenská verzia diela z roku 1916. Aj Ariadna, podobne ako väčšina Straussových opier, je spoločným plodom spolupráce skladateľa s rakúskym spisovateľom Hugom von Hofmannsthalom. Jej výsledkom bolo, že príbehy, ktoré spoločne uvádzali na operné javisko, mali aj silný básnický a filozofický náboj. V Ariadne je to úvaha o dvoch podobách lásky (alebo aj o stálosti a premenlivosti), z ktorých každú reprezentuje jedna z dvoch hier, uvádzaných (na spôsob divadla v divadle) na šľachtickom dvore – tragická baroková opera o Ariadne a komickáveselohra na spôsob commedie dell´arte na čele s prelietavou Zerbinettou. Túto mnohorakosť príbehu (ako aj nejednoznačnosť a vzájomné prestupovanie jednotlivých postojov a princípov) dokázal Strauss obdivuhodne hudobne pretlmočiť. Jeho opera je pre interpretov (režiséra, dirigenta, orchestrálnych hráčov i šestnástich sólistov) nesmierne náročná, ale pre náročnejšieho a poučenejšieho diváka je ozajstným pôžitkom. Neznásilňujúca aktualizácia Od konca druhej svetovej vojny sa Straussove opery hrali v SND len štyrikrát: v roku 1957 Gavalier s ružou, v roku 1966 Ariadna na Naxe, v roku 1976 Salome a v roku 1980 Elektra. Vari preto je dobré, že na realizáciu inscenácie Ariadny na Naxe prizvali zahraničných umelcov. A ešte väčšou novinkou je skutočnosť, že sme nabehli na európsky trend, a táto inscenácia vznikla v koprodukcii s operou v Dubline a v Prahe. Režisér Dieter Kaegi príbeh posunul do takmer našich čias, takže za šľachtica-mecéna, ktorý v hre nevystupuje, si môžeme dosadiť dnešného podnikateľa-sponzora, ktorý takisto považuje umenie len za čerešničku na torte pôžitkov na pobavenie a o ozajstnom umení a jeho zákonitostiach nemá ani poňatia. Opäť jedna z aktualizácií, ktorá dielo neznásilňuje a nejde proti jeho zmyslu, čo v plnej miere platí aj o „dekadentnej“ atmosfére celého javiskového diania dosahovanej nakopením drobných detailov v akcii či rekvizite. Hofmannstahlov text v prológu, ale aj neskôr, obsahuje viacero myšlienkových perál ducha o živote, umení a láske, ktoré zmnožujú komplexnosť umeleckého dojmu. Premostenie medzi prológom a inscenovanou operou režisér využil, aby vzdal hold hudbe ako vrcholu všetkých umení tým, že (v akejsi snovej atmosfére) poslal všetkých účinkujúcich na rampu, aby sa sklonili pred orchestrom práve hrajúcim jednu z typických ukážok Straussovho hudobného génia. Ak prvá časť inscenovanej opernej mixáže prebehne ešte na pôvodnej scéne pánskeho salóna a aktéri jednotlivých divadelných súborov sú striedavo účinkujúcimi aj divákmi, vo veľkej finálnej scéne Bakchusa a Ariadny inscenátori pootočia bočný horizont a vytvoria ním (presklenú) bariéru medzi oboma komunitami, teda javiskom a hľadiskom. Pôsobivo vyznieva finále, v ktorom sa nový milenecký pár stráca v úzadí a ostatní pred ním stoja v nemom úžase, aký si zasluhuje večné tajomstvo života a lásky. Exportná úroveň spevu Aktualizačne decentné, sú aj kostýmy Stefanie Pasterkamp, ktorá rezignovala na masky v komédii a na antikizujúci šat v dráme a nahradila ich civilnosťou presahujúcou aj do hereckých prejavov protagonistov. Komparzisti sú však, kontrastne, dosť uvoľnení a roztancovaní, čím sa ešte viac demonštruje secesný charakter diela aj inscenácie. Pod vedením Rakúšana Waltera Kobéra, riaditeľa Neuer Oper Wien, sa orchester opery SND vyrovnal s enormnými nárokmi partitúry len čiastočne. Okrem presnosti chýbalo aj viac nuáns a jemnosti, čo platí aj o niektorých ansámbloch (napríklad o trojici nýmf z prvej premiéry). Exportnú úroveň malo na prvej premiére kvinteto protagonistov, predovšetkým superdramatický Bakchus Sergeja Larina vyrábajúci naozaj božské tóny, v hlasovom výraze obsažná Ariadna Ivety Matyášovej a v koloratúrach úderná Zerbinetta Ľubice Vargicovej. Až prekvapujúco s nimi držali krok aj Denisa Hamarová ako skladateľ a Ján Ďurčo ako učiteľ hudby. Pozitívne prekvapenie Na druhej premiére bol okrem vysoko kvalitného výkonu Maidy Hundelingovej, ktorej A riadna bola v tóne skôr wagnerovská (na rozdiel od mäkšieho verdiovského tónu jej alternantky) a v hereckom prejave dôsledne prepracovaná, pozitívnym prekvapením výkon Jany Bernáthovej. Kým v nostalgických momentoch pripomínala postavu Šťastíčka z Felliniho Amarcordu, jej aj spevácky zvládnutá Zerbinetta bola tým pravým „vrtielkom“ dodávajúcim jas svojmu okoliu. Škoda, že Jan Vacík ako Bakchus pre indispozíciu nevydržal so silami do konca. Z celej plejády vedľajších postáv pôsobila najprirodzenejšie uvoľnenosť Pavla Remenára (Harlekýn). Vydarená inscenácia asi nebude pre konzervatívne bratislavské publikum takým diváckym hitom ako Pucciniho Turandot, ale v inscenačných kvalitách nemá od nej ďaleko, aj keď pri inej hierarchii vydarených inscenačných zložiek. Ten, kto dokáže oceniť očarujúcu inštrumentáciu valčíka zo záveru II. dejstva Gavaliera s ružou a nádherné finále Ariadny plné dramatizmu aj lyriky zároveň, musí na začiatku spomenutý bonmot prevrátiť do podoby: „Ak Richard, tak Strauss, ak Strauss, tak Richard“. Autor je hudobný publicista
