Bavíme sa dobre?

Etela Farkašová, filozofka a spisovateľka Narodila sa 5. októbra 1943 v Levoči. Od roku 1972 prednáša na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave, venuje sa epistemológii, predovšetkým problematike zmyslovej percepcie, ale aj vzťahu vedy, filozofie a umenia. V posledných rokoch rozšírila svoj bádateľský záujem o feministickú filozofiu. Je spoluautorkou monografie Teória poznania (spolu s V. Černíkom a J. Viceníkom, 1980, 1987); odborné state publikuje v domácich i zahraničných časopisoch a kolektívnych monografiách. V školskom roku 1995/96 prednášala ako hosťujúca profesorka na Filozofickom inštitúte Viedenskej univerzity. Je členkou Spolku slovenských spisovateľov, členkou PEN a spoluzakladateľkou Klubu slovenských prozaičiek Femina. Napísala a vydala diela Reprodukcia času (1978), Snívanie v tráve (1983), Nočné jazvy (1986), Unikajúci portrét (1989), Nedeľné fotografie (1993), Deň za dňom (1997), Hodina zapadajúceho slnka (1998), Po dlhom mlčaní (2001), Záchrana sveta podľa G. (2002), eseje Teória poznania (1980), Život ako rozhovor (1993), Etudy o bolesti a iné eseje (1998), Zbližovanie (1996). Je finalistkou súťaže Anasoft litera za rok 2006 s novelou Stalo sa. V tomto roku jej vyšli diela Mať vlastnú izbu a kniha poézie Na rube času. Venuje sa aj prekladom, vydala: Die zeit der untergehenden Sonne (2000 - dvojjazyčná publikácia spoločne s K. Köttner-Benigni.) Farkašovej poviedky vyšli vo viacerých domácich i zahraničných antológiách a časopisoch, boli preložené do nemčiny, angličtiny, češtiny, rumunčiny, japončiny. S hosťkou Slova sa rozprávala Gabriela Rothmayerová V súčasnej televízii, rádiu i v tlači sa nosí rýchlosť. Ľudia melú, lebo čas je drahý. Otázky sú ako výstrely, s jasným cieľom čo najviac zasiahnuť. Ak netečie krv a nevidno surové mäso, tak je rozhovor suchý. Upozornenie: toto nebude rozhovor – vypočúvanie. So spisovateľkou, filozofkou, profesorkou na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského Etelou Farkašovou sa pozhovárame stíšene. Kto nepotrebuje na upokojenie hladu fašírku, nech si k nám prisadne. – Hovoríš o rýchlosti, aká sa nosí nielen v televízii, rádiu či v tlači, ale aj – a najmä – v živote, ono to napokon, navzájom súvisí… A hovoríš aj o tichu, resp. o stíšení… nuž oboje sa mi stalo témou. Pred rokmi som napísala dve eseje, v ktorých som sa chcela vysporiadať s fenoménom ustavičného zrýchľovania nášho života a objasniť si, aké možné dôsledky nesie tento fenomén na spôsob nášho prežívania. Jedna esej sa volá Rýchlosť naša každodenná, druhá Chvála pomalosti, obe vyšli v Literárnom týždenníku. A teraz mám rozpísanú esej O tichu, k jej napísaniu ma viedlo uvažovanie o tom, v akom silne „zahlučnenom“ svete žijeme, ako tie rôzne (mediálne podporované, rozosievané) zvuky a hluky znečisťujú aj náš vnútorný priestor, vytláčajú z neho pokojné myšlienky, ba aj možnosť pokojného sústredenia…, tak ako vidíš, pravdepodobne náhodne si vystihla dve z mojich preferovaných tém. Je však možné, že tieto témy priťahujú dnes už mnohých, niet divu, je to reakcia na realitu, ktorá nás obklopuje. Tvoja nateraz posledná prozaická kniha, inšpirovaná Virginiou Woolfovou nesie metaforická názov Mať vlastnú izbu. Máš svoju vlastnú izbu, svoj priestor, svoje svetlo, svoj papier a svoje pero – a stačí to na zmysluplný život? – Mám svoju vlastnú izbu, o dôležitosti ktorej písala moja obľúbená spisovateľka Virginia Woolfová ako o jednej z podmienok umeleckej tvorby, mám svoj priestor, to však nepostačuje, ak nemám zároveň aj „svoj“ čas. A toho mám zatiaľ pomenej a čoraz viac si to uvedomujem ako veľké manko, ako niečo, čo ma dosť deprimuje. Mať čas pre seba, pre svoje myšlienky, svoju prácu pokladám za jeden z predpokladov nielen tvorby, ale aj spokojného života. Rozmýšľam, či mám popri papieri a pere (ale to len metaforicky, už viac rokov píšem priamo do počítača) aj svoje svetlo – a ak áno, čo je jeho zdrojom. Zdá sa mi, že je to onen vnútorný pokoj, možnosť koncentrácie na to, čo ma zaujíma, čomu sa chcem venovať – a čo mi spôsobuje radosť. Nuž do značnej miery je pre mňa tým svetlom asi možnosť písania, nech to znie akokoľvek pateticky, písanie je dôležitou súčasťou môjho života, či zmysluplného a či ono samo je zmysluplné, to je ďalšia, veľmi zložitá otázka. Faktom je, že momentálne si ani neviem predstaviť, že by som sa mala vzdať nádeje na texty (myslím svoje vlastné, ktoré mám rozpísané alebo ktoré ešte chcem napísať, ale myslím aj texty druhých, v ktorých sa ako čitateľka s pôžitkom nachádzam). Či to všetko stačí na zmysluplný život? Zmysluplnosť je čosi relatívne, zmysel svojho prežívania si utvárame každý podľa svojich predstáv, hodnôt, postojov…, pre mňa je dôležitý moment tvorivosti, ale ten sa môže rovnako vzťahovať na umeleckú či vedeckú tvorbu, ako napríklad aj na tvorbu vzťahov alebo príjemného prostredia, na tvorbu užitočných vecí…, na tvorbu vlastného života, hlavne, neupadnúť do rutiny, do stereotypného a bezduchého – pasívneho trávenia času. Život bez kreativity musí byť hrozne fádny, nudný, netešil by ma. Niečo sa stalo, napísal Josef Heller vo svojom slávnom románe. Pochopila som to ako smutný paradox: stalo sa niečo, keď sa vlastne so svetom v konečnom dôsledku nič nedeje? (Myslím tým jeho mravnú úroveň.) A čo sa musí stať, aby sa niečo stalo? Alebo inak – čo sa s nami deje, keď sa naoko nič nedeje? Denne sa zobúdzame, umývame, sýtime sa, náš citový a pocitový svet sa napĺňa zážitkami rozličného druhu. No a čo? - opýtala by sa mnohovýznamne Milka Zimková. Žijeme svoj život v nádeji na veľké veci? Čo sú tie veľké veci? Kariéra? Spoločenské postavenie? Sláva? Uznanie? Úspech? Známa a slávna česká sochárka raz poznamenala: mojím najväčším dielom je puding, ktorý som uvarila pre svoju vnučku... Čo je pre teba, úspešnú spisovateľku a úspešnú profesorku filozofie na univerzite, najväčším dielom? – Predovšetkým musím poznamenať, že som sa nikdy nevnímala a nevnímam cez kategórie úspešnosti/neúspešnosti. Čo je to tá „úspešnosť“, čím sa meria, počtom vydaných kníh, počtom cien za ne, nebodaj popularitou, frekvenciou fotografií na prvých stránkach časopisov či rozhovorov? Teším sa, ak mám pocit, že sa mi podarilo napísať čosi dobré, to už človek po toľkých rokoch literárnej práce dokáže odhadnúť, aj keď v súvislosti s vlastnou prácou je to ťažšie. Klamala by som, ak by som tvrdila, že uznanie je mi celkom ľahostajné, a vždy, keď mi pár ľudí povie, že im moja kniha dala čosi, oslovila ich, mám naozajstnú radosť. Sama totiž dôverne poznám radosť z čítania kníh, ktoré mi čosi hovoria (niekedy akoby hovorili aj za mňa) a som ich autorom a autorkám za ne vďačná. Nerobím si však ilúzie, že ja sama by som svojimi textami dokázala osloviť veľký počet ľudí, to, čo píšem, má ďaleko od bestsellerov, moje knižky nikdy nelámali a ani nebudú lámať rekordy predávateľnosti, a ten typ textov by som ani nechcela písať. A teraz k druhej časti tvojej otázky... Myslím, že je celkom prirodzené, ak vstupujeme do života s nádejou a v nádeji na „veľké“ veci, a prirodzené je aj to, že postupne sa tie nádeje zmenšujú. Rokmi sa však mení aj „mierka“, ktorú prikladáme na to, čo sa s nami deje, na naše životné príbehy..., rokmi sa mení perspektíva, z akej hľadíme na všetky tie udalosti, čo sa nám prihodia, a odrazu zisťujeme, že aj „malé“ veci môžu byť „veľké“, že „veľkosť“ závisí od uhla pohľadu, a ten sa zas mení v závislosti od nažitého, od konkrétnej životnej situácie. Veľkou vecou v živote je, ak stretneme človeka, s ktorým sa nám podarí utvoriť dlhodobý hodnotný vzťah, ak si vieme vytvoriť spoľahlivé priateľské zázemie, ak v rodine panuje atmosféra porozumenia, a samozrejme, ak sa nám podarí prekonať nejaké prekážky v dosahovaní cieľa, ktorý sme si vytýčili, ak máme prácu, ktorá nám prináša radosť..., ak dokážeme aj v dospelosti snívať, tešiť sa z „malých“ okamihov na prechádzke v lese či pri pohľade na peknú architektúru, ak nestratíme schopnosť očarenia... V slovenskej i svetovej literatúre máme autorov, ktorí sa vo svojich dielach dávajú radi poznať. Niektorí sa dokonca predvádzajú celkom radi. Netlačí ich nejaká prehnaná cudnosť. A potom máme spisovateľov, ktorí zanechávajú na svojom diele Krv (Rudo Sloboda)... Samozrejme, žiaden umelec si nevytvára realitu bez poznania tej skutočnej, no nie každý je otvorený priamemu pohľadu do svojho života. Ako je to s tebou? Keď som čítala tvoje Stalo sa, mala som pocit tvojej až fyzickej blízkosti, a predsa akoby som to videla ja sama, svojimi očami. Bol to zvláštny zážitok, umocnený farebne (jesenné lístie v parku, rozsvietené okno v panelákovej skladačke), vôňou (pach kriedy, čaju, pach chorého odchádzajúceho človeka), hudobne (rytmus viet s melancholickými tónmi, striedajúcimi sa s ostrým staccatom a robustnými dramatickými pauzami). Ale nebolo to prvý raz, čo si oslovila všetky moje zmysly a zasiahla city: mentálne postihnutý Fedor z novely Deň za dňom ma svojho času tak chytil za srdce, že som ho dlho a ešte aj vo sne videla bezmocného a zľaknutého, ako tam stojí na zastávke autobusu, keď z neho nevystúpila tá, na ktorú čakal, jeho mama... Odvtedy sa inak dívam na večné deti a ich mamy. Cítiš pri písaní tlak svojich budúcich čitateľov? Obmedzuje ťa, alebo je ti ľahostajné, koho si neznámi ľudia obsadia do literárnych postáv? A ako reaguje tvoja najbližšia rodina, ak je v diele reč o rodine? Si profesorkou na univerzite, ako reagujú na tvoju tvorbu študenti? A spätne – majú oni – rodina, študenti, okolie - vplyv na tvoje písanie? Sú tam, spoznávajú sa? – Knižka Stalo sa bola osobitá tým, že jej písaním som sa vyrovnávala s odchodom svojej mamy, ktorá pre mňa veľmi veľa znamenala. Knihu som písala naozaj „zvnútra“, hoci zároveň som sa usilovala na všetko nazerať aj zvonka, akoby cudzími očami – a v tom rozpohybovaní, v balansovaní medzi dvoma polohami nachádzať vyrovnanosť. Ale keď tak rozmýšľam, všetky moje texty vznikali ako do istej miery „samospovede“, píšem, ako tomu vravievam, „spod kože“, možno je to zle, ale pri písaní nerozmýšľam o tom, či sa veľmi odhaľujem, či dávam prihlboko nazrieť do seba, písanie je pre mňa vždy aj sebaprepisovaním, inak to už zrejme u mňa nebude. Priznám sa aj k tomu, že hoci bez slobodovskej krvi, preciťujem pri tvorbe každého textu istú bolesť (nepíšem ľahko, a už vôbec nie rýchlo), písaním odlupujem zo seba isté hlboké vrstvy, musí to teda aspoň trochu bolieť, no – paradoxne – písanie mi pomáha aj oslobodzovať sa od bolesti alebo ju aspoň lepšie, pripravenejšie prijímať. Tlak budúcich čitateľov? Myslím si, že máloktorý autor či máloktorá autorka si pri písaní predstavuje konkrétneho (potenciálneho) čitateľa. Tak akosi mimovoľne predsa len predpokladám, že za mojimi knižkami siahnu viac ženy ako muži, dajme tomu, ženy s vyšším vzdelaním, skôr introvertné ako extrovertné..., alebo aspoň že takéto čitateľské typy s mojimi knižkami dlhšie vydržia a neodložia ich po prvých stránkach znechutené chabým alebo nijakým príbehom, a rovnako chabým alebo nijakým (zdôrazním, že vonkajším) napätím. Po prvých uverejnených textoch pred viac ako troma desaťročiami ma nemilo prekvapilo, že čitatelia si dosadzovali do mojich literárnych postáv ľudí podľa vlastných predstáv, dokonca aj seba a neverili mi, že som ich pri písaní nemala vôbec na mysli..., ale to už bolo dávno, v tých ďalších rokoch som už takýmto veciam nevenovala pozornosť. A moja rodina? Nuž, nie sú nadšení, ak spoznávajú v textoch čosi, čo by sa mohlo pokladať za priveľmi obnažujúce, najmä dcéra, keď bola mladšia, vehementne protestovala proti všetkému, v čom by sa mohol nachádzať len moment podobnosti s ňou. Ja sa však nazdávam, že medzi ľudskými príbehmi existuje nesmierne veľa podobností, naoko môžu tieto príbehy vyzerať odlišne, no v podstatných veciach sa približujú, či si to prajeme alebo nie. A môcť vkročiť pomocou literatúry do cudzieho príbehu, skúsiť si, aké je to byť v koži iného, pokladám za nesmierne obohacujúce, pravdu povediac, v tom vidím najväčší zmysel literatúry – prirodzene, spolu s estetickým a emocionálnym zážitkom z nej. Takže písať tak, že by som čosi zastierala alebo predstierala, podľa mňa nemá zmysel a v mojom prípade to ani neprichádza do úvahy. Možno ťa to prekvapí, ale so študentmi sa nezvyknem zhovárať o svojej tvorbe, ba vôbec o nej nehovorím rada, v tomto ohľade som dosť uzavretá (až na prípady, keď niekto javí viditeľný záujem o to, čo som napísala a má na to svoj názor). Myslím si, že mnohí študenti vôbec nepoznajú moje knižky a ani netušia, že ich učiteľka je aj autorkou prozaických a esejistických textov. Vždy ma prekvapí, ak niekto z nich dá najavo, že vie čosi aj o mojej literárnej tvorbe alebo že z nej dokonca niečo prečítal..., sama však nikdy nezačínam rozhovor na túto tému. A ako vnímaš verejné čítania literatúry? Rozmohli sa u nás maratóny, performance, hapenningy – ich cieľom je upútať, zabaviť, prilákať? Alebo spoluprežívať, umocniť zážitok z diela? Alebo je to cirkus, v ktorom sa ako lipicány ukazujú cvičení autori? Nepodľahli sme tlaku mediálnej mienky, že hodnotu má len to, čo človeka zabaví? – Po tom, čo som povedala v predchádzajúcej odpovedi, bude znieť takmer nepravdepodobne, ak sa priznám, že (niekedy) mám verejné čítania z literatúry celkom rada. Predpokladám totiž, že tam prichádzajú ľudia, ktorí majú o literatúru (pripustím, že možno v niektorých prípadoch aj o tú moju) záujem, takže pristupujem k nim s pocitom dôvery: otváram sa cez svoje texty a chcem veriť, že práve toto má zmysel. Ak niekto hľadí na vec inak, neprijíma túto tichú, nepísanú dohodu o vzájomnej dôvere, zamrzí ma to nakrátko, ale nepokladám to za svoj problém. Čo sa týka podujatí, ktorých cieľom je zabaviť, prilákať lacnými atrakciami, ako vravíš, literárnym cirkusáctvom, exhibicionizmom, na to sa teda naozaj nehodím. Už len preto, že som v podstate veľmi vážny človek, hneď však dodám, že vážnosť sa nevylučuje s humorom (dúfam, že ani v mojom prípade), pravdaže, s inteligentným, duchaplným, nie vulgárnym či primitívnym humorom, aký sa u nás, žiaľ, čoraz viac pestuje aj v médiách. Máš pravdu, vážnosť sa hodnotí (nielen) v našej spoločnosti takmer ako poklesok, ono povestné „keep smiling“ je síce opodstatnené, pretože naozaj človek by nemal prenášať svoje zlé nálady, resp. problémy na iných, mal by byť ohľaduplný a schopný prekryť ich úsmevom, aby nezaťažoval širšie okolie, navyše s úsmevom sa niekedy pristupuje k problémom ľahšie. No úsmev či smiech za každú cenu, to mi pripadá priam zvrátené, najmä ak je to úsmev a smiech účelový, takpovediac inštrumentálny, ak sa ním má okoliu vysielať správa o tom, akí sme úspešní, spokojní, silní, ako sa nám dobre darí, sme na vzostupe, schopní konkurencie, len nesmieme dať najavo, že aj my máme problémy, že aj nás niečo bolí a trápi, jedine tak máme šancu uspieť, stáť na stupni víťazov... Takýto úsmev, ktorý má byť maskou mojich skutočných pocitov, sa mi protiví, nie je druhom skutočnej komunikácie s inými, naopak, zabraňuje jej. Ja verím skôr na princíp ľudskej solidarity, dôvery, takže málokedy „hrám“ a vydávam o sebe falošné svedectvá: usmievam či smejem sa, keď mám dôvod a chuť, a som vážna, keď je na to dôvod. Pred časom som v ktorejsi televízii zachytila talkshov, vystupovali v nej slávne ženy, ktoré majú neznámych mužov. Medzi slávnymi ženami s neznámymi mužmi Oľga Feldeková... Musí sa človek na Slovensku (ale iba na Slovensku?) stať zabávačom, aby sa stal známym resp. slávnym? A pre koho je tá slávna sláva dôležitá? – Priznám sa, že nesledujem naše zabávačské (ani televízne, ani rozhlasové) relácie, po niekoľkých pokusoch som to vzdala, neviem pochopiť, čo je smiešne na tom, ak niekto odhalí zvyčajne verejne neodhaľované časti tela, ak robí vulgárne gestá, používa vulgárne výrazy alebo napodobňuje výslovnosť a spôsob reči rómskych spoluobčanov či spoluobčanov z iných menšín. A neprišla som na chuť ani politickým „zábavným“ reláciám, občas tam síce preskočí iskierka inteligentného humoru, no prekáža mi to, ako jednostranne sú viaceré z týchto relácií svojím satirickým postojom zamerané. Bije sa zásadne do jednej, prípadne dvoch politických strán a ich predstaviteľov, hoci, myslím si, satirické komentáre by si zaslúžili viaceré, ak nie všetky. A smutno-smiešne mi je aj vtedy, ak sa v takýchto reláciách predvádzajú zabávači-prezliekači (kabátov), ktorým zjavne nerobí najmenší problém vysmievať sa a ironizovať to, na čo by pred osemnástimi rokmi prisahali... Už len predstava nášho „zabávačstva“ ma rozlaďuje, myslím, že často to, čo sa u nás vníma ako zábavné, veľmi málo prispieva k zvyšovaniu našej kultúrnosti. S Milkou Zimkovou sme viedli dlhú debatu, či má ešte zmysel písať, keď už všetko bolo napísané. Môže slovenský spisovateľ objaviť novú pravdu? Čo je dnes pravda? A čo má spoločné s umeleckou pravdou? – Začnem od konca tvojej otázky. Pred pár dňami som sa vrátila zo Smoleníc, kde sa uskutočnila konferencia venovaná stému výročiu narodenia nášho popredného filozofa Igora Hrušovského. V sekcii tematicky orientovanej na jeho dielo odznelo aj niekoľko príspevkov rozoberajúcich problematiku pravdy, ako ju chápal a rozpracoval Hrušovský, jednak vo vzťahu k vede, jednak k umeniu. Aj môj príspevok riešil tento problém, ktorý neraz vyvolával a stále vyvoláva živé polemiky. Veľmi si vážim Hrušovského, no myslím, že v tvrdení, že umenie nepoznáva, a preto pojem umeleckej pravdy je nezmysel, bol prisilne ovplyvnený logickým pozitivizmom Viedenského krúžku, s ktorým mal živé kontakty. V niektorých prácach potom filozof toto tvrdenie zmierňoval. Ja osobne sa nazdávam, že umenie (najmä literatúra) má poznávacie schopnosti – napokon na tejto téze staviam aj jednu zo svojich výberových prednášok (Poznávacie kompetencie literatúry). V rámci tejto prednášky hovorím aj tom, že medzi umeleckou a vedeckou pravdou je podstatný rozdiel, prvú nemožno v nijakom prípade redukovať na druhú, no umelecká pravda obsahuje okrem estetických a axiologických momentov aj prvky gnozeologické. (Čitateľom Slova by som rada sprostredkovala informáciu, že zo spomínanej konferencie, ktorú spoluorganizovala naša Katedra filozofie a dejín filozofie na Filozofickej fakulte UK, pripravujeme zborník, ktorý budeme môcť v menšom počte ponúknuť aj záujemcom z radov širšej verejnosti). A či má ešte zmysel písať? Už sme hovorili o relatívnosti zmyslu, zmysluplnosti. Všetko síce, ako vravíš, už bolo napísané, ale rovnako by sme mohli povedať, že všetko už bolo aj prežité…, a predsa žijeme a dúfam, po nás budú žiť aj ďalšie generácie, pričom každý život – jedinečný a neopakovateľný – má právo na svoje vlastné, jedinečné podoby reflexie, aj tej umeleckej. A napokon, priznajme si to, nepíšeme najmä kvôli sebe, pretože pociťujeme potrebu písať? Slovenský spisovateľ má šancu „objaviť“ (spriehľadniť) pravdu o živote slovenského človeka v danej dobe, v danom type spoločnosti, napríklad o živote tu a teraz, v postsocialistických podmienkach – alebo, aby som bola skromnejšia v nárokoch, má šancu objaviť „len“ pravdu svojho vlastného života, ale podľa mňa ani to nie je málo… Svojím „objavom“ môže postihnúť aj niečo oveľa univerzálnejšie. Myslím, že slovenskosť nie je v literárnej tvorbe sama osebe hendikep, tak ako francúzskosť, nemeckosť a pod. nie je sama osebe výhoda. Naším hendikepom je jazyková bariéra, zato však nevidím múdre riešenie v tom, aby naši spisovatelia začali písať povedzme v angličtine. No a (ešte stále) malý záujem vo svete o našu kultúru, je to do istej miery daný našimi, v histórii nie veľmi priaznivými podmienkami na rozvoj národnej kultúry, ale je to aj vecou súčasnej (myslím rádovo na desaťročia) kultúrnej politiky štátu. Investícia do kultúry by mala byť jednou z prvoradých úloh štátu, najmä v podmienkach trhovej spoločnosti. No, a dostala som sa k téme, ktorá ma dokáže zakaždým poriadne rozohriať... Na pamätnom spisovateľskom zhromaždení v decembri roku 1989 som sa ocitla v pracovnom predsedníctve. Bolo to vtedy omnoho viac o politike ako o literatúre, ale na druhej strane som mala možnosť vidieť budúcich strážcov demokracie ako zručných manipulátorov. Pravdu mal ten, kto mal v rukách mikrofón... Spomínam si na Petra Karvaša, ktorý sa strašne nahneval a silou svojej autority zasiahol. Nemlčal som dvadsať rokov, aby ma teraz umlčiavali tí, ktorí si uzurpujú právo na jedinú pravdu vďaka tomu, že sa zmocnili technického prostriedku, zahromžil. Teraz sa často pýtam, či nám niekto ako ten Peter Karvaš nechýba... Alebo je to inak? Mýlim sa, keď cítim manipulatívny tlak? Nemá manipulatívny tlak korene v neharmonickej spoločnosti? Prevládol mužský princíp. Ak sa nechceme zosmiešniť, tak mu pokorne slúžime a dostane sa nám za to láskavej pochvaly. Neotravujeme. Panstvo si ženy v spoločnosti, samozrejme, želá, veď niekto musí byť aj na krásu... A zdá sa, že ženy celkom vďačne tento čudný „new deal“ prijali. Vytvoril sa dokonca priemysel na krásu. Nech to bolí, nech to stojí majetok, nech! Chceme byť také, aké nás chcú, veď tu nie sme samé pre seba. Ženy sa vyzliekajú z tela ako z obnosených šiat, predháňajú sa, ktorá si kúpi krajšiu podobu. Ako kvočky pocupitávajú, šuchoria pierka na veľkom dvore, len nech si kohútik všimne práve ich. Feministické poľudšťovanie spoločnosti sa „teší“ prinajlepšom nezáujmu, ak nie rovno posmechu. V takejto atmosfére nie je problém vyrábať z feministiek bezpohlavné ohavy, ktorým neostáva nič iné, ako bojovať s pánmi tvorstva, keď ich, chudery, nik nechce. V takejto atmosfére majú byť všetci – aby sme boli spravodlivé, ženy aj muži – podľa predpísaného strihu. Ale kto je ten módny tvorca, čo nám tie strihy predpisuje? A prečo väčšina uniformitu ani len nevidí, tobôž aby proti nej protestovala? – Podobne cítim, a nie ojedinele, manipulatívny tlak, no cítim aj potrebu vzoprieť sa voči nemu, hovoriť a písať o veciach, čo si myslím, nie to, čo sa odo mňa očakáva, že budem hovoriť a myslieť. Vlastne, táto vôľa, chuť brojiť proti niektorým manipuláciám, bola jedným z faktorov, ktoré ma priviedli k feministickej filozofii. Honosíme sa, že máme demokraciu, no málokto vie, že rodová rovnosť (pozor, nie rovnakosť) je u nás zatiaľ viac ideálom ako realitou. Štatistiky hovoria jasnou rečou (napr. o feminizácii chudoby – chudoba zasahuje v našej spoločnosti viac ženy ako mužov, o možnostiach sebarealizácie žien najmä, ak sú aj matkami), málokto si uvedomuje, že ešte u nás majú moc rôzne rodové stereotypy, ktoré obmedzujú tak sebarealizáciu žien, ako aj mužov tým, že im priam normatívne predpisujú roly. Na ďalších svojich výberových prednáškach, a to z feministickej filozofie (realizujeme ich v spolupráci s dvoma kolegyňami) kladieme nesmierny dôraz na pestovanie kritického myslenia – či sa už týka rodových stereotypov, mýtu krásy, ale aj iných spoločenských fenoménov, usilujeme sa viesť študentov a študentky k schopnosti, ku ktorej kedysi vyzýval Immanuel Kant – k schopnosti a odvahe používať vlastný rozum. Je naozaj paradoxné, že v dobe, keď sú utvorené podmienky na slobodu myslenia, a zároveň v dobe vyhroteného individualizmu (až egoizmu) mnohí ľudia celkom radi – z pohodlnosti, ľahostajnosti a z ďalších príčin – podliehajú rôznym manipuláciám, uniformite, nivelizovanému a spriemerňujúcemu mysleniu. Začína sa to pri nákupoch reklamami propagovaných pracích práškov či kozmetických prípravkov, a vedie to napríklad k mechanickému osvojovaniu médiami šírených poloprávd o politickom dianí doma alebo vo svete. Irituje ma táto naivita, a (aj) na ňu upozorňujeme v našich prednáškach z feministickej filozofie, ktorá celkom iste nie je zameraná protimužsky, ako sa to o nej zlomyseľne šíri. Výborne si to vystihla, ide jej o „poľudšťovanie“ spoločnosti, o odstránenie (akejkoľvek) diskriminácie, manipulácie, táto filozofia však pritom pripomína, že ľudstvo má dve polovice: mužskú a ženskú, a že hovoriť o spravodlivej a demokratickej spoločnosti znamená mať na zreteli obe jej časti. Ďakujem, že si si našla pre čitateľov Slova chvíľu na uvažovanie a teším sa – spolu s tvojimi obdivovateľmi – na ďalšiu tvorbu.