Reklama
Reklama

Pohyb je život

Cvičiť je nielen zdravé, ale aj moderné a módne. Patrí k dobrému tónu dať sa zavše počuť, že navštevujeme fitnescentrá, posilňovne, hráme squash, golf, tenis, chodíme na plaváreň, beháme, bicyklujeme sa, lyžujeme, korčuľujeme...
Počet zobrazení: 885
10CB-m.jpg

Cvičiť je nielen zdravé, ale aj moderné a módne. Patrí k dobrému tónu dať sa zavše počuť, že navštevujeme fitnescentrá, posilňovne, hráme squash, golf, tenis, chodíme na plaváreň, beháme, bicyklujeme sa, lyžujeme, korčuľujeme alebo sa venujeme hocijakému inému typu pohybu, ktorý je práve spoločensky aktuálny. Lebo aj športovanie podlieha móde. Zainteresovaní však napriek všetkému konštatujú, že fyzická zdatnosť sa u nás stále znižuje. A upozorňujú, že nebezpečná je najmä snaha rodičov chrániť pred cvičením deti v školskom veku. Jednou z tých, čo v súvislosti s klesajúcou fyzickou zdatnosťou populácie na Slovensku bijú na poplach je aj vedúca Katedry gymnastiky Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského (FTVŠ UK) v Bratislave doc. PhDr. Elena Strešková PhD. Aj preto, že sa nám všeobecne chce hýbať čoraz menej, nie je podľa nej vôbec podstatné, či nás na pohyb motivuje snaha zbaviť sa nadváhy, túžba lepšie vyzerať, byť v kondícii, pokúšať sa zbaviť problémov s chrbticou, kĺbmi či nespavosťou alebo sa „len“ dobre cítiť. Dôležité je hýbať sa. Ale upozorňuje: Radšej necvičiť, ako cvičiť zle Ani cvičenie v dobre vybavenom fitnescentre nemusí byť zárukou, že nám jeho pravidelné návštevy prospejú. Podľa prieskumov, ktoré majú k dispozícii pracovníci FTVŠ totiž mnohí cvičitelia a cvičiteľky nemajú na to, čo robia, nijakú kvalifikáciu. Len v Bratislave ich bolo v nedávnej minulosti nekvalifikovaných takmer sedemdesiat percent. A hoci počet nekvalifikovaných teraz klesol na necelých štyridsať percent, je to stále zarážajúco vysoké číslo. Veď im napríklad chýbajú vedomosti o funkčnej anatómii a fyziológii, takže môžu svojim zverencom skôr poškodiť ako pomôcť. Nekvalifikovanosť pritom dostala v minulosti zelenú aj v masovom meradle, keď cvičiteľka v ktoromsi televíznom programe jedno z cvičení, ktorý mi E. Strešková pohotovo predviedla, komentovala ako posilňovanie sedacieho svalu, ale v skutočnosti sa ním posilňovala zadná strana stehna... „Ak už nemajú zodpovedajúce vysokoškolské vzdelanie v oblasti športu, mal by mať každý cvičiteľ či cvičiteľka aspoň kurz, na základe ktorého sa získava trénerská kvalifikácia tretej, druhej či prvej triedy,“ zdôrazňuje E. Strešková. „Zistili sme však, že často sa nerešpektuje ani požiadavka na tú najnižšiu, tretiu triedu. Zlé je aj to, že niektoré fitnescentrá sú zamerané na kvantitu, nie na kvalitu. Cvičiteľ sa totiž pri cvičení nemôže plne venovať viac ako dvadsiatim cvičencom, ale nie je zriedkavosťou, že tento počet sa vysoko prekračuje. Tak sa môže stať, že ak povedzme mladá mamička po pôrode s väčšou telesnou hmotnosťou cvičí možno aj z ostychu kdesi vzadu, kam na ňu nevidieť a cvičí zle, namiesto vylepšenia postavy si privodí bolesti i možné ochorenia pohybového aparátu.“ Poznatky E. Streškovej o pohybových aktivitách žien hovoria, že význam pohybu pre vyššiu kvalitu života, fyzické aj psychické zdravie si uvedomujú najmä vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelané ženy. Možno aj to je jednou z príčin, že v súčasnosti rapídne klesá nielen úroveň cvičenia detí na základných školách, ale cvičenie na školách všeobecne. Lenže, vystríha, ak nebudeme mať zdravú a zdatnú mladú generáciu, budeme musieť pracovnú silu dovážať zo zahraničia. Základ zdravia – ale nie na základnej Telesná výchova a pohybové aktivity v školách pritom v súčasnosti nie sú orientované len na zlepšovanie kondície, ale aj na trénovanie srdcovo-cievneho systému, správneho dýchania a sú nositeľmi zdravotných cieľov telesnej výchovy. Zameriavajú sa aj na vytváranie hygienických návykov, ktoré upozorňujú, že cvičiť treba v športovom oblečení (vôbec nemusí byť podľa poslednej módy, stačí ak je pohodlné a čisté) a po cvičení neostávať v zajatí vlastného potu. Nezanedbateľné sú aj cvičenia podporujúce správne držanie tela, s ktorým máme problém najmä pri sedavom spôsobe života, pre súčasnosť takého typického. A ak sa človek nenaučí správne sedieť, stáť, chodiť, behať, skákať – teda hýbať sa – v detstve, v dospelosti to pôjde oveľa ťažšie. Na získanie pohybových návykov a zručností je ideálny takzvaný zlatý vek motoriky, čo je obdobie medzi siedmym až jedenástym rokom života. Neskôr je to oveľa komplikovanejšie, pretože v puberte sa somatický a telesný vývoj dieťaťa prudko mení. Deti, ktoré v mladšom školskom veku necvičili alebo necvičili správne, potom môžu mať s pohybom taký problém, že ako stredoškoláci získajú voči športovaniu až averziu. A to je o to je alarmujúcejšie, že sa vyučovanie telesnej výchovy na mnohých základných školách stalo popoluškou. Prečo? Predovšetkým – deti cvičiť môžu, ale nemusia. Telesnú výchovu veľmi často učia nekvalifikovaní učitelia. Na cirkevných školách napríklad rádové sestry. Podľa odborníkov by pritom ani na základnej škole nemal tento predmet učiť človek, ktorý nemá vysokoškolské vzdelanie s telovýchovným zameraním. „Chýbajú športové aktivity pre deti, ktoré nechcú byť vrcholovými športovcami, a chcú sa len vyšantiť, prípadne pre obézne deti, ktoré nevládzu cvičiť, a je ich čoraz viac, “ konštatuje E. Strešková. „Šport pre všetkých sa u nás síce študuje, ale v praxi nie je podchytený. Ďalším závažným problémom je, že pri mimovyučovacích aktivitách uprednostňujú rodičia pre svoje deti už v ich mladšom školskom veku jazykové alebo informatické vzdelávanie, pri ktorom deti celé hodiny sedia pred monitormi počítačov. Domnievajú sa, že im tak pripravujú lepšiu budúcnosť. Z hľadiska kvalifikácie možno. Z hľadiska zdravotného im však skôr ubližujú.“ Stojaté vody na vysokých školách Redukovanie telesnej výchovy sa však netýka len základných a stredných škôl. Aj na vysokých školách vrátane pedagogických fakúlt sa rušia katedry telesnej výchovy a telesná výchova nie je povinná. „Možno je to len prechodné obdobie,“ uvažuje šéfka katedry gymnastiky. „Možno by sme mali vybudovať jedno veľké centrum univerzitného športu, ale zatiaľ na to nemáme. Napríklad aj posilňovňa a tanečné štúdio, ktoré sme vybudovali na fakulte, je našou podnikateľskou aktivitou, takže poobede je k dispozícii verejnosti. Aby získali prostriedky na prevádzku, ktorú by mal zabezpečovať štát, ale nerobí to v takej miere, ako treba, sú všetky školy, aj naša, nútené podnikať. Ak teda chceme opraviť strechu alebo okná, namiesto toho, aby sme dali ihriská a telocvične po vyučovaní k dispozícii študentom zadarmo, podnikáme... Poslucháčom FTVŠ však ponúkame na celý semester aspoň zvýhodnenú päťstokorunovú a ostatným študentom Univerzity Komenského šesťstokorunovú permanentku. Vážim si, že dekani najstarších fakúlt Univerzity Komenského, lekárskej, farmaceutickej, prírodovedeckej a fakulty matematiky, fyziky a informatiky katedry telesnej výchovy nezrušili a starajú sa aj o pohybovú a fyzickú prípravu svojich poslucháčov.“ Na mnohých vysokých školách však bola podľa nej reštrukturalizácia nevyhnutná, pre nevyhovujúcu kvalifikačnú štruktúru. Mnohé by však mohol vyriešiť kreditový systém štúdia podporujúci mobilitu študentov. To znamená, že by stálo za úvahu umožniť, aby povedzme poslucháč lekárskej fakulty mohol chodiť na telesnú výchovu na našu fakultu, alebo poslucháč tejto fakulty na anatómiu zase na lekársku fakultu.“ Kto je zodpovedný Docentka Strešková je v súvislosti s hodnotením oslabovania postavenia telesnej výchovy v školách, špeciálne na základnom a strednom stupni, nekompromisná. Demokracia v tomto smere podľa nej nepriniesla len pozitíva, ale aj negatíva. „Čo bolo v našom pedagogickom procese v minulosti dobré, malo sa zachovať – a telesná výchova dobrá bola. Teraz je ako vyučovací predmet do značnej miery diskriminovaná. Navyše je kardinálny problém v rodičoch. Namiesto toho, aby pre deti vyžadovali kvalitnú telesnú výchovu, umožňujú im necvičiť a žiadajú, aby boli od telesnej výchovy oslobodené. Často preto, lebo dieťa je lenivé, prípadne nevládze. Napríklad preto, že nemá kondíciu. Bez pohybu ju však nezíska. Naopak. Aj pre zdravotne oslabené deti pritom existujú špeciálne osnovy zamerané na to, aby im pomohli.“ Pripomína aj to, že dodržiavanie osnov telesnej výchovy majú kontrolovať riaditelia škôl, ale robia to zvyčajne iba tí, ktorí sú zároveň telocvikári. O to viac platí, že pre vzťah dieťaťa k pohybu je primárny učiteľ; jeho vzťah k pravidelnému športovaniu, k aktívnemu životnému štýlu a jeho schopnosť prebudiť ho aj v žiakoch. Lebo ak dieťa nemá telesnú výchovu v predškolskom a školskom veku, a nedostane podnet inde, už si k nemu zväčša nikdy nevyvinie vzťah. A to sa následne negatívne odrazí na jeho kondícii, pracovnej výkonnosti aj na zdraví. Ani štát nie je bez viny „Na prvom mieste sa má o zdravie a kondíciu detí starať štát – aby mal zdatných a zdravých občanov. Lenže to nerobí. Pritom na to má dostatočné, teda najmä finančné, páky,“ upozorňuje E. Strešková. „Pohybové aktivity detí mimo vyučovania, ako rozširujúce učivo, alebo v nepovinnom predmete pohybová príprava sa totiž bez primeraného finančného ohodnotenia pedagógov robiť nedajú. Tým skôr, ak je bezmála každý učiteľ nútený si v mimovyučovacom čase privyrábať, aby pokryl všetky výdavky svojej rodiny. Príplatok päťdesiat korún hrubého k platu za mimovyučovaciu hodinu cvičenia s deťmi ho teda k takejto, čo ako bohumilej aktivite, nemôže pritiahnuť.“ V súčasnosti, upozorňuje E. Strešková, navyše panuje zlý systém prerozdeľovania finančných prostriedkov na masovú telovýchovu, výkonnostný a vrcholový šport. Nabaľuje sa naň veľa úradníkov, metodikov a deťom a trénerom sa financie dostávajú až na koniec. A na pravidelné športovanie, prípadne výkonnostný šport majú len deti solventných rodičov. „Lenže právo športovať by mali mať všetky deti bez ohľadu na finančné zázemie. A štát by naplnenie toho práva mal všetkým zabezpečiť. Ak nie pre iné, tak aspoň z prestížnych dôvodov. Ak totiž nie je široká masová základňa športujúcich detí, minimalizuje sa aj výber talentov, ktoré nás môžu reprezentovať vo výkonnostnom a vrcholovom športe,“ konštatuje docentka a dodáva, že či sa to niekomu páči, alebo nie, základňa, v ktorej sa hľadali a z ktorej aj vychádzali talenty, bola v minulorežimovom systéme telesnej výchovy a športu na rozdiel od súčasnosti zabezpečená. Pomôž si, človeče, lebo iný ti nepomôže Hromženie, čo ako je namieste, však nepomôže. A tak je jednou z možností, ako obísť nesolventnosť škôl a ignorovanie problémov telesnej zdatnosti detí štátom, budovanie ihrísk a ich prevádzkovanie obcami. FTVŠ UK v Bratislave napríklad v spolupráci s mestom vybudovala basketbalové ihriská, kam popoludní môžu bezplatne chodiť deti z najbližšieho okolia. Je to síce živelné športovanie a bolo by lepšie, keby deti boli pod odborným dozorom, aby sa ustriehli konflikty a aby im mal kto vysvetliť techniku pohybov, ale je to lepšie ako nič. A práve preto, aby to živelné nebolo a aby takýchto športovísk pre každého bolo viac, by sa podľa E. Streškovej mal štát praxou niektorých obcí či mestských častí čo najskôr inšpirovať. Jej skúsenosti totiž okrem smutného poznatku, že telesná výchova v školách upadá, hovoria aj to, že väčšina rodičov si v súčasnosti nemôže dovoliť dať detí športovať individuálne a platiť im telocvičňu, ihrisko, trénera či drahý športový výstroj. O to dôležitejšie je, aby si svoju zodpovednosť v tomto smere uvedomili predstavitelia štátu. Vzdajte sa zarábania, športujte „Aj rodičia by si však mali nájsť čas na to, aby s deťmi chodili aspoň do prírody. Lebo na to nie sú potrebné takmer nijaké financie. A svoje deti máme len dočasne. Vyrastú, odídu a ak im nedáme základy zdravého životného štýlu, nikdy sa ho už nenaučia. Prípadne sa nenaučia prehrávať. Zvládnuť prehru je pritom v živote azda to najdôležitejšie. Lebo po prehre treba vedieť vstať a ísť ďalej. Práve to vie šport naučiť spoľahlivo. Telesná výchova navyše do človeka vkladá to, čo sa už z nášho života vytratilo – schopnosť zžiť sa s kolektívom a spolupracovať s druhými.“ Tento sociálny status sa však podľa E. Streškovej už vytráca aj z výkonnostného a vrcholového športu. Aj tam sa presadzujú mnohé deti zo solventných rodín tak, že si svoje postavenie v tíme nemusia vybojúvať, nemusia súperiť, pretože rodičia im ho zaplatia. „Pritom ak má tím byť úspešný, nielen rodič, ale ani ten najbohatší sponzor by nemal mať právo vstupovať trénerovi do rozhodovania, koho, kedy a kam postaví. A to by malo platiť nie iba pre autoritu trénera, ale najmä v záujme športovca. Ten, za koho všetko vybojujú peniaze, nikdy nebude schopný korigovať svoje správanie a môže napáchať veľa zla. Nedajbože, aby sa stal nejakým šéfom.“ Ak nie láska, aspoň nie averzia Keď sa roku 1965 v rámci celoštátneho výskumu ukázalo, že deväť percent detí má negatívny postoj k telesnej výchove, boli odborníci z oblasti športu zhrození. Prešlo vyše štyridsať rokov a súčasný prieskum na petržalských stredných školách preukázal averziu voči telesnej výchove až u tridsiatich percent študentov... Pritom sa upúšťa od starej klasifikácie, ale žiaci sa hodnotia intraidividuálne, teda nie porovnávajúc s ostatnými, ale predovšetkým s prihliadnutím na ich osobné napredovanie. Averziu k telesnej výchove, ktorá bola ako vyučovací predmet vždy v popredí záujmu školskej mládeže, spôsobuje skutočnosť, že žiaci prišli pohybovo nepripravení zo základnej školy, takže neboli schopní osvojiť si nadväzujúci pohybový obsah učebných osnov z telesnej výchovy. A prečo je vôbec dôležité zvládnuť pohyb v detskom a mladom veku a nevypestovať si k nemu averziu? Pretože ovládanie vlastného tela je predpokladom normálneho vývinu a telesná zdatnosť je základným predpokladom na zvládnutie zaťaženia bežného života. Pravidelné športovanie, na ktoré si možno najlepšie navyknúť v mladosti, môže navyše v človeku vypestovať schopnosť vyhnúť sa ochoreniam chrbtice, ktorých počet rapídne rastie a nestať sa obeťou epidémie obezity, ktorá už prenikla aj k nám. A to nie je málo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama