Štát - slaboch a pokrytec
Pred vyše týždňom som sa zúčastnil na pochode proti hladu. Ešte predtým som si kúpil tričko a čiapku za päť stoviek, čím som prispel na projekt rozdávania jedla v základnej škole kdesi v Mozambiku. V ten istý deň sa takéto pochody uskutočnili v mnohých iných hlavných mestách európskych a ázijských krajín. A všetky organizovala jedna súkromná firma. Jej manažér sa mi posťažoval, že hoci ide o ušľachtilú akciu, ani ju nemôžu poriadne spropagovať, lebo v médiách nesmie spomenúť názov firmy. Podľa zákona je to nepovolená forma reklamy. Keď som nad tým neskôr premýšľal, skutočne som si uvedomil bizarnosť tejto situácie. Od ľudí známych z televíznej obrazovky spoločnosť očakáva, že sa o svoj kariérny úspech „podelia“ s tými, ktorí toľko šťastia nemajú. Nemusí ísť priamo o peniaze z ich peňaženky, lebo oveľa viac dokážu získať vďaka svojmu postaveniu od bohatých a úspešných firiem. Oni by mali „vložiť“ svoj imidž, svoju tvár, svoje kontakty, firmy zasa peniaze. A tak by sa mali nájsť prostriedky na podporu spoločensky užitočných aktivít, ktoré však štát nepodporuje. Aspoň nie priamo. Mnoho firiem do takých partnerstiev naozaj vstupuje, veľké firmy to dokonca robia systematicky, nielen jednorazovo. Ale vždy to spájajú so svojou propagáciou. V tej im štát kladie prekážky, lebo napr. televízie nesmú pri informáciách o takých podujatiach, akým bol pochod proti hladu, uviesť názov či aspoň logo firmy. Pochopiteľne, riešením nie je deregulácia reklamy v médiách. Naopak, štát by mal prestať hrať túto pokryteckú hru a nemal by sa tváriť, že sa ho mnohé sociálne problémy netýkajú, že ich vyrieši charita firiem a bohatých ľudí. Pre nikoho, kto si chce strážiť svoju nezávislosť – a pre novinára je to priam nevyhnutnosť –, nie je spájanie s firmami veľmi príjemná záležitosť. Ale ak sa štát tvári, že nedostupnosť pitnej vody, zdravej stravy, kvalitného vzdelania či dôstojnej staroby nie je jeho záležitosť, potom stoja známi ľudia pred otázkou, či si zachovajú svoj odstup od firiem, alebo ho obetujú a pomôžu (aspoň trochu) riešiť vážne spoločenské problémy. Pomoc hladujúcim deťom, ak je navyše jedlo pre ich rodičov motiváciou poslať deti do školy, je samozrejmosť bez ohľadu na charakter štátu. Je to však symbol toho, že riešenie závažných spoločenských problémov nemožno ponechať na jednotlivcov. Tí silní (bohatí, vplyvní) tak totiž získajú ešte viac moci, zatiaľ čo slabým to prináša len nové problémy, ktoré často nedokážu zvládnuť. Lenže potom sa oprávnene pýtajú, na čo im je taký štát.
