Vozia sa
Zase tu máme, tuším, dáky škandál. Voľajaké auto či čo. Ministerské. Voľakedy to nebývalo. Niežeby nebolo dosť áut, ministrov a výletov. Niežeby sa o nich nepísalo. Akurát z toho nebol škandál. Akosi sa to tak nebralo. Veď posúďte sami: „Popri dvoch luxusných bavorákoch so šoférom využívajú predstavitelia viacerých ministerstiev aj ďalšie auto, ktoré si šoférujú sami. ... „Nezaoberám sa tým, či je to morálne alebo správne,“ povedal na margo svojich troch služobných áut minister Kňažko. „Auto mi zo zákona prináleží k funkcii. Ak sa zákon zmení, je mi to jedno, prispôsobím sa.“ “ (Pravda, 18. marca 2002) „Podľa ich informácií [pozn.: úradníkov ministerstva školstva] sa minister Martin Fronc na víkendy za rodinou do Žiliny prepravuje na novom aute značky Renault Scenic 4x4. Podľa automobilových odborníkov ide o auto do ľahšieho terénu, vhodné skôr pre chalupárov.“ (Sme, 3. decembra 2002) „Ministerské vozidlá sa nevyužívajú len na pracovné povinnosti. Mnohí z našich vládnych predstaviteľov sa na bavorákoch vozievajú nielen na stranícke akcie, čím ich strany ušetria na služobných autách, ale aj na dovolenky. ... na dovolenku ich môže odviezť pridelený vodič na služobnom vozidle a auto aj s vodičom je im potom neustále k dispozícii počas celého pobytu. ... Čierna limuzína zastavila pred školou, z auta vyskočil ministrov ochrankár, skontroloval situáciu a otvoril zadné dvere. Následne vystúpil malý Christian, ochrankár mu z kufra vybral školskú tašku a mladý Malchárek pyšne odkráčal do školy.“ (Plus sedem dní, 28. októbra 2005) „Okrem miliónových limuzín so šoférmi majú niektorí ministri pridelené na súkromné účely ešte ďalšie autá. ... Referentské vozidlá pre vlastnú potrebu odôvodňujú tým, aby na svoje vybavovačky nemuseli mať šoférov. Štát tak však zaplatí aj šoféra, aj využívanie referenčného auta. Napríklad minister práce Ľudovít Kaník má v Banskej Štiavnici k dispozícii na víkend Škodu Octavia ... Do Štiavnice však Kaníka dovezie šofér na vládnom bavoráku. ... Po víkende Kaníka zasa šofér vezie limuzínou do Bratislavy.“ (Pravda, 11. júna 2005) „Na pokyn ministra musí totiž ochrankár bez mihnutia oka porozvážať napríklad na nákupy či do školy všetkých jeho rodinných príslušníkov a iné blízke osoby. Ochrankár pritom nemusí vedieť, koho práve vezie“ (Plus sedem dní, 14. júna 2006) A tak ďalej a tak podobne. Z papalášstva papalášov je bežnému človeku zle. Oprávnene. Rovnako zle by mu však malo byť z pokrytectva – keď sa terajším vládcom nadáva, že sa správajú podľa štandardu, ktorý zaviedli bývalí. Tí, ktorých dnešné pobúrené médiá vtedy s blahosklonným úsmevom podporovali. Škandál teda nie. Zavedený štandard. Ale – ale pre poctivú ľavicu štandard neprijateľný. Poctivá ľavica by sa mala usilovať ho zmeniť. Lebo aj keď sa všeličo podľa zákona môže, nie všetko sa aj patrí. Terajší nie sú horší, ako bývalí. Ale ide hádam o to, aby boli lepší.
