Reklama
Reklama

Moskva na plný plyn

Blesková návšteva americkej ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Riceovej pred pár dňami v Moskve potvrdila, že Washington stráca energetické body. Moskva má totiž, a to nielen voči Európe, v oblasti dodávok ropy a plynu navrch.
Počet zobrazení: 704

Blesková návšteva americkej ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Riceovej pred pár dňami v Moskve potvrdila, že Washington stráca energetické body. Moskva má totiž, a to nielen voči Európe, v oblasti dodávok ropy a plynu navrch. Minulotýždňový prieskum v Rusku ukázal, že dvadsaťjeden percent Rusov dnes vníma situáciu tak, že v USA sa zľakli nových energetických iniciatív Moskvy. Začiatkom apríla sa vysokopostavený expert amerického ministerstva zahraničných vecí na otázky Európy a Eurázie M. Braise v denníku The Independent verejne posťažoval na Rusko a jeho snahu prostredníctvom Gazpromu „kúpiť veľa, podľa možnosti všetko...“ a obsluhovať export plynu zo Strednej Ázie. A hneď aj naznačil, kde je podľa USA slabé ohnivko stredoázijskej reťaze: „Európske vlády môžu naladiť nové vzťahy s Turkmenistanom. Je šanca otvoriť novú kapitolou vzťahov.“ Lenže ani americká a ani európske administratívy sa zatiaľ s novou vládou v Ašchabade veľmi nekontaktovali. Zbigniew Brzezinsky takýto prístup vo svojej poslednej knihe Second Change: Three Presidents and the Crisis of American Superpower hodnotí ako „katastrofické vládnutie“. Hlas M. Braisa znamená, že snahy USA minimalizovať energetický vplyv Ruska na Európu sa strácajú v hmle. Realitou je opak. Moskva si svoju pozíciu, aj vďaka nekorektným výpadom Washingtonu s pomocou „nových“ štátov Európskej únie (po Poľsku sa protirusky v mene celej EÚ angažuje Estónsko), upevňuje. Potvrdzuje to aj turné V. Putina po Kazachstane a Turkménsku (12. až 15. mája 2007). Nový plynovod Najnovšia energetická iniciatíva troch prezidentov bola šokom pre tých, ktorí si mysleli, že Moskva je na kolenách, že Astana je proeurópska a že Ašchabad si možno kúpiť prázdnymi sľubmi. O čo ide? O nový projekt Prikaspického plynovodu, ktorý by mal posilniť doterajší systém plynovodov Stredná Ázia – Centrum. Nádeje Američanov, že vytiahnu energetické zdroje Strednej Ázie a dotiahnu ich do Európy trasami mimo Ruska zasa spľasli. Americký projekt Transkaspického plynovodu z roku 1996 po dne Kaspického mora s napojením na európsky projekt Nabucco tak dnes visí na rozhodnutí prezidentov Vladimíra Putina, Nursultana Nazarbajeva a Gurbangulija Berdymuchammedova. Kazašský sa už vyjadril: „Kazachstan je za to, aby väčšia časť, ak nie všetky naše energonosiče šli cez územie Ruska.“ Tieto slová vyriekol po energetickom summite Poľska, Litvy, Gruzínska, Ukrajiny v Krakove (11. až 13. 5. 2007), kam síce Nazarbajeva pozvali, on však účasť odmietol. Protimoskovsky naladení prezidenti si tam uvedomili ďalší fakt: ropovod Odessa – Brody – Gdańsk, od začiatku prezentovaný ako protiruský inštrument a nie ako energetická investícia, nebude čím naplniť. Podobný konceptuálny krach, ako je poloprázdny ropovod Baku – Tbilisi – Ceyhan si už jednoducho Washington ekonomicky, a najmä politicky, nemôže dovoliť. Stabilné Turkménsko Nový prezident Turkménska absolvoval zatiaľ dve zahraničné návštevy. Prvou bola Saudská Arábia a druhou Rusko. Po návrate z Moskvy spravil čistku v silových štruktúrach krajiny a verejne potvrdil, že kontrakt z roku 2003, ktorý Moskve garantuje na dvadsaťpäť rokov exkluzivitu s turkménskym plynom, je platný a nebude sa prehodnocovať. Dobrá správa pre Európu – teda aj pre Slovensko. Pretože, kde sa dvaja bijú, tam obyčajne vyhráva tretí. Čínska CNPC už stavia plynovod smerom k Strednej Ázii a chce plynovú výhybku prehodiť smerom k sebe. Prekážalo by to Washingtonu? Spor Európy s Ruskom potrebuje len preto, že to je s Ruskom. Skrátka, katastrofálne vládnutie par excellence. Konkrétna odpoveď V turkménskom meste Turkmenbaši (bývalý Krasnovodsk) sa uskutočnil energetický minisumit, ktorý dal jasný signál aj inému summitu – stretnutiu Rusko – Európska únia v Samare. Rusko, Kazachstan a Turkménsko perami v rukách svojich prezidentov podpísali deklaráciu o spustení projektu nového Prikaspického plynovodu – 360 kilometrov po území Turkménska, 160 po Kazachstane a zvyšok cez Rusko do Európy. Transkaspický plynovod je tak v agónii skôr, než sa stihol narodiť. Hlavné prekliatie Strednej Ázie – plyn – znovu pevne spojilo Rusko s Kazachstanom, Turkménskom, ale aj Uzbekistanom a Moskva sa de facto stáva monopolným dodávateľom plynu pre Európu. Tento fakt treba vidieť v kontexte s ďalším – rozkvitajúcou družbou Ruska s Alžírskom a nejasnosťami okolo samého Nabucca. Ako aj s tým, že Moskva pracuje ďalej na inom veľkom projekte Sibír – Tichý oceán. Tento plynovod a ropovod by mal uspokojiť aj ázijských spotrebiteľov. Rošáda Podľa prezidenta Zväzu energetikov Ruska G. Šmala je ťažké predpokladať, ako odpovie Európa na putinovský ťah na energetickej šachovnici. Myslí si, a Európe odkazuje, že to treba „prijať ako fakt. Ak sú navyše všetky ostatné alternatívne projekty ekonomicky jednoducho menej výhodné...“ Prvá časť je asi ťažko stráviteľná, druhá je neodškriepiteľná. Nový zápas o prikaspický plyn, ktorý sa rozhorel po náhlej smrti S. Nijazova sa skončil. Moskva ho vyhrala K.O. Lenže pokračovanie môže byť, napriek jasnému úvodu, zamotanejšie. Nový turkménsky prezident sa len tak náhodou nechal po trojsummite počuť, že jeho krajina má ešte kapacity plynu, ktorými môže naplniť aj iný projekt ako Prikaspický plynovod. Východná ľstivosť nás tak bude ešte dlho nechávať v neistote. O Američanoch ani nehovoriac. A vojakov nemožno posielať všade. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama