Cesta ku koreňom slovenskej štátnosti

Začiatkom minulého storočia pozostával slovenský svet nielen v povedomí Slovákov, ale aj Čechov, zo Slovákov hornouhorských, moravských, dolnozemských a amerických.
Počet zobrazení: 3105

Začiatkom minulého storočia pozostával slovenský svet nielen v povedomí Slovákov, ale aj Čechov, zo Slovákov hornouhorských, moravských, dolnozemských a amerických. Každá z týchto zložiek slovenského sveta sa pričinila o emancipáciu Slovákov v Uhorsku. Čo nemá obdobu u iných národov, zhruba od roku 1890 do roku 1919 sa hegemónom emancipačného pohybu Slovákov stáva komunita, ktorá vznikla emigráciou – komunita slovensko-americká. Najpozoruhodnejšie je, že na začiatku dvadsiateho storočia si v zápase o vlastnú štátnosť Slováci v Uhorsku zakladajú strešnú politickú inštitúciu, Slovenskú národnú radu, 30. októbra 1918, ale Slováci v Spojených štátoch amerických už 30. mája 1907. Prečo sa hegemónom emancipačného pohybu Slovákov ako národa stala práve slovensko-americká komunita? Zábezpeka, ale aj reč a národnosť Jednou z prvých úloh, ktoré nášmu krajanovi-robotníkovi nastolila americká skutočnosť, bolo zabezpečiť si istoty pre prípad smrti, choroby či invalidity. Štát sa o to nestaral, zamestnávateľ sa starať nemusel a poisťovne nevideli v poisťovaní robotníctva obchod so ziskom. Naši krajania si začali podľa vzoru robotníctva z britských ostrovov budovať svojpomocné organizácie. Prvou bol Perzsí uhorsko-szlovenský v nyemoci podporujúci szpolek založený v roku 1883 v New Yorku. Takýchto spolkov si naši krajania založili 277. Zlom v ich vývoji nastáva od roku 1890. Praktický život si vynútil, aby namiesto malých, finančne slabých podporných spolkov, vzniklo deväť veľkých celokrajanských spolkov. Prvý celokrajanský Slovenský národný spolok bol založený 15. februára1890. Slovo národný malo význam ,,necirkevný, občiansky“, išlo o liberálne orientovaný spolok. Rovnako orientovaná bola aj Živena (1901) a Slovenská sokolská jednota (1896). Kňaz Štefan Furdek zakladá 4. septembra 1890 Prvú slovenskú katolícku jednotu, ktorá mobilizovala krajanov heslom Za Boha a otčinu. Ďalšími cirkevne orientovanými spolkami boli: Prvá slovenská katolícka ženská jednota (1892), Gréckokatolícka únia (1892), Slovenský evanjelický spolok (1893), Pensylvánska slovenská rímsko- a gréckokatolícka únia (1893), Slovenský rímsko- a gréckokatolícky Sokol (1905). V roku 1970 mali všetky tieto spolky 414 821 členov. Všetky svojpomocné spolky si dávajú za úlohu okrem svojpomocnej činnosti pestovať ,,po otcoch zdedenú reč a národnosť“. Nešlo o prejav nacionalizmu, ale o spoločenskú objednávku nielen u Slovákov, ale aj u emigrantov všetkých národností v USA. Čo sa odohrávalo v povedomí našich krajanov, najlepšie vyjadrujú slová spoluzakladateľky spolku Živena, pani P. Novomeskej (pochádzala z dnešného Maďarska): ,,A keď kedy otvorené budú naše hroby a prach kostí našich roznosí vietor, nech všade na stopách tohto prachu vyrastajú nové duše, tak oddané národu slovenskému, ako boli naše.“ Okolo roku 1900 vzniká organizovaná slovensko-americká komunita, ktorej infraštruktúra národného života ďaleko, ďaleko presahuje infraštruktúru národného života na Slovensku. V roku 1914 Slováci v Uhorsku nemali ani jeden denník, americkí Slováci ich mali šesť. Ročný náklad všetkých slovenských periodík v Uhorsku sotva dosahoval počet 40 000, v USA to bolo do 300 000. Americkí Slováci si do roku 1914 vybudovali do 300 kostolov a 25 školských budov. Financovali ich chod, ale aj rozhodovali, kto bude farárom či učiteľom. Krajania v USA si vybudovali aj tri stredné školy, Slováci v Uhorsku mali tiež len tri stredné školy. A aj tie uhorský štát zrušil, respektíve zakázal. V Spojených štátoch amerických počet krajanov organizovaných v národne orientovaných spolkoch dosahoval 100 000. V Uhorsku organizácia Slovákov s masovým členstvom ani neexistovala! Pritom v Uhorsku žili asi dva milióny Slovákov a v USA 400 000 až 500 000. To, čo je pozoruhodné a čo dávalo vodcom i členom krajanskej komunity sebavedomie, sebaistotu a odvahu, vyjadril popredný krajanský aktivista Michal Bosák slovami: ,,Áno, keď tak porovnáme naše zbierky so zbierkami iných národov, prídeme k výsledku, že sme my tieto, čo sa do hojnosti, obetavosti a chápavosti za zbierku týka, o 50 percent prevýšili... Naše kostoly, naše školy, naše národné budovy, naše kluby politické, to je všetko ovocie zbierok...“ Nečudo, že náš krajan robotník, keď si zabezpečil ekonomické istoty a vybudoval vysokoorganizovanú krajanskú komunitu, neostal stáť, ale si začal zakladať strešné politické organizácie. Mal smäd po vlastnej histórii, ale aj silu vlastnú históriu tvoriť. Úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia Dňa 30. mája uplynie sto rokov, čo si americkí Slováci založili strešnú politickú organizáciu, Slovenskú ligu v Amerike, ktorá si dala za cieľ: ,,... na prvom mieste starosť a podporovanie slovenského politického a kultúrneho života v starom kraji“, ale politické ambície či cieľ, na dosiahnutie ktorého bola Slovenská liga v Amerike konštituovaná, subtílnejšie vyjadruje citovaná modlitba, ktorou Š. Furdek otváral jej ustanovujúce zhromaždenie. Za predsedu Slovenskej ligy bol zvolený Štefan Furdek, za podpredsedov predstavitelia svojpomocných spolkov. Exekutívu (úrad) tvorili dvaja evanjelici a dvaja katolíci. Po Š. Furdekovi zvolili za predsedu Petra Rovnianka, v rokoch prvej svetovej vojny Alberta Mamateya (zámočník pochádzajúci z Kláštora pod Znievom), potom nasledovali Ivan Bielek, P. Hletko J. Hušek atď. Založenie Slovenskej ligy v Amerike bolo podnetom na vypracovanie – formulovanie – politického programu slovensko-americkej komunity, ktorý teoreticky zdôvodnil Adalbert Tholt-Veľkoštiavnický v knihe Národ a národnosť. Podľa neho národ môže byť slobodný iba vtedy, keď má vlastnú štátnosť rovnako ako ostatné národy, preto: ,,My musíme robiť a prísne sledovať jedine takú politiku, ktorá nás najbližšie k našej národnej neodvislosti posunúť môže... Slováci dosiahnu slobodu, keď sa v Európe zmení politická situácia a vzniknú priaznivé politické podmienky. Slováci musia na tento moment čakať s plnou dôverou a vrúcnym nacionálnym zápalom za dosiahnutie slobodnej, nezávislej slovenskej štátnosti.“ V apríli 1914 rokovali zástupcovia slovensko-americkej komunity s grófom Mihályom Karolyim. Keďže Karolyi v otázke premeny Uhorska na výlučne maďarský štát zastával rovnaké stanovisko ako gróf Adalbert Aponyi, ktorý navštívil USA v rokoch 1904 a 1911, rokovania strostkotali. Slovensko-americká komunita prišla k záveru, že v maďarskej spoločnosti neexistujú sily, ktoré by čo i len uznali oprávnenie Slovákov na ich emancipáciu ako národa. Maďarská karta z politiky amerických Slovákov definitívne a neodvolateľne vypadla a nasmerovala ich do odboja za prvej svetovej vojny, ktorá vypukla koncom júla 1914. Ako reakciu na postoj grófa Karolyiho zvolali pittsburskí Slováci na 26. apríla 1914 verejnú manifestáciu. Na nej vyzvali Slovenskú ligu v Amerike, aby vypracovala politické memorandum, ktoré by obsahovalo žiadosti národa slovenského. Slovenská liga výzvu prijala a ustanovila komisiu na vypracovanie memoranda. Členmi komisie boli: Albert Mamatey, Ivan Daxner, Karol Belohlávek, Pavel Jamárik, J. Kulman, Adalbert Tholt-Veľkoštiavnický, Ján Kadlečík a Ivan Bielek. Sotva dva mesiace od vypuknutia vojny, 10. septembra 1914, proklamovala Slovenská liga v Amerike v mene Slovákov v Uhorsku Memorandum, ktorého pointou bolo: ,,Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj kultúrnom a hospodárskom poli.“ K tomuto Memorandu sa prihlásili aj Slováci žijúci v Rusku organizovaní v Spolku pamäti Ľ. Štúra. Historička Elena Jakešová hodnotí význam Memoranda slovami: ,,Memorandum znamenalo začiatok politickej aktivity amerických Slovákov v záujme vlastného národa, a to hneď na začiatku vojny a oveľa skôr, ako k vyjadreniu svojho postoja pristúpili americkí Česi. Americkí Slováci tak verejným sformulovaním vlastného programu začali národnooslobodzovací zápas Slovákov prebiehajúci počas prvej svetovej vojny.“ Tomáš Garigue Masaryk vycestoval do zahraničia až v novembri 1914 a politicky začal pracovať až roku 1915. Rovnako aj Český komitét zahraničný zakladá až v druhej polovici roku 1915. Federatívny štátny celok s Čechmi Politické elity krajanského hnutia si uvedomili, že ak je ich ambíciou slovenská štátnosť mimo Uhorska, musia mať na dosiahnutie tohto cieľa spojenca. Debatu o tom, kto by to mal byť, uzatvára reprezentant politického katolicizmu Matúš Jankola 11. decembra 1914: ,,Musíme agitovať za samosprávu Slovenska, ale nie v rámci Uhorska v spojení s Maďarmi. Ich výrok nad nami je smrteľný. Tót nem ember je v ich krvi... My nič nebudeme značiť v monarchii a zhola nič v slávnej Rossii. Kdežto s Čechmi by sme stáli na základe rovnoprávnosti á la Austria a Uhorsko, alebo predtým Švédsko a Norvéžsko: so svojou samosprávou, parlamentom, krajským štátnym jazykom slovenským. Či toto môžeme dakedy dosiahnuť pod Ruskom, alebo Rakúskom?“ Slovenská liga v Amerike bola nielen zakladateľkou slovenského, ale aj spoluzakladateľkou česko-slovenského odboja, a to podpísaním Clevelandskej dohody 22. 10. 1915 s Českým národným združením. Jeho zástupca Emanuel Voska, dôverník Českého komitétu zahraničného v Paríži, vyhlásil, že T. G. Masaryk s textom dohody súhlasí. Jej súčasťou je aj protokol, ktorý v bodoch a) až h) okrem iného ustanovuje: ,,... že u vlád budú obidve strany postupovať spoločne, že pri vedení odboja budú spolupracovať“. Po podpísaní Clevelandskej dohody na naliehanie Slovenskej ligy v Amerike sa Český komitét zahraničný v roku 1916 mení na Česko-slovenskú národnú radu so sídlom v Paríži. Ako plnenie Clevelandskej dohody v máji1916 Slovenská liga v Amerike vysiela do Európy delegátov – Štefana Osuského do západnej Európy a Gustáva Košíka do Petrohradu. V úprave, respektíve v poverovacom liste sa obom delegátom ukladá, aby bojovali za ,,... na základe rovnosti stojaci federatívny štátny celok s úplnou národnou autonómiou oboch čiastok, Česka i Slovenska.“ G. Košíka ruský minister zahraničia prijíma ako reprezentanta všetkých Slovákov. O príchode delegátov Slovenskej ligy v Amerike T. G. Masaryk 18. júna 1916 informuje listom E. Beneša: ,,Slováci v Am. totiž mají plán fantastický, Čechy a Slovensko mají být v poměru dualismu, podle toho mají instrukce a mají pracovat pro Slováky... Financováni jsou od Slovenské ligy...“ Zámer Slovenskej ligy v Amerike mať svojich vyslancov v Európe však stroskotal. V Rusku v dôsledku boľševickej revolúcie, na západe sa Štefan Osuský dal do služieb Česko-slovenskej národnej rady v Paríži. V poslednej správe predsedovi Ligy A. Mamateyovi vo februári 1917 píše: ,,Mám dojem, že N. R. parížska chce jednotu, v ktorej by Slováci nemali slova. Činím posledné kroky, aby som Slovákom zjednal rovnaký vplyv, ako majú Česi.“ A viac sa neozval. Napriek tomu vyslanie delegátov do Európy splnilo nemalú úlohu. Demonštrovalo, že Slovenská liga v Amerike je v zmysle Clevelandskej dohody Česko-slovenskej národnej rade partnerom. Subjekt, ktorý zakladá štát Keď 8. januára 1918 americký prezident Wilson vyhlásil, že USA nemienia rozbiť Rakúsko-Uhorsko, americkí Česi aj Slováci si uvedomili: ak chceme, aby USA zmenili svoje stanovisko, musia sa obe komunity zjednotiť a postupovať spoločne. Stalo sa tak založením Národnej rady česko-slovenskej v USA. Česká strana chcela, aby zastúpenie Čechov a Slovákov v rade bolo v pomere 2 : 1. Slovenská liga s návrhom nesúhlasila a nekompromisne trvala na tom, že pomer v rade ako aj jej financovanie musí či môže byť iba v pomere 1 : 1. Tak sa aj stalo. V takom pomere bol aj počet českých a slovenských dobrovoľníkov z USA, čo išli bojovať do francúzskych zákopov. Keď politický vývoj dospel k tomu, že zachovanie či rozbitie Rakúsko-Uhorska záviselo od stanoviska USA, význam Slovenskej ligy v Amerike v česko-slovenskom odboji stúpol. Toho si bol iste vedomý aj T. G. Masaryk. Po jeho príchode do USA na začiatku mája 1918 časopis Jednota na jeho adresu napísal: ,, ...Borba za veľkú Čechiu nie je hodná ani len centa, ani len kvapky slovenskej krvi. Chceme čistého vína. Chceme vedieť, za čo bojujeme, za veľké Česko, alebo za slobodné a samosprávne Slovensko a za slobodné a samosprávne Česko.“ Táto nedôvera bola odstránená podpísaním Pittsburskej dohody 31. mája 1918. Ale aj tú boli zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike ochotní podpísať až vtedy, keď do nej bolo vložené, že Slovensko bude mať svoj snem, symbol suverenity. Nech už bol medzi T. G. Masarykom a Slovenskou ligou v Amerike taký či onaký rozpor (a ten bol nemalý), obidve strany spájal spoločný záujem: rozbitie Rakúsko-Uhorska. A tam potrebovali jeden druhého, čo si obidve strany uvedomovali. Čo dala Slovenská liga v Amerike Slovákom Slovenská liga v Amerike, respektíve jej založenie je organizačno-politickým zavŕšením slovenského robotníckeho hnutia v USA. Treba dodať, že v slovenských dejinách nebolo politickej organizácie ani inštitúcie, ktorá by tak nekompromisne a vytrvalo bojovala o slovenskú štátnosť, o právo prevziať na seba zodpovednosť za vlastnú existenciu politickú, ekonomickú a kultúrnu. Zásluhou Slovenskej ligy v Amerike sa Slováci stali subjektom, ktorý štát zakladá, a nie objektom, ktorému štát po svojom konštituovaní niečo dáva. Zásluhou Slovenskej ligy v Amerike sa odboj stal česko-slovenský. Zabezpečovali to nielen dohody medzi Čechmi a Slovákmi v USA, ale aj medzinárodné dokumenty, v ktorých bolo konštituované Česko-Slovensko, a nie Československo. Vznik Česko-Slovenska síce vytvoril priestor a podmienky, ale činiteľom, ktorý po roku 1918 až revolučne urýchľoval vývoj slovenskej spoločnosti, bolo povedomie a sebavedomie, že o vznik ČSR za zaslúžili aj Slováci, že sú spoluzakladateľmi štátu. A toto povedomie dala širokým vrstvám Slovákov v starom kraji Slovenská liga v Amerike. Dnešná slovenská republika má teda aj svoje americké korene. Kľúčový dokument slovenského odboja za prvej svetovej vojny, Memorandum Slovenskej ligy v Amerike z 10. 9. 1914 sa začína poďakovaním (venovaním) americkému národu. Obsah tohto poďakovania v roku 1926 Andrej Hlinka vyjadril slovami: ,,Je to hlavne zásluhou USA, že Slováci v roku 1918 konečne striasli jarmo poroby.“ Autor je publicista, dlhodobo sa zaoberá dejinami Slovákov v Amerike Ó, všemohúci Bože, otec všetkých národov, zapáľ v nás horúci cit pre česť a národnú hrdosť Naplň nás svätou láskou pre naše slávne dedičstvo Rozplameň naše srdcia a upevni naše sebavedomie V tomto boji pre ľudskú slobodu Požehnaj nás, ó Bože, konečným víťazstvom Zažeň pochybnosti Prines slobodu rodnej otčine. Amen. (Modlitba, ktorou Štefan Furdek otváral zakladajúce zhromaždenie Slovenskej ligy v Amerike 30. mája 1907.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984