Ivo neklame (alebo áno?)
Stala sa taká nepríjemná vec. Náš známy analytik, expert na bezpečnosť a médiami vyhľadávaný odborník na všetko sa vyfarbil ako spolupracovník tajnej polície bývalého režimu. Rovno agent. Ajaj. Zo sebavedomého experta zrazu ako by bol chlapček, ktorý sa vyhovára, že to nebol on, kto loptou rozbil okno. A keby aj, on mieril správne, to len budova sa troška uhla. A to sklo aj tak bolo treba vymeniť. A veď sa aspoň vetrá. Všetci verejne známi ľudia obvinení zo spolupráce s ŠtB ako by od seba tieto výhovorky odpisovali. Svoje podpisy vždy dávali iba na dáke pochybné lajstrá – Ivo Samson, o ktorom je reč, len na papier, na ktorom bol československý štátny znak. Arcibiskup Sokol zase podpisoval „iba taký papierik“, na ktorom stálo, že bude dodržiavať zákony atď. Nikto z obvinených nikdy nedonášal, s dôstojníkmi ŠtB prehodil maximálne povrchnú vetu či dve. Čudné, že pri takejto lajdáckej práci tajnej polície nepadol režim už o pár desaťročí skôr. V niečom je však prípad agenta Samsona predsa len iný. Podľa neho eštébáci nemajú čo hľadať vo verejných funkciách – on sám nepozná eštébáka, ktorý by priznal, že aktívne donášal. Lebo každý tvrdí, že má čisté svedomie. Ako to, pravdaže, tvrdí aj on sám. Aby bolo jasné. Ani o Ivovi Samsonovi, ani o nikom inom si nedovoľujem povedať, že bol „naozajstným“ agentom, že skutočne udával, že skutočne ničil ľuďom životy. Na základe informácií, ktoré preniknú do médií, to jednoducho nemožno vedieť. Zápis v zväzkoch ŠtB nie je ešte rozsudok. Ak je vedomá spolupráca s ŠtB skutočne zločinom, zápis by sa mohol stať dôkazovým materiálom – za predpokladu, že by sa skutočne konal spravodlivý súdny proces, kde by sa obvinenému musela vina dokázať a kde by zároveň mal možnosť primeranej obhajoby. Že zaoberať sa desiatkami tisícov prípadov údajnej spolupráce je prakticky nemožné? Možno, ale alternatívou je kolektívna vina, z ktorej vyviazať sa dostanú šancu len niektorí jednotlivci. Často šancu pochybnú, keď ide len o to, vypáliť im biľag na čelo ešte výraznejšie. To je znepokojujúce. Od novembra 1989 uplynulo takmer osemnásť rokov. Prečo sa podivuhodné zápisy „objavujú“ až po takom dlhom čase? Nemusíme mať, povedzme pána Samsona, veľmi v láske, aby to na nás zapôsobilo ako cielený odstrel. Prokurátorom i sudcom sú na Slovensku i v celom postkomunistickom svete médiá – a vôbec nie iba v kauze spolupráce s ŠtB. Kto ich drží v rukách, môže spochybniť výsledok vyšetrovania i súdu, podsúvať svoje vlastné závery. Nemusí dodržiavať nijaké férové postupy, aké sa aspoň teoreticky očakávajú od súdneho procesu. A už vôbec neplatí, že kameňom by mal hádzať prvý ten, kto je bez viny. Až na malú skupinku disidentov (a aj medzi nimi boli, pravdaže, špicli) žili v bývalom režime, a najmä s bývalým režimom, všetci skôr narodení. Navzájom o sebe vedia – a najmä veľa vedia na seba. Navzájom. No verejne sa prstom ukáže len na niektorých. Len z niektorých sa vďaka médiám stávajú eštébáci, komunisti, kolaboranti. Prečo? Čomu to slúži? A komu? O mediálnych manipuláciách viac v rubrike O spoločnosti. O stredoeurópskych disidentoch v rubrike O minulosti.
