Mediálne manipulácie
Prípadu Hedvigy Malinovej sa obšírne venujú aj slovenské médiá. Podobne ako politici, rozdelili sa aj novinári – na tých, ktorí veria jej a tých, ktorí veria polícii. Bohužiaľ, mnohí novinári sa podobajú politikom ešte v niečom: namiesto nestranných pozorovateľov a komentátorov sú z nich zapálení bojovníci za jednu zo strán. A hoci sami obviňujú políciu zo zaujatosti, namiesto nezávislého súdu už stačili vyriecť ortieľ. Najďalej v neobjektívnosti, a naopak, v subjektívnosti zašiel – ako zvyčajne – Štefan Hríb a jeho farebný obrázkový magazín Týždeň. Spôsobom vlastným straníckym novinám alebo bulváru zmiešava fakty s „faktami“ a kladie sugestívne „otázky“, na ktoré najmä dikciou a tónom textu vlastne aj sám odpovedá. Hríboviny Niektoré fakty naozaj vyvolávajú otázniky nad podaktorými konkrétnymi krokmi polície. Minister vnútra Róbert Kaliňák však upozorňuje, že „spochybňované sú procesné postupy, nie fakty samotného skutku.“ A podľa známych informácií má pravdu. Dostupný dôkazový materiál zhromaždený novinármi – ak sa zhoduje so skutočnosťou – umožňuje povedať, že policajti urobili pri vyšetrovaní určité chyby. Treba však riadny logický skok, aby sme od tohto záveru dospeli až k senzačnému titulku „Hedviga neklame“. Novinári ako Hríb sa pritom vo veľkom rozsahu opierajú o silné slová Malinovej obhajcu Romana Kvasnicu, ktorý si napríklad nemyslí, že „obvinenie bolo vznesené preto, aby sa zistila pravda“ alebo tvrdí, že „oni chcú to dievča psychicky zlikvidovať.“ Lenže Kvasnica nie je nezaujatý právnik, ale zainteresovaný človek a advokátom zákon priamo prikazuje obhajovať záujmy klientov, aj keby ich verzii prípadu neverili. Navyše také tvrdenia umožňujú po prehre zdvihnúť prst: Veď už dávno som to tvrdil, nešlo o pravdu, ale o likvidáciu. Takto sa bude dať nepriaznivé rozhodnutie súdu donekonečna spochybňovať. Ak Š. Hríb v takej situácii označí „to nevinné dievča“ ako „strašnejšiu obeť než unesený prezidentov syn,“ prekračuje to hranice novinárskej etiky a nezaujatosti. Svedectvom o Hríbovom prístupe je sugestívne konštatovanie „ak však polícia a politické vedenie tejto krajiny nehovoria pravdu...“ Šéf Týždňa robí závery (dostatočne varovné, aby bol čitateľ v strehu a pochopil, že tu ide naozaj o veľa) bez toho, aby bolo jasné, kto klame. Kto má vlastne odpovedať na otázku, či „polícia a politické vedenie tejto krajiny nehovoria pravdu“? Bude Š. Hríbovi stačiť súdny verdikt? Alebo o tom rozhodne on sám? Resp. už rozhodol? Hrubé chyby E. Kordu Predošlé odseky by však tiež mohli byť považované za zaujatý útok na „konkurenčný“ magazín, takže dajme slovo aj niekomu nezaujatému. Mediálny analytik Gabriel Šípoš zo Slovak Press Watch, čo je projekt pravicového think-tanku INEKO, podrobil pred časom tvrdej kritike reportáže Hríbovho súputnika Eugena Kordu – práve z týchto vyše pol roka starých reportáží pochádzajú viaceré zo „senzačných odhalení“, ktoré teraz priniesol Týždeň. Mimochodom, ide o toho istého Eugena Kordu, o ktorom v Slove nedávno redaktorka Reportérov STV Lýdia Kokavcová naznačila, že počas svojho pôsobenia na šéfredaktorskom poste zakazoval príspevky kritizujúce jeho kamaráta, vtedajšieho ministra Rudolfa Zajaca. Zatiaľ čo „presné zásahy“ našiel G. Šípoš v Kordových reportážach štyri, „hrubých chýb“ až osem, a to v takom rozsahu, že ich opis mu zabral vyše dve tretiny posudku. Vo viacerých prípadoch konštatuje, že minister vnútra, resp. polícia nedostala priestor na adekvátnu reakciu. E. Korda to v stanovisku Rade STV vysvetľuje nezáujmom štátnych orgánov reagovať, ale priznáva aj to, že niektoré odpovede policajného hovorcu jednoducho nepoužil, lebo podľa neho boli v rozpore so skutočnosťou. Škoda, že nenechal divákov, aby to posúdili sami. G. Šípoš Kordovi vyčíta aj jednostrannosť. Napríklad pri vysvetlení dôkazu zablokovania bankovej karty: „Korda cituje spis a ukazuje záznam, podľa ktorého podľa polície nebola karta k 31. 8. zablokovaná, čím argumentoval aj Kaliňák. Potom však Korda ukazuje list z banky, podľa ktorého bola na zablokovanie karty prijatá žiadosť už v deň incidentu. Navyše zdôraznil, že tento dôkaz v spise chýba. Lenže nespomenul (v zázname to však vidno), že list bol bankou písaný až 21. 9, kým tlačovka ministra vnútra bola ešte 12. 9. Ten list teda R. Kaliňák a polícia vidieť a ani zaradiť do spisu nemohli. Korda sa však uchýlil rovno k záveru, že „teda neklamala Hedviga Malinová, ale ktosi iný.“ Nepodložené závery Na otázku, ako sa dostala Malinovej DNA na obálku odpovedá – inak ako polícia – sám, bez toho, aby dal priestor znalcovi. Podľa G. Šípoša „takto reportér divákovi nepomáha rozoznať, nakoľko je alternatívne vysvetlenie k pôvodnému dôveryhodné a nezavádzajúce“. V druhej reportáži už na argument R. Kaliňáka, že také množstvo mohlo byť iba zo slín E. Korda ani nezareagoval. „Vzhľadom na nevyváženosť prvej reportáže a reakciu ministra vnútra na uvedené informácie by bolo zodpovedné od autorov druhej reportáže vrátiť sa k výčitkám a preveriť ich. Nespravili to však, hoci viaceré výčitky sú relevantné,“ upozorňuje G. Šípoš. Dôležité je jeho konštatovanie, že „Korda sa dopustil nepodloženého, všeobsiahleho záveru na konci reportáže. Reportér porovnával spis s informáciami ministra vnútra, a výpoveďou H. Malinovej. To všetko, samozrejme, môže, ale nemusí korešpondovať so skutočnosťou. Konštatovanie, že tvrdenia štátnych orgánov nezodpovedajú skutočnosti, je nepodložené a nekorektné. Navyše dikcia tohto záverečného konštatovania navodzuje dojem, že všetky doterajšie tvrdenia štátnych orgánov v prípade H. Malinovej neboli ani pravdivé a ani zodpovedajúce spisu, kým reportáž sa sústredila iba na niektoré. Chybou tiež bolo, že z ponúknutých nezrovnalostí nie je zrejmé, aká veľká a aká dôležitá časť dôkazov mala nezrovnalosti – 10 percent, 90 percent, či koľko?“ Nikto neberie novinárom právo dávať politikom a štátnym orgánom tie najštipľavejšie otázky. Uvedené príklady však odhaľujú takých, z ktorých sa stali zaujatí aktivisti. Hľadanie pravdy zamenili za vytváranie nového nepriateľa. A tak sa Hedviga Malinová po politikoch aj v ich rukách stáva obeťou v neľútostnom boji, v ktorom už o mladučkú študentku vôbec nejde. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO
