Reklama
Reklama

Demokratizácia globálnych inštitúcií

V sérii článkov Ako zvýšiť v demokracii váhu nášho hlasu (SLOVO č. 21 – 23/ 2006) sme poukázali na výrazný demokratický deficit na lokálnej úrovni, pričom sme navrhli i analyzovali osvedčený participatívny model pre miestne a mestské samosprávy.
Počet zobrazení: 1255

V sérii článkov Ako zvýšiť v demokracii váhu nášho hlasu (SLOVO č. 21 – 23/ 2006) sme poukázali na výrazný demokratický deficit na lokálnej úrovni, pričom sme navrhli i analyzovali osvedčený participatívny model pre miestne a mestské samosprávy. Dnes sa pozrieme na krízu demokratického systému z úplne iného konca a zistíme, že ešte horšia situácia existuje na nadnárodnej úrovni, ktorá v čoraz väčšej miere ovplyvňuje dianie v jednotlivých krajinách. Nadchádzajúci odchod Paula Wolfowitza z postu prezidenta Svetovej banky opätovne rozprúdil diskusie o reforme brettonwoodskych inštitúcií. Tieto organizácie, osobitne Svetová banka a Medzinárodný menový fond, aj po šesťdesiatich rokoch fungujú na základe vyslovene koloniálnych dohôd, ktoré medzi sebou uzavreli USA a západná Európa. Medializovaný škandál okolo finančného zvýhodňovania Wolfowitzovej milenky bol zámerne zjednodušený a u nezainteresovaného pozorovateľa vzbudzuje dojem, akoby sa prezident Svetovej banky stal takmer nevinnou obeťou kampane alterglobalistov. Lenže problém je (ako vždy) oveľa komplikovanejší. Predovšetkým nemožno zabudnúť, že morálne a kvalifikačné predpoklady Paula Wolfowitza zastávať túto funkciu boli spochybňované už od začiatku – v roku 2005 proti jeho vymenovaniu protestoval tak Európsky parlament ako aj dve tisícky mimovládnych organizácií z celého sveta. Stačili dva roky na to, aby sa najhoršie obavy naplnili. Paul Wolfowitz zlyhal takmer vo všetkých parametroch. Zlyhania Paula Wolfowitza Svetová banka ako inštitúcia, ktorej hlavným poslaním je bojovať proti chudobe, stráca pod vedením tohto muža na význame. Ako uviedol americký ekonóm Adam Lerrick v rozhovore pre rakúsky denník Die Presse, Svetová banka sa v podstate zmenila na bežnú komerčnú banku a neplní svoje hlavné poslanie, pre ktoré bola založená. Rozdiel medzi úrokmi na pôžičky od Svetovej banky a komerčných bánk sa znížil na dve percentá, čo nie je dostatočný rozdiel na to, aby sa rozvojovým krajinám oplatilo žiadať peniaze od tejto inštitúcie a nechať si diktovať jej drastické podmienky. Wolfowitz sa rád chvastá, že miera chudoby vo svete za jeho pôsobenia poklesla. To je však typická demagogická manipulácia s číslami. Počet ľudí, ktorí žijú vo svete v extrémnej chudobe (za menej ako jeden dolár na deň) je momentálne 985 miliónov. V porovnaní s uplynulou dekádou je to evidentný pokles, lenže ten nenastal v dôsledku politiky Svetovej banky, ale zásluhou rozvoja v celej východnej Ázii a najmä v Číne. Naopak – tam, kde boli štáty odkázané na pomoc Svetovej banky (ako napríklad krajiny subsaharskej Afriky), štatistiky hlásia nárast počtu chudobných. Tento vývoj však Paul Wolfowitz dlhodobo ignoroval, a rovnako aj názory hlavného ekonóma banky Branka Milanovica, ktorý kritizoval fakt, že Svetová banka neberie do úvahy dopady liberalizovaného obchodu na tých najchudobnejších. Okrem toho šéf tejto inštitúcie preukázal neschopnosť znižovať detskú úmrtnosť v najchudobnejších krajinách (až pätnásťnásobne vyššiu ako v krajinách OECD), zabezpečiť týmto štátom prístup k vyššej gramotnosti, lacnejším liekom či k pitnej vode. Stagnujú investície do obnoviteľných zdrojov energie a je všeobecne známe, že Paul Wolfowitz vďaka svojej ideologickej obmedzenosti odmietal venovať pozornosť boju proti klimatickým zmenám. Dokonca aj jeho protikorupčná agenda, ktorá sa vníma v najpozitívnejšom svetle, bola iba nesystémovým pokračovaním v diele jeho predchodcu Jamesa Wolfensohna. Wolfowitz namiesto rozvoja celú tému spolitizoval a poobviňoval viaceré krajiny z korupcie bez dostatočných dôkazov. Nečudo, že tomuto mimoriadne neúspešnému mužovi dnes záleží už len na jednom – aby táto inštitúcia uznala aspoň nejaké jeho zásluhy. Navrhované zmeny v Svetovej banke Lenže problémom Svetovej banky ani zďaleka nie je iba Paul Wolfowitz a nič nenasvedčuje tomu, že by si to najmocnejší aktéri globálnej finančnej politiky uvedomovali. To, čo bije do očí, nie je len starý známy argument alterglobalistov, že privatizácia, liberalizácia a znižovanie výdavkov na školstvo a zdravotníctvo problém chudoby nevyriešil, ale prehĺbil. Znepokojuje najmä fakt, že rozhodnutia tejto inštitúcie, ktoré ovplyvňujú miliardy ľudí na celom svete, sa prijímajú hrubo nedemokratickým spôsobom a hoci sa dajú nedostatky tohto druhu veľmi ľahko odstrániť, presadenie zásadných zmien naráža na tvrdý politický odpor, predovšetkým zo strany Spojených štátov. Požiadavky v oblasti demokratizácie sú pritom dlhodobo jasné a konkrétne sformulované. Predovšetkým je nevyhnutné, aby podstatné rozhodnutia, ktoré prijíma Rada výkonných riaditeľov Svetovej banky, boli aspoň zverejnené. Je absurdné a neprijateľné, aby na začiatku 21. storočia fungovala nejaká globálna inštitúcia tak, že sa o jej činnosti nič nedozvieme, že jej postupy nie sú kontrolovateľné, že nikto nepozná obsah desiatok či stoviek podmienok, ktoré sú ukladané jednotlivým krajinám uchádzajúcim sa o pôžičku, že neexistujú ani minimálne informácie o tom, kto, o čom a prečo rozhodol. Zasadnutia Rady by mali byť prístupné verejnosti a médiám tak, ako je to zvyčajné v zákonodarných zboroch demokratických štátov alebo v Bezpečnostnej rade OSN. Dnes je však na činnosť Svetovej banky použitý model, ktorý zostal niekde v 19. storočí. V čase, keď viac ako päťdesiat vyspelých krajín prijalo zákony o prístupe k informáciám, je nepochopiteľné, prečo tieto štáty nepožadujú rovnakú demokratickú participáciu aj na globálnej úrovni. Činnosť Rady výkonných riaditeľov Svetovej banky musí byť transparentná a podriadená verejnej kontrole. Rovnako je na zefektívnenie činnosti banky dôležité, aby v Rade vzrástol vplyv a reprezentácia krajín, ktoré si požičiavajú, čo stále naráža na silný odpor americkej exekutívy. Činnosť tejto inštitúcie by sa podľa mnohých návrhov dala zlepšiť zavedením podmienky dvojitej väčšiny hlasov na zásadné rozhodnutia (tak podľa sily ekonomiky, ako aj podľa počtu obyvateľstva). Takýto systém by mohol zabezpečiť rovnováhu záujmov medzi predstaviteľmi najsilnejších ekonomík a väčšinou členov Svetovej banky. Zloženie orgánov banky jednoducho musí reflektovať súčasnú realitu, a nie tú, ktorá bola aktuálna roku 1944. Výberový proces šéfa tejto inštitúcie by pritom nemala kontrolovať nijaká krajina a táto pozícia by mala byť otvorená pre všetky členské štáty. Musia byť pritom stanovené jasné odborné kritériá pre jednotlivých kandidátov tak, ako je to napríklad pri výbere šéfa UNDP. Ak bude Svetová banka naďalej ignorovať kritiku a brániť sa nevyhnutným zmenám, ktoré by zabezpečili, aby 25 miliárd dolárov ročne vynakladaných na boj proti chudobe prinieslo nejaký pozitívny výsledok, Európska únia by mala zvážiť, či neexistuje efektívnejší spôsob, ako pomáhať rozvojovým krajinám. S najradikálnejším riešením prišiel venezuelský prezident Hugo Chávez. Prvého mája tohto roku oznámil, že jeho krajina vystupuje zo Svetovej banky i Medzinárodného menového fondu a že spoločne s Bolíviou, Nikaraguou, Kubou a Haiti vytvoria novú alternatívnu inštitúciu, ktorá bude riešiť problémy chudoby v regióne. S určitými výhradami tento projekt podporuje aj Ekvádor a Brazília. Zvýšiť váhu chudobných krajín Podobné problémy ako Svetová banka má s demokratickou legitimitou aj Medzinárodný menový fond. V čase založenia brettonwoodskych inštitúcií boli Spojené štáty najsilnejšou ekonomikou a jedinou krajinou schopnou vyvážať kapitál do ostatného sveta. Je síce pravda, že ich filozofia a poslanie sa zrodili z diskusií medzi britským ekonómom Johnom Maynardom Keynesom a americkým Harrym Dexterom Whiteom, no organizačnú štruktúru Medzinárodného menového fondu v konečnom dôsledku určilo americké ministerstvo financií. Táto mocenská štruktúra zostala nezmenená aj po dekolonizácii, aj po kolapse sovietskeho impéria. Výsledkom je, že dnes kontrolujú situáciu v MMF najbohatšie krajiny, ktoré si od tejto inštitúcie nepožičiavajú a nijaký hlas nemajú najchudobnejšie štáty, ktoré sú od pôžičiek závislé. Napríklad 47 krajín subsaharskej Afriky predstavuje štvrtinu členskej základne fondu, ale disponujú len piatimi percentami hlasov a dvoma zástupcami vo Výkonnej rade. Na druhej strane európska dvadsaťsedmička má viac ako 32 percent hlasov a sedem kresiel v rade. Len samotné Spojené štáty disponujú takmer 17-imi percentami hlasov, a to im stačí, aby pravidelne vetovali rozhodnutia a návrhy rozvojových krajín. Názornejšie to ukazuje tabuľka.

Krajina

Počet obyvateľov v miliónoch

Podiel na svetovej populácii

HDP

Podiel na globálnom HDP

Kvóta

Váha hlasov

USA

298.2

4.6%

7,948,874

30.35%

371,493

16.78%

Veľká Británia

59.7

0.9%

1,314,530

5.02%

107,385

4.86%

Čína

1,315.8

20.4%

1,190,158

4.54%

80,901

3.66%

Belgicko

10.4

0.2%

219,132

0.84%

46,052

2.09%

India

1,103.4

17.1%

415,276

1.59%

41,582

1.89%

Malajzia

25.3

0.4%

75,908

0.29%

14,866

0.68%

Uruguaj

3.5

0.1%

8,799

0.03%

3,065

0.15%

Mozambik

19.8

0.3%

3,642

0.01%

1,136

0.06%

Svazijsko

1.0

0.1%

1,338

0.01%

507

0.03%

Zápas za spravodlivejšie rozdelenie hlasov neodštartovali alterglobalisti. Takéto požiadavky sa objavili už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia po prudkom zvýšení príjmov krajín OPEC a na konci osemdesiatych rokov po fenomenálnom hospodárskom raste Japonska. No iba v posledných šiestich rokoch sa z tejto témy stala ústredná otázka globálnej rozvojovej agendy. Návrhy na demokratizáciu sú jednoznačné a zhodujú sa na nich tak renomovaní odborníci ako aj mimovládne organizácie. V prvom rade ide o to, aby pre rozhodnutia v Medzinárodnom menovom fonde bola potrebná väčšina hlasov tak v Rade guvernérov, ako aj vo Výkonnej rade, čiže aby s navrhovaným riešením súhlasila nielen viac ako polovica ekonomickej sily planéty, ale aj členských štátov MMF. Najdôležitejšie rozhodnutia by si však vyžadovali váhu minimálne dvojtretinovej väčšiny, niektorí analytici dokonca navrhujú od 70 do 85 percent hlasov. Vzhľadom na závažnosť a ďalekosiahle dôsledky rozhodnutí to vôbec nie je prehnaná požiadavka. Radikálnejšie hlasy však už dnes nevolajú po reforme, ale po zrušení brettonwoodskych inštitúcií a ich nahradení organizáciami, ktoré budú zodpovedať potrebám sveta v 21. storočí. S takouto myšlienkou istý čas koketoval aj nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz. Napokon, už dnes existujú iniciatívy, ktoré sú racionálnejšie ako programy Svetovej banky a MMF. Z iniciatívy troch prezidentov (T. Mbeki, O. Obasanjo a A. Wade) vypracovali africké krajiny v októbri 2001 komplexný program obnovy pod názvom Nové partnerstvo pre africký rozvoj (známy ako NEPAD). Tento plán je zaujímavý tým, že nielenže vyzýva k zásadnému zvýšeniu zahraničnej pomoci, investícií a na odstránenie bremena dlhov, ale zároveň zaväzuje africké vlády, aby vytvorili priaznivé podmienky na zodpovedné a demokratické vládnutie. Iniciatívu NEPAD privítali západné krajiny pretlakom pochvalných slov, no na jeho realizáciu vyčlenili štáty G8 napokon len desatinu potrebnej sumy (namiesto 65 iba 6,5 miliardy dolárov). Toto pokrytectvo ukazuje, že problém nie je len v schopnosti afrických režimov dodržať zásady transparentného vládnutia, ale aj, a možno predovšetkým, v politickej neochote bohatých štátov podporiť perspektívne projekty. Globálna rozvojová pomoc je tak dnes stále nesystémová a neprevyšuje poslanie charity. Demokratizácia brettonwoodskych inštitúcií nie je komplexným riešením problémov tohto sveta. Je minimalizáciou požiadaviek, ktoré je nevyhnutné a možné vykonať hneď a bez technických komplikácií. Chýba už len zodpovedajúca politická vôľa a tlak verejnej mienky. Autor je vysokoškolský učiteľ
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama