Disidenti strednej Európy I.

Skutky stredoeurópskych disidentov sa z roka na rok čoraz viac vytrácajú zo živej pamäti. Predstavitelia nových režimov hlásali v rámci divokých mocenských hier po roku 1989 mýtus o hrdinských antikomunistoch, ktorí svoj blahobyt obetovali v prospech „demokratického“ kapitalizmu. Na činoch nových elít však, samozrejme, nebolo nič hrdinské – privatizovali vo vlastný prospech, zvyšok verejného majetku odovzdali do rúk zahraničných firiem, ľudí vyhodili z práce a nezamestnaných na ulicu. No a práve preto bolo dôležité verejnosti pripomínať, že všetko to, čo sa po prevrate dialo, bol koniec jedného veľkého boja, ktorého spravodlivosť si nik nedovolil poprieť. Zároveň však nové elity – podnikatelia a politici – začínajú hovoriť v mene niekdajších disidentov, čím ich paradoxne vytláčajú na okraj pozornosti. Hovorilo sa, že disidenti v konečnom dôsledku dosiahli svoj cieľ. Nastal čas, aby začali žiť šťastne, až kým nepomrú. Disent sa stal vecou minulosti, rozprávke bol koniec. Prišiel čas vyrásť, otvoriť si obchod, založiť rodinu a zbohatnúť, jednoducho čas usadiť sa. Starý príbeh v novom šate Ale snáď nadišiel čas rozpovedať trochu iný príbeh. Predstavte si rozpadajúcu sa starú ríšu... ale túto časť príbehu už dobre poznáte. Predstavte si však teraz disidentov, ktorí v nej nebojujú proti socializmu. Namiesto toho bojujú proti arogantným nárokom ríše na tento dávny ideál. Bojujú za autentický socializmus – či tomu prinajmenšom veria. O ich hrdinstve niet pochýb, pochybovať však možno o ich neomylnosti. Robia chyby. Nenačúvajú varovaniam tých, ktorých na svojej ceste stretávajú. Sú hrdí a myslia si, že poznajú cestu do raja. Časom tomuto raju aj nájdu meno: „občianska spoločnosť“. Na svojej ceste natrafia na sadzami pokrytých robotníkov, ubolené staré ženy, mladé manželky ohnuté pod ťarchou zamestnania i domácnosti a na mnohých ďalších. Väčšina z nich disidentov neregistruje. Z času na čas sa však niektorý z obyčajných ľudí zastaví a povie: „Pomôžte nám v núdzi a aj my vám budeme na osoh. Pridajte sa k nám a aj my sa pridáme k vám. Ale ak nie“, šepkajú, „majte sa na pozore. Vaša zasľúbená zem nemusí naplniť svoje prísľuby.“ Disidenti akoby načúvali – samozrejme, chcú pomôcť každému – ale celou mysľou sa upínajú na občiansku spoločnosť, na raj. Keď nakoniec príde ich šanca, porozhliadnu sa a povedia si: „Je čas vybudovať náš vysnený svet!“ Už si však nespomenú, čo im po ceste hovorili ľudia. „To nič,“ pomyslia si, „teraz je všetko možné, každý má svoju príležitosť.“ No ešte predtým, akoby sa svojich príležitostí chopili spomínaní bedári, predbehnú ich iní ľudia – v nových oblekoch s vreckami plnými peňazí. Sľubujú, že vybudujú občiansku spoločnosť, lepšiu, akú kedy kto videl. Avšak problémy zaostávajúcich ľudí sa len zväčšujú a pre seba v tomto raji nenachádzajú miesto. Muži v oblekoch onedlho vytlačia na okraj aj disidentov. A ako sa tak občianska spoločnosť rozvíja, disidenti si začínajú uvedomovať, ako málo pripomína miesto, o ktorom kedysi snívali. Čo už však teraz? Disidenti sú v rozpakoch a žijú si svoje obyčajné životy. Žijú, ale nie šťastne. Príbeh sa tu nemusí končiť. Ale skôr ako v ňom budeme pokračovať, vráťme sa na začiatok. Marxistický humanizmus a počiatky stredoeurópskeho disentu Dialektice jde o „věc samu“. Ale „věc sama“ není obyčejnou věcí, a dokonce není věcí vůbec. „Věc sama“, kterou se zabývá filosofie, je člověk a jeho postavení ve vesmíru, nebo, což jinými slovy vyjadřuje totéž: totalita světa odkrývaná v dějinách člověkem a člověk existující v totalitě světa. Karel Kosík, Dialektika konkrétního (1963) Jestliže se revoluce nezamyslí nad p o d s t a t o u těchto námitek, upadá do nebezpečí, že se její idea „o novém člověku“ buď rozplyne jako pošetilá utopie nebo se uskuteční jako skutečná dějinná ironie, přeměňující všechno v pravý opak, a ze šlechetného úmyslu přeměnit člověka zůstane pouze faktická deformace člověka.“ Karel Kosík, Naše nynější krize (1968) Opozícia v sovietskom bloku existovala ešte predtým, ako v roku 1956 Chruščov verejne odsúdil Stalina, bola však veľmi rozdrobená a nejasne členená. Práve v spomenutom roku 1956 sa však ukázalo, že komunistické strany hľadajú nové myšlienky, ktoré by sekundovali zmene ich politického smerovania. Stranícki vodcovia začali debatovať o „reforme“ v nádeji, že sa im podarí stabilizovať a racionalizovať systém tým, že ho takto spružnia. Na nižších stupňoch spoločnosti, a najmä po krátkej revolúcii v Maďarsku roku 1956 sa začali objavovať nové, čisto opozičné myšlienky. Nové pokolenie intelektuálov začalo kritizovať spoločnosť za to, že sa jej nepodarilo naplniť prísľub socializmu. Ich kritika je zdrvujúca a často navrhovali radikálne zmeny. Väčšina z nich však patrila k lojálnej opozícii. Mnohí prišli priamo z komunistickej strany a svoje slová adresovali v prvom rade straníckemu vedeniu – dúfali, že zmení spoločnosť zhora. Sila prvých členov opozície pramenila presne z toho, čo bolo zároveň ich najväčšou slabosťou – vážne verili tomu, keď vládnuce strany tvrdili, že „budujú socializmus“. Antikomunisti jednoducho odmietali socializmus ako nežiaduci, zatiaľ čo väčšina straníckych lídrov zas socialistické ideály brala len ako akúsi nevyhnutnú zámienku v záujme efektívneho nastolenia byrokratickej industriálnej spoločnosti. Prví opozičníci však vnímali nesúlad medzi komunistickými ideálmi a realitou a požadovali, aby skutočnosť smerovala k ideálom. V tomto historickom okamihu opozičná perspektíva dokonale ladila s oficiálnou politikou vládnucich elít. Aj elity priznávali, že spoločnosť čelí vážnym problémom a bolo ich poststalinistickou povinnosťou prekonať ich. Navyše museli verejne vyhlasovať, že socializmus je ich cieľ. Kým opozícia nezašla s kritikou elít priďaleko, mala dosť slobody na kultivovanie svojich myšlienok. Prínos stredoeurópskych marxistov Obmedzenia dané dobou, ktorým čelila táto opozícia, by nás nemali viesť k tomu, aby sme bagatelizovali jej úspechy. Predstavitelia opozície zo strednej a juhovýchodnej Európy prispeli k obnoveniu záujmu o humanistický rozmer marxizmu preukázateľne oveľa viac, ako ktokoľvek iný na svete. Ukrajinsko-americká filozofka Raja Dunajevskaja dokonca vyhlásila, že maďarská revolúcia v roku 1956 „vytrhla“ z archívov rané Marxove eseje. Proti odcudzeniu spoločnosti v sovietskom bloku stavali noví opozičníci víziu mladého Marxa o svete, kde práca napĺňa rovnako ako umenie, kde sa spoločenské vzťahy odohrávajú medzi ľuďmi, a nie medzi tovarmi a kde vykorisťovanie prírody a človeka patrí do minulosti. Študenti Györgya Lukácsa v Maďarsku rozvíjali marxistické prístupy k témam, ktoré boli pre marxizmus netradičné – napr. spravodlivosť, cit či každodenný život, a vzťahovali ich na konkrétne štruktúry kapitálu i na spoločnosť sovietskeho typu. Českí filozofi ako Ivan Sviták a Karel Kosík spájali humanistický marxizmus s určitým druhom existencialistickej fenomenológie a usilovali sa pochopiť nové spôsoby bytia a konania, ktoré by sa mohli uplatniť v socialistickej spoločnosti. Juhoslovanskí humanisti v skupine známej pod menom Praxis diskutovali o realite a potenciáli robotníckej samosprávy, ktorá sa neskôr stala oficiálnou politikou ich krajiny. V celom regióne sa debatovalo o tom, aký je vzťah medzi spoločnosťou a subjektívnou skúsenosťou človeka a ako by mohla radikálna subjektivita zmeniť spoločnosť. Tieto myšlienkové prúdy predstavovali významný odklon od ortodoxného dialektického materializmu. Vývoj dejín sa už nevnímal ako v prvom rade vonkajšia a „objektívna“ sila, ktorú treba „vedecky“ študovať, ale ako produkt ľudí, ktorí sami tvoria dejiny. Funkciou marxizmu preto nebolo iba chápať „materiálne“ ekonomické faktory, ktoré determinovali spoločenskú a ideologickú nadstavbu, ale marxista sa namiesto toho mal pokúsiť chápať komplexné formy sprostredkovania medzi rôznorodými myšlienkami a praxou v rámci konkrétnej spoločenskej formácie. Strana a štát už viac nemohli zastupovať anonymnú pracujúcu triedu – socializmus neznamenal znárodnenie hospodárstva, ale oveľa radikálnejšie prekonanie odcudzenia u všetkých. Vplyv marxistického humanizmu koncom päťdesiatych rokov a v šesťdesiatych rokov minulého storočia narastal. Stal sa hlavnou ideológiou reformného hnutia, ktoré dosiahlo svoj vrchol v podobe „socializmu s ľudskou tvárou“ počas Pražskej jari. Keď však sovietske tanky túto tvár zmrzačili na nepoznanie, marxistický humanizmus sa z výšav rýchlo a tvrdo zrútil na zem. Jeho hlavných protagonistov vytlačili v celom regióne na okraj spoločnosti alebo do exilu. A ich niekdajšie nádeje na spoločenskú zmenu zhora sa čoraz viac ukazovali ako naivné. Humanizmus pod kolesami tankov Nijaká myšlienka nemôže sama o sebe zastaviť tank. Ale ani osamotený tank nemôže umlčať myšlienku. Oplatí sa preto zauvažovať nad tým, prečo marxistický humanizmus obstál pri nápore sovietskej invázie tak chabo. Hlavná príčina bola očividne v tom, že humanizmus mal korene vo frakciách reformátorov vo vnútri vládnych strán. Keďže humanizmus sa zameral predovšetkým na nesúlad medzi ideálmi a realitou existujúceho socializmu, nikdy nerozvinul obsiahlejšiu kritiku spoločnosti sovietskeho typu ako novej spoločenskej formy, ktorou sa treba zaoberať novým spôsobom. Skutočná podoba spoločnosti sovietskeho typu sa mu javila len ako výchylka, a nie ako stabilný systém so svojou vlastnou súdržnou logikou fungovania. Zdalo sa mu, že táto spoločnosť je deformovaným socializmom a jeho kritika nadobudla predovšetkým formu morálnej diskusie o tom, čo by mal socializmus napĺňať. Pri takomto ponímaní bolo možné dúfať, že tí hore si tento morálny rozmer uvedomia a deformácie systému napravia. Keď však frakcie uvažujúce v načrtnutých intenciách stratili priazeň, humanizmus padol spolu s nimi. Napriek dôrazu na samostatnú aktivitu ľudí vnímal stredoeurópsky marxistický humanizmus ľudské bytosti vo všeobecnosti cez prizmu strany. V tomto zmysle by sa dalo povedať, že nebol dostatočne humanistický. Vo svojich počiatkoch humanizmus nereflektoval rôzne podoby ľudskej činnosti a kolektívnosti – najprv skúmal spoločnosť, ktorá ich potláčala a z toho odvodil koncepciu „ľudstva“ ako zovšeobecnenú negáciu tejto spoločnosti. Toto „ľudstvo“ – aj keď ho stelesňovala „pracujúca trieda“ – bolo v prvom rade jednotným celkom zloženým z jednotlivcov, ktorí boli tiež jednotnými celkami a boli si v podstate navzájom rovní. Ľudská samostatná aktivita sa stala predmetom filozofickej túžby, nie však základom pre zapájanie do spoločenských a politických aktivít. Demokraciu vnímali humanisti podobne – predovšetkým ako filozofický ideál, ktorý treba uplatňovať v ideálnej socialistickej spoločnosti. Nefigurovala v úlohe zásadnej spoločenskej formy, ktorá musí byť prvoradým základom budovania socializmu. Z tohto pohľadu sa humanistom zdalo rozumné podporovať akúkoľvek spoločenskú silu, ktorá v konkrétnom okamihu vzbudzovala dojem, že práve ona má schopnosť priviesť spoločnosť k humanistickým ideálom. Ak sa zdalo, že boj za zmenu vedú demokratické spoločenské sily – ako to bolo prípade Maďarska roku 1956, Československa roku 1968 alebo samosprávnych podnikov v Juhoslávii – humanisti ich podporovali. Keď sa však zdalo, že zmena príde najpravdepodobnejšie zhora, obracali sa so svojimi požiadavkami na ľudí hore. Sovietska invázia roku 1968 zbavila väčšinu predstaviteľov opozície ilúzií o možnosti zmeny zhora. Humanisti však zlyhali v tom, že neobnovili humanizmus ako filozofiu zmeny zdola. Niektorí, ako napríklad Kosík vo svojej stati Naše nynější krize, začali týmto smerom uvažovať, ich snahy však prišli príliš neskoro. Po roku 1968 bola kríza silnejšia ako jej kritici. Úloha zmeniť spoločnosť sovietskeho bloku ostala novej generácii, ktorá si čoskoro vyslúžila prívlastok „disidenti“. (Pokračovanie v budúcom čísle)