Súkromné poisťovne nás stoja viac než verejné

Zdravotné poisťovne vlani zarobili bezmála dve miliardy korún. V zdravotníctve ich zjavne chýba oveľa viac, ale pomohli by aj tie. Podľa súčasného zákona si ich však rozdelia akcionári – majitelia poisťovní. Štátne poisťovne pritom z tohto balíka zarobili iba necelých 400 miliónov, ktoré by vláda mohla vrátiť naspäť do zdravotníctva. Zvyšok poputuje do vreciek súkromných firiem, čo môže zmeniť len ich dobrá vôľa nezarábať, alebo zákonný zákaz zisku zdravotných poisťovní. Volanie po ekonomizácii zdravotníctva je scestné. Presnejšie, je scestné v prípade, že zdravotníctvo vnímame vytrhnuté z komplexu ďalších oblastí fungovania spoločnosti. Aj ten najmenší podnikateľ vie, že má zmysel niektoré činnosti robiť ako stratové, ak znamenajú prínos pre celkové fungovanie podniku a v konečnom dôsledku mu prinášajú zisk. Odporcovia reforiem súčasného zdravotníckeho systému rozmýšľajú práve opačne. Šetriť nestačí Zdravie občanov je základom pre produktivitu a ekonomický rast štátu. Preto musia byť ciele financovania zdravotníctva zdravotnícke, nie prvoplánovo ekonomické. Politika financovania a umiestňovania zdrojov musí byť podriadená dosiahnutiu dobrého zdravotného stavu ľudí. Pretože potom sa takáto štátna politika prejaví aj v ekonomickej sfére. Analýzy z vyspelých západných krajín, ale aj z mnohých rozvojových dokazujú, že vzťah medzi vyspelosťou štátu a zdravotným stavom jeho obyvateľov nesporne existuje. Udržiavanie zdravotníctva v súčasnom stave znamená nezodpovedne prenášať skryté dlhy na budúce generácie. Tie budú znášať (okrem iného) aj ekonomické dôsledky nižšej očakávanej dĺžky života (o 6 – 8 rokov v porovnaní s vyspelými krajinami EÚ), vyššej novorodeneckej úmrtnosti (až o 50 percent v porovnaní s vyspelými krajinami EÚ), zbytočných predčasných úmrtí ľudí v produktívnom veku na civilizačné ochorenia či následky úrazov. Takéto argumenty obsahuje Správa o programe racionalizácie v zdravotníctve, ktorú vláde predložil minister Ivan Valentovič. Bližšie sa pozrieme aj na ďalšie, pretože dofinancovanie zdravotníctva sa stáva kľúčovým problémom súčasnej vlády. Svedčia o tom aj požiadavky lekárov a zdravotných sestier, ktoré vstúpili do štrajkovej pohotovosti. Majú na to plné právo, pretože hoci v uplynulých dvoch rokoch ich platy stúpali pomerne rýchlo, naďalej patria medzi najnižšie na Slovensku. Na poplach už bijú aj odborné a stavovské organizácie. Nikto nespochybňuje, že v zdravotníctve možno šetriť, ale zároveň je každému jasné, že len to naň už pri súčasnej úrovni výdavkov jednoducho nestačí. Aj Slovenská lekárska komora (SLK) minulý týždeň zverejnila požiadavku, aby štát naďalej platil za svojich poistencov 5 percent z vymeriavacieho základu. „Premiér nám najskôr povedal, že nedá, lebo nemá, ale na konci stretnutia už sľúbil, že nad tým bude vážne rozmýšľať,“ hovorí prezident SLK Milan Dragula. Korupciu minister ignoruje... V súčasnosti putuje do zdravotníctva 87 miliárd korún, čo je 6,5 percenta HDP. Slovenská lekárska spoločnosť (SLS) navrhuje, aby sa tento podiel zvýšil o jedno percento, v čom sa zhoduje s SLK. Komora si však myslí, že očakávať okamžitú zmenu je nereálne. Už budúci rok by to však mohlo byť 6,9 percenta, v roku 2009 7,2 percenta a v roku 2010 cieľových 7,5 percenta, čo by podľa odhadu predstavovalo asi 130 miliárd korún. Či vláda bude ochotná pristúpiť na taký model, nevedno. Podľa predstáv SLK by to však nemali byť len verejné zdroje. „Aby bol rozsah zdravotnej starostlivosti platenej z povinného poistenia na úrovni reálnych finančných možností, bolo by treba ešte tento rok novelizovať zákon č. 577/2004,“ vysvetľuje M. Dragula. „Výkony nad rámec tohto rozsahu by boli hradené z komerčného pripoistenia.“ Tento návrh nie je nový. Ani jedna z doterajších vlád však nenašla odvahu zúžiť rozsah toho, čo je v zdravotníctve „zadarmo“ a za čo si každý zaplatí v hotovosti. Také opatrenie by si vyžadovalo dôkladnú analýzu finančných možností pacientov a mechanizmus, ktorý pomôže ľuďom pokryť náklady na zdravotnú starostlivosť v prípade, že bude nevyhnutná, ale pacient ju nebude schopný zaplatiť. Treba uznať, že minister Valentovič nečaká len s natiahnutou rukou a hľadá aj spôsoby, ako ušetriť. Tie, ktoré navrhuje nie sú zlé, ale je zrejmé, že zďaleka nevyužíva všetky. Korupcia v zdravotníctve sa neodohráva len medzi lekárom a pacientom, ale o oveľa väčšie peniaze ide pri nákupoch v zdravotníckych zariadeniach. Sú známe prípady, keď nemocnice dokázateľne nakupovali predražený zdravotnícky materiál či prístroje, a niet pochýb, že sa to deje aj v súčasnosti. V tomto smere však minister neponúka nijaké riešenie, čo nás utvrdzuje v presvedčení, že podlieha tlaku politických lídrov, ktorí majú na netransparentných obchodoch v zdravotníctve osobný finančný záujem. ...a poisťovne zaujíma ich zisk Je však pravda, že aj ostatní „hráči“ o tom mlčia a nevytvárajú na ministra protitlak. Zdravotné poisťovne sa v zmysle hesla „Ži a nechaj žiť“ radšej zameriavajú na ochranu vlastných ziskov. A tabuľka v tomto článku svedčí o tom, že je čo ochraňovať. Spravovanie zdravotného poistenia – ako povinného odvodu zo mzdy, resp. príjmov, rovného dani – je pritom činnosťou vo verejnom záujme. Poisťovne teda pri napĺňaní sociálnych funkcií štátu preberajú jeho úlohu a všetky ich príjmy plynúce z vykonávania povinného zdravotného poistenia majú používať na činnosti určené podľa zákona ich štatútom. Činnosť zdravotných poisťovní primárne nie je hospodárska – poskytujú sociálne služby verejného záujmu. Sú súčasťou systému povinného zdravotného poistenia, ich činnosť je sociálna a bez ohľadu na to, či ju robia neziskové alebo ziskové, teda komerčné organizácie, má byť jednoznačne činnosťou, z ktorej môžu byť výnosy použité len na účely povinného zdravotného poistenia, a nie na investovanie či rozdelenie medzi akcionárov alebo na iné účely. Tak to funguje vo vyspelých krajinách, kde poisťovne majú priestor aj na komerčné a k zisku vedúce aktivity, ktorými sú ponuky dobrovoľného zdravotného (pri)poistenia, ktoré je, naopak, hospodárskou činnosťou. Dobrovoľné zdravotné (pri)poistenie však musí byť zákonom prísne oddelené od správy povinného zdravotného poistenia. Z hľadiska regulácie a kontroly totiž ide o rozdielne činnosti. Dvojmiliardová „odmena“ Systémová zmena v roku 2004, ktorú presadil vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac narušila základné princípy verejného zdravotného poistenia, a to predovšetkým neziskovosť a nezávislé riadenie zdravotných poisťovní. Práca manažmentu poisťovní dnes nezávisí od jeho členov, od ich odbornosti či od dosahovania nejakých zdravotníckych cieľov, ale je plne podriadená záujmom majiteľov. A keďže súčasné poisťovne sú normálnymi obchodnými spoločnosťami, prvoradým záujmom majiteľov – podnikateľov je, prirodzene, dosiahnuť zisk. Také čosi na Západe nenájdete: premena všetkých zdravotných poisťovní na obchodné spoločnosti založené na princípe dosahovania zisku nemá vo vyspelom svete obdobu. Teoreticky by sme mohli prijať myšlienku, že štát si „najme“ na výkon činnosti, ktorú musí zabezpečovať, nejaký súkromný subjekt. Napokon v iných oblastiach sa to deje. A ten subjekt za to má mať adekvátnu odmenu. Lenže na Slovensku sa verejné zdroje v zdravotníctve – poistné – stali majetkom (!) súkromných firiem. Tento krok nebol motivovaný systematickým zlepšením fungovania zdravotníctva, ale iba finančnými záujmami určitých ekonomických skupín. Zdravotné poisťovne vystupujú z pohľadu jedného zákona – o rozpočtových pravidlách – ako subjekty verejnej správy a z pohľadu iného zákona – Obchodného zákonníka – zároveň ako obchodné spoločnosti s možnosťou podnikať, pretože špeciálny zákon č.581/2004 to explicitne nezakázal. Výsledkom takéhoto prístupu je ich minuloročný hospodársky výsledok: zisk vo výške 1, 92 mld. Sk. Ako je možné, že z nášho povinného poistenia vedeli poisťovne vyprodukovať zisk, keď si zároveň musíme kde-čo platiť v hotovosti, a najmä špecialisti posúvajú naše vyšetrenia z mesiaca na mesiac, lebo vraj už vyčerpali finančné limity, ktoré im určili poisťovne? Ako je vôbec možné vyprodukovať zisk v odvetví, kde permanentne chýbajú peniaze? Verejné sú šetrnejšie Okrem zisku si pritom poisťovne ponechali ešte ďalšie miliardy z našich odvodov na vlastné fungovanie. A do toho už nevidí vôbec nikto, takže ani nevieme posúdiť, či fungovali efektívne, či na niektoré administratívne činnosti nemíňali zbytočne veľa, či vlastne aj cez ne majitelia neprelievali časť našich peňazí do vlastných vreciek. Napríklad cez nákupy áut, nehnuteľností, odmeny členom rôznych orgánov, či pokrývanie ich osobných výdavkov (a výdavkov majiteľov) z peňazí poisťovní. Čísla ukazujú, že je to veľmi pravdepodobné. Do príchodu Rudolfa Zajaca na ministerstvo totiž boli poisťovne obmedzené vo výdavkoch na vlastné fungovanie. Z peňazí, ktoré vybrali od poistencov, naň mohli minúť najviac 4 percentá. Je otázne, či aj táto suma nie je privysoká, lebo za ňou nie je nijaká seriózna analýza nákladov na fungovanie zdravotnej poisťovne. Výsledkom Zajacovej zmeny bol prudký nárast administratívnych výdavkov poisťovní, ktoré sa dovtedy nikdy nesťažovali, že im peniaze na vlastné fungovanie nestačia. Poisťovňa Apollo minula na vlastné výdavky 6,04 % z vybraného poistného, Dôvera 9,13 %, Sidéria-Istota 5,69 %, a novovzniknuté poisťovne Európska ZP a Union dokonca takmer všetko, čo vybrali (98,36 %, resp. 99,88 %), čo súvisí s ich štartom i nízkym počtom poistencov. V tejto súvislosti je príznačné, že štátne zdravotné poisťovne nemali ani po tejto zmene problém dodržať pôvodný limit: VšZP čerpala na správu v roku 2006 3,67 % a SZP 3,16 % z vybraného poistného. Tento príklad jasne ukazuje, že štátne inštitúcie sa správali oveľa úspornejšie než súkromné a úlohu štátu dokázali plniť lacnejšie a efektívnejšie než komerčné subjekty. Opätovné zavedenie limitu by už tento rok malo ušetriť takmer dve miliardy. Koniec experimentovania Berúc do úvahy aj tieto údaje, nemožno sa čudovať ministrovi zdravotníctva, že navrhuje nahradiť všetky poisťovne jednou, štátnou (verejnoprávnou). Hoci sa štátne správali vlani šetrnejšie, priemer výdavkov všetkých poisťovní na vlastné fungovanie dosiahol vlani 6,17 %, čo je vyše 50-percentný nárast oproti stavu pred Zajacovými „reformami“. Nie je pravda, že poisťovne ešte nemali čas ukázať, čo dokážu. Ak toto stihli za pár rokov, čo narobia, ak sa nič nezmení, za ďalšie dve – tri volebné obdobia? Iveta Radičová na podujatí M.E.S.A 10 k zdravotníctvu odkázala poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, liekov a zdravotníckych pomôcok, že aj oni tvoria zisk zo základného zdravotného poistenia. Rozdiel je v tom, že porovnanie výsledkov verejných a súkromných zdravotných poisťovní dokazuje, že štát vie túto činnosť zabezpečiť lacnejšie. Či by vedel naozaj lacnejšie vyrábať aj barly a umelé kĺby alebo prevádzkovať celoslovenskú sieť lekární, je v tejto chvíli otázkou experimentu. V prípade poisťovní je však načase experiment ukončiť. Výsledky sú jasné, takže by vláda mala urýchlene konať, aby súkromné poisťovne nenarobili viac škôd než doteraz. Autor sa venuje analýzam v zdravotníctve