Reklama
Reklama

Angelika Overathová

Neskôr som to opäť videla v Budapešti, v električkách. Tam to bolo ako kedysi. Kedysi boli v električkách v našom meste ešte dlhé, svetlo lakované lavice. Kedysi, to bolo tak dlho po vojne, že ľudia opäť niečím boli.
Počet zobrazení: 657
2307_14_drewzel_ilustracne fotoCB-m.jpg

Kabelky Neskôr som to opäť videla v Budapešti, v električkách. Tam to bolo ako kedysi. Kedysi boli v električkách v našom meste ešte dlhé, svetlo lakované lavice. Kedysi, to bolo tak dlho po vojne, že ľudia opäť niečím boli. Sedeli tam ženy a na kolenách pritisnutých k sebe oboma rukami zvierali kabelky. Bolo to, akoby si na lono vtláčali pečať, akoby si chránili pohlavie. Alebo to bolo, akoby tieto ženy nemali genitálie, zato však kabelky. Ale možno sa genitálie týchto žien zošuchli do kabeliek. Teraz tam sedeli a pevne ich zvierali ako čosi, čo si človek zo všetkých síl uchoval, a čo mu preto neslobodno vziať. Muži tam takto nikdy nesedeli. Ani muži, ktorí niesli kabelky svojich žien. Vtedy, keď bola vojna akurát tak dávno, že ľudia opäť niečím mohli byť, vtedy existovali muži, ktorí niesli kabelky svojich žien. Na zohnutom zápästí. Keď nastúpili do električky, vrátili ich svojim manželkám. Kabelky patrili k nedeli. Mali niečo dočinenia s katolíckou cirkvou rovnako ako lono. Vysoko nad kazateľnicou mala Mária na sebe nebovomodrý plášť. Roztiahla ho a pojala doň všetkých kresťanov. Mária bola pravdepodobne modrá kabelka Pána Boha. Na niektoré veci si dieťa nesmie spomínať, lebo dieťa patrí k svojim rodičom. Preto vie predovšetkým, čo sa nepatrí. U dominikánok v kláštornej škole sme z bielo sa trblietajúcej bavlnky museli háčkovať taštičky do opery. Mala som vtedy asi deväť rokov a ešte nikdy som nebola v opere. Musel sa na ne upevniť uzáver, ktorým sa dala kabelka prstom otvoriť. Tieto takzvané taštičky do opery sa mi zdali príšerne škaredé, a neskôr, keď som skutočne chodila do divadla a opery, som ich nikdy nenosila. Moja mama si tú bielo trblietavú háčkovanú vecičku niekedy vzala. Zdala sa jej príťažlivá. Mne sa v jej rukách zdala zvlášť škaredá. Keď už by ju niekto mal nosiť, pomyslela som si vtedy, tak dieťa, nanajvýš ešte mladá žena. Tieto taštičky do opery sa roztvárali ako pohlavie, a uzáver v strede čnel ako zošuchnutý klitoris. Vtedy u dominikánok som toto prirovnanie nevnímala tak zreteľne, ale presne si pamätám na pocit trápnosti, lebo sme tieto svadobne biele taštičky vypchané zamatom museli háčkovať také malilinké, že sa do nich zmestil akurát divadelný ďalekohľad. Nikto z nás nemal divadelný ďalekohľad. Už dlho som sama matkou. Moja veľká dcéra prečítala medzitým životopis Marlene Dietrichovej od jej dcéry Márie Rivy iste tucetkrát. Hrubá osemstostranová knižočka je už celkom rozpadnutá. Moja dcéra mi z nej rozpráva nasledujúci príbeh: Marlene Dietrichová chcela osláviť koniec nakrúcania „Šarlátovej cisárovnej“, a keďže film sa odohráva v Rusku, dohodlo sa, že sa pôjde do ruskej reštaurácie. Okrem herečky a jej muža, ktorého od narodenia svojej dcéry volala „oci“, išla aj Tami, opatrovateľka detí a farebný foxteriér. Extravagantne vyobliekaná skupina vzbudila v reštaurácii okamžite pozornosť. Objednali si boršč a priniesli im ho. Dcéra si čoskoro všimne otcov nervózny pohľad. Najprv si pomyslí, že mieri na jej citronádu, ktorá musela byť za každých okolností úplne čerstvá. Ale citronáda bola v poriadku. Nakoniec otec precedil pomedzi zuby: Kde je čierny chlieb? Bezpodmienečne trval na tom, že je dostatočne svetaskúsený, aby vedel, že k boršču patrí čierny chlieb. Vrchný sa ponáhľal k stolu, ospravedlnil sa a vzrušene povedal, že pekárova manželka zomrela pri pôrode ich prvého dieťaťa. Bola vraj taká mladá, taká krásna. Čašník nie a nie prestať kvetnato a smutne rozprávať o tejto strašnej smrti, ale otec mu za celý čas položil len jedinú otázku: A vy podávate boršč bez čierneho chleba? Keď vrchný odpovedal podráždeným Áno, zložil otec servítku a bez slova sa postavil. Nato sa aj zvyšok rodiny zdvihol a v zástupe za otcom odišli z reštaurácie. Marlene Dietrichová vraj na túto trápnu príhodu nikdy nezabudla. Ale od tejto chvíle mala pri sebe vždy čierny chlieb. Takto Marlene Dietrichová, uzavrela moja dcéra svoje rozprávanie, objavila obrovskú večernú kabelku, ktorú svet módy s nadšením prijal ako ďalší z hviezdnych výstrelkov. V spoločnosti Dietrichová niekoľkokrát povedala: Pokojne môžeme ísť do ruskej reštaurácie, mám so sebou ockov chlieb! Väčšina žien má pravdepodobne v kabelke ockov chlieb a čokoľvek iné, čo je dostatočne dôležité, aby to mal človek ustavične pri sebe. Napríklad: rúž na pery a kontúrovaciu ceruzku, cigarety, prezervatívy, starú letenku do veľkého mesta pri mori, dve perá značky Parker s tenkou náplňou, novinársky preukaz, Aspirin plus C, adresár, diár, zubnú kefku, náhradné spodné nohavičky, kľúče, detské kresbičky. Alebo: električenku a mapu trate električiek, rukou napísané telefónne čísla v prastarom kalendáriku, recept na medovníky vystrihnutý z časopisu, vstupenku na koncert (z posledných prázdnin s dcérou), fotografie vnúčat, mentolové cukríky, žuvacie tabletky na žalúdok, papierové vreckovky a voňavý obrúsok na osvieženie, zhúžvané vrecúška s cukrom (z dovolenky), pilník na nechty, skladací dáždnik v puzdre, peňaženku, zväzok kľúčov. Môj prvý priateľ mal plochú tašku z kozej srsti s modrými pruhmi, ktorú nosil prevesenú cez plece. Ja som takú tašku predtým ešte nevidela. Hovoril, že ju má z Turecka, bol to darček od bývalej priateľky. Môj prvý priateľ mal briadku a dlhé vlasy a bol hipík, ako to hovoria rodičia. Ja som bola poriadne dievča. Vtedy bola antikoncepcia neslušné slovo, také neslušné, že keď sa týchto trinásť písmen objavilo v titulkoch časopisov v trafike, mama zrýchlila krok. Môj prvý priateľ spával s peknými dievčatami, ktoré už boli ženami. So mnou hral na gitare. Like a bird on a wire. Vo svojej taške, ktorá nebola kabelkou, ale taškou, ktorá sa nosila prehodená cez plece, mal tabak a cigaretové papieriky a zošitok, do ktorého písal texty piesní a básne. Okrem toho mal vždy so sebou aj vreckové vydanie nejakej knihy, napríklad Hru so sklenenými perlami od Hermanna Hesseho alebo Hodinovú knihu od Rilkeho. Mne sa zdal Hesse nudný a Hodinová kniha príšerná. Potajomky. V jednej antológii z mestskej knižnice som si všimla meno Jerzy Kosinski. Môj prvý priateľ, ktorý mal vtedy už osemnásť, pre mňa vypožičal Maľovaného vtáka. Človek to musel podpísať a predložiť občiansky preukaz. Like a bird. Čítala som ho tak, aby ma nikto nevidel. Už si nepamätám, kde som tú knihu schovávala. Pravdepodobne v školskej taške medzi učebnicami a logaritmickými tabuľkami. V živote som si nevybudovala vzťah k svojmu otcovi. Boli sme ženská domácnosť, moja stará mama, mama a ja, ktorá otca trpela ako akéhosi čudného nájomníka. Moja mama bola jediným dieťaťom mojej starej mamy rovnako, ako ja jedným dieťaťom mojej mamy. Moja stará mama a moja mama boli to, čo nazývali „utečencami“. Nikto mi nikdy nevysvetlil, čo je to utečenec. Moja mama a moja stará mama sa rozprávali rečou, ktorá pozostávala z nevysvetliteľných šifier a skratiek. Najdôležitejšie slovo v tomto vesmíre bolo: „Doma.“ Topografia sa volala „Čechy“ a „Sudety“. Vyrástla som s vedomím, že miesto, kde som bola, mohlo byť všeličím možným, len nie „domovom“. V našom spolužití existoval ustavičný vzťah k tomu „domovu“, z ktorého moju mamu a moju starú mamu vyhnali. Musí to byť to najhoršie, pochopila som, keď človeka vyženú z „domova“. „Domov“ je totiž len jeden. Navyše si z „domova“ nemohli takmer nič odniesť. Len to, čo sa im zmestilo to kufrov a tašiek. Ja sama som nemala nijaké predstavy domova a cudziny. Najdôležitejšia taška mojej starej mamy bola jej ruka. Vedela loviť a koristiť. Moja stará mama ju opatrne otvorila, dlaňou potom najprv pomaly a potom s neočakávaným zrýchlením šuchla po povoskovanom obruse na kuchynskom stole – a chňapla muchu. Nikdy ju nestlačila. S bzučiacou kabelkou podišla k oknu, kde z nej vytriasla tvora na slobodu. Hovorilo sa však, že „doma“ stará mama zabíjala sliepky. A sliepky vraj potom ešte niekedy bez hlavy behali po piesčitom dvore. Veď predsa existujú aj nákupné tašky, vrecká na kabátoch a vrecká na sakách. Nech sú akokoľvek rozdielne, ich vnútro je popol. Ich tajný priestor je tak takmer nekonečný. Keby horelo, prinajhoršom by sa veľa pomestilo aj do malej kabelky. Keď môj otec zomrel, niesol muž rozprávajúci rečou, ktorú moja mama nazvala „lámaná nemčina“, urnu z kaplnky urnovým hájikom k otvorenému hrobu mojej mamy. Mali by zvoniť zvony? spýtal sa ešte, a ja som povedala áno, trochu. Nato stlačil akési tlačidlo na stene, a keď sme vychádzali z kaplnky, začal zvoniť zvon. Bolo žiarivé, belasé jarné popoludnie uprostred zimy. Zvon zvonil. Muž kráčal zamyslene, dôrazne slávnostne a moja dcéra a ja sme kráčali za ním a urnou. Hoci som vystúpila z katolíckej cirkvi a moja dcéra nie je pokrstená (v škole sa zúčastňuje hodín náboženstva, ale nikdy nespomínala, že by chcela byť súčasťou spoločenstva veriacich), teda hoci sme zvony počúvali len ako pohania, predsa len sa nám zdalo pekné, že zvonia. Môj otec bol veľmi nábožný. Veľmi nábožný smutným spôsobom, lebo hoci bol veľmi nábožný, vo svojej viere nenachádzal ani útechu, ani silu na život. A tak bolo strašné, že práve on, ktorý bol predsa mužom cirkvi, sa musel vnímať taký bezvýchodiskovo osamelý, že sa opätovne pokúšal si vziať život. Pravdepodobne ho nakoniec hanba stála život. Muž z pohrebnej služby niesol urnu skutočne veľmi slávnostne. Držal ju oboma rukami kúsok pred bruchom. Chcela som ho poprosiť, aby mi urnu na chvíľu podal. Chcela som cítiť jej váhu. Ale neodvážila som sa požiadať ho, o to dôslednejšie som ho však pozorovala. Podľa toho, ako sa s urnou pohyboval, ako pri otvorenom hrobe mojej mamy na urnu môjho otca na záver nasadil posledný uzáver, ako utiahol drôt, ktorým urnu upevnil v hrobe vedľa druhej urny, sa zdalo, že urna nemôže byť veľmi ťažká. Koľko gramov popola ostane z človeka? Nie viac, ako sa zmestí do kabelky. Dívali sme sa teda zvrchu do otvoreného hrobu, moja dcéra a ja. Obe urny stáli v betónovej ohrádke jedna vedľa druhej ako dva bochníky z kysnutého cesta, ktoré ešte musia vykysnúť. Vyzerá to zmierene, povedala som svojej dcére. Neodpovedala. V tomto okamihu sme si určite pomysleli to isté: Tu odpočíva strašné manželstvo. Potom som chcela ísť. Neviem, čo videla, nad čím ešte premýšľala. Keď moja mama zomrela, ostalo po nej 32 kabeliek, pekne poukladaných vedľa seba a na sebe na spodku skrine, v ktorej hore na tyči viseli jej vyžehlené blúzky. Kabelky, ktoré si musela kupovať celé desaťročia, vyzerali na prvý pohľad podobne. Boli skôr stredne veľké, ako do kostola. Len niekoľko ich bolo o niečo väčších, takže by sa do nich zmestila nielen modlitebná knižka a peňaženka, ale snáď aj malý dáždnik. Boli nenápadne jednofarebné, béžové alebo farby vaječnej škrupiny, ako by povedala moja mama, bledohnedé, sivé, jedna-dve aj trochu tmavšie. Keď sa otvorili, prúdila z nich vôňa odstátej kolínskej. V každej z tridsiatich dvoch kabeliek bola poskladaná látková vreckovka a okrúhle, niekedy aj štvorhranné zrkadielko. Okrem toho bolo všetkých 32 kabeliek prázdnych. Po mojom životom unavenom otcovi, ktorý zomrel krátko po mojej mame, ostala čierna mužská taška, ktorá sa nosila prevesená cez plece. Boli v nej tri nové ceruzky značky Stabilo, nová zelená guma a malý, nepopísaný karisblok. Okrem toho bola taška plná rôznych prospektov, ktoré ponúkali okružné cesty. Keď som to uvidela, pomyslela som si, keby si ho bola ľúbila, bola by som to preň objavila. Angelika Overathová sa narodila v roku 1957 v Karlsruhe v Nemecku. Študovala germanistiku a dejiny v Tübingene, kde v súčasnosti žije ako spisovateľka. Naposledy jej vyšiel román Nahe Tage (Wallstein, 2005). Vybrala a preložila Svetlana Žuchová Zdroj: Volltext 1/2007

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama