História (1)

Braňo nebol celkom ako Marcel, rozhodne nie, aj keď začiatky mali veľmi podobné. Vlastne bol úplne odlišný. Ale obaja pochádzali z menších miest vzdialených stovky kilometrov od hlavného, z nižších sociálnych vrstiev, ktoré však verili, že raz sa aspoň ich deti budú mať dobre.
Počet zobrazení: 894
2307_15_reluctent_ilustracne fotoCB-m.jpg

Prológ Braňo nebol celkom ako Marcel, rozhodne nie, aj keď začiatky mali veľmi podobné. Vlastne bol úplne odlišný. Ale obaja pochádzali z menších miest vzdialených stovky kilometrov od hlavného, z nižších sociálnych vrstiev, ktoré však verili, že raz sa aspoň ich deti budú mať dobre. Pri ich základnej rozdielnosti národnosť nehrala nijakú významnú rolu. Braňo pochádzal z Horehronia a Marcel z malého mestečka severne od Vroclavi. Obaja si teda na nátlak rodičov už od útleho veku drali nohavice na klavírnych stoličkách, precvičovali detské hlásky v kostolnom (Marcel) či detskom (Braňo) zbore, kopačky a trenky dobre ukryté na dne tašky, zahádzané notami. Neskôr, keď už stáli na prahu puberty, im rodičia na Vianoce, alebo narodeniny z našetrených peňazí darovali magnetofón, prenosný a mono s veľavravne znejúcou značkou Eurosound, Elektrosound, alebo s menej všeobjímajúcim označením Visla či Tesla. Na prvé kazety Emgeton si chalani horko-ťažko, za pomoci rodičov, nahrali Queen a Abbu. Nasledoval neuveriteľne rýchly a dynamický vývoj. Po nahrávkach skupín zaznamenaných na cievkach kotúčových magnetofónov či na gramoplatniach kolegov a známych ich rodičov, sa sféry záujmov rozširujú všetkými smermi. Zber starého železa, papiera, jabĺk, hrušiek či iných plodín prináša prvé vlastné financie určené výhradne na nákup hudby a aparatúry. Prichádza obdobie hard rocku, art rocku, punku, metalu, novoromantiky, elektroniky... a zakladanie vlastných kapiel. Braňo presedlal na gitaru a smelo sa postavil za mikrofón, aby spoza neho vykrikoval do priestorov telocvične na miestnej zédéeš, jemu nezrozumiteľné texty o smrti, podsvetí, spasení... navyše všetko v angličtine. V každom prípade, miestnym krásaviciam sa produkcia prvej Braňovej formácie zdá natoľko zaujímavá, že nevynechajú ani jediný koncert a nejedna z nich sa vyberie aj na prvé vystúpenie do okresného mesta. Keď si to do hudby ponorený Braňo všimne, hneď si uvedomí, že by zrejme nebol problém, aby ho niektorá z nich sprevádzala aj do jeho detskej izby v rodičovskom byte. A nemýlil sa, až na tú detskú. Monika je v maturitnom ročníku na strednej hotelovej a ochotne príde o panenstvo v jednu sobotnú noc na záchode miestneho kultúrneho domu. Je to, samozrejme, aj Braňov prvý výkop, a tak asi nikoho neprekvapí, že sa hladina alkoholu v krvi pohybuje okolo dvoch promile. Po úspešnom debute sa promilká vyšplhajú ešte o niečo vyššie. Ostatné kamarátky Monike závidia. Neskôr, keď sa Braňo premení na Braňa Princa, presedlá na slovenčinu a vymení tvrdé metalové riffy za rozjuchanú elektroniku či romantickú gitaru, budú spomínať, aké to bolo, keď skákali v prvom rade so zaťatými pästičkami a zbožne vykrikovali jeho meno. A ešte oveľa neskôr si nejedna mamička povzdychne, pri uspávaní potomka, vo svojom panelákovo-plastovom bytíku niekde na predmestí okresného mesta, (ne)čakajúc na večne ochmeleného muža, nad tým, aký bol Braňo mladý, krásny a drsný a že ona, sprostá, mohla ísť radšej s celou kapelou a s kamoškou Monikou na tú šnúru a Paľo (nazvime, napríklad, jej nasatého trpáka Paľom) sa mohol ochľastávať s nejakou inou a tej narobiť aj troch, čo, aj päť harantov. Marcel sa stále trápi s klavírom a keďže prichádza aj zmena režimu, trápi sa aj v práci. Po čase zisťuje, že okrem brutálneho popu, ktorý ho atakuje na každom kroku a vážnej hudby, ktorú doňho tlačí jeho učiteľ klavíra, existuje džez a že by bolo dobré sa pohnúť smerom na juh. Nuž sa rozlúči s rodnou dierou, zbalí ťažko zarobenú elektroniku a nasadne na autobus do Vroclavi. Pretĺka sa, ako môže. Učí deti v hudobnej škole a v noci ju v uniforme súkromnej bezpečnostnej služby stráži, hrá po baroch aby si privyrobil na nákup ďalších a ďalších analógových syntetizátorov. Možno za to mohli platne Garyho Neumana, ktoré počúval jeho o pár rokov starší sused Jacek, ale zvuk Moogov, Korgov, Rolandov a iných známych i menej známych strojov mu navždy učaroval. Horšie je to však so ženami, akosi sa mu vyhýbajú. Je trocha plachý a aby svoj ostych prekonal, obracia dole hrdlom jednu vodku za druhou, pravda, potom vznikajú poruchy mobility a rečový aparát je skoro dysfunkčný. Aby teda nedošlo ku kolízii, slečny, ktoré aj spočiatku pozerali na jeho šikovné prsty a boli uhranuté energiou, ktorú vkladal do hry, sa mu oblúkom vyhli. Čo už len mohol robiť, ako si dať ďalšieho panáka? Kruh sa uzavrel a Marcel sa ponoril do permanentnej alkoholickej hmly. Môže alkoholik učiť deti? Nuž nemôže. Môže alkoholik strážiť školu, kde sa učia deti? Nuž nemôže. Môže alkoholik zaspať za klavírom v bare? Teoreticky môže, ak je tam ako hosť, a nie ako klavirista. Jedno s druhým, Marcel sa vynára z hmly až za mileniálnym predelom, konkrétne v roku 2003. Je to rok úmrtia Rubena Gonzalesa. Akurát hobľuje dubovú dosku v dielni súkromnej nábytkárskej firmy, keď štátny rozhlas hlási, že dnes, teda 8. decembra 2003, zomrel vo veku osemdesiatštyri rokov, vynikajúci kubánsky džezový hudobník, legendárny klavirista Ruben Gonzales. Marcel je zrazu úplne paralyzovaný. Horko-ťažko vstane, prevráti pritom nedopitú fľašu Warky, oprie sa o stôl a na latu sa kotúľajú prvé slzy. Akosi sa mu celý jeho život poprepájal so smrťou fenomenálneho Rubena. Neplače vlastne za ním, čo už, predsa len si už svoje odžil, plače nad svojím dobabraným životom. Z diaľky, akoby z iného sveta sa ozve: Marcel, kurva, čo nerobíš? Neplatím ťa tu za státie. Neuvedomí si, že je to majiteľ firmy, ktorý sa s obľubou potĺkal po výrobných halách, keď pravda nemal iný, užitočnejší program, ako mrdanie prostitútok v neďalekom bordeli či triafanie do golfových loptičiek na vzdialenejšom odpališti. Nakoniec, boli to dva miesta, kde sa najlepšie uzatvárali veľké kontrakty. Na prvý pohľad je jasné, že šéf je zvyknutý na akčný a dynamický spôsob života. Oprávnene ho teda vyvedie z miery, keď jeden z jeho robotníkov stojí a čumí do protiľahlej steny. Z Marcela vypadne len: Ruben Gonzales Čo? Čo, kurva, trepeš? Ruben Gonzales zomrel. Marcel skôr vzlyká ako artikulovane rozpráva, ale šéf aj napriek tomu zachytí obsah správy, navyše v rozhlase ešte stále o ňom hovoria. Spomenú Buena Vista Social Club, spomenú Ibrahima Ferrera i Omaru Portuondu, spoluhráčov, s ktorými hral. Šéf síce rozumie každé jedno slovo, ale nerozumie kontextu. Mimovoľne sa poškrabe v rozkroku. Ešte chudák netuší, že nachytal filcky, a keď ich prenesie na svoju ženu, bude to začiatok konca jeho manželstva a v konečnom dôsledku aj jeho podnikateľských aktivít. Žena by mu možno, kvôli deťom (veď ako inak), nejakú tu neveru, alebo skôr neverku, aj odpustila, pohlavnú chorobu však nikdy. Pomsta je potom už len a len sladká. Keďže je celý majetok, pre dane, a najmä daňové podvody, prepísaný na ňu, nie je čo riešiť. Ošklbe ho doslova o všetko: deti, peniaze, dom, autá, dokonca aj jeho obleky a kožené saká od Huga Bossa pripadnú tomu dovtedy celkom pokojnému a servilnému stvoreniu, za aké ju vždy považoval. Sudcovské kladivko jej nakoniec odklepne aj výrobné haly, v ktorých si Marcel odhobľoval niekoľko zbytočných rokov. S podnikateľom ide ku dnu aj jedna lokálna politická strana, ktorej predáci prepierali cez bučinu a dubinu svoje korupčné euráče. V tomto momente však netuší, čo ho v blízkej budúcnosti čaká. Z ustavičného svrbenia v medzinoží znervóznie. Zhlboka sa nadýchne a zreve na Marcela: Ja ti môžem jebať tvojho Rubena Gonzalesa! Ja ťa, kurva, platím, ja ti dávam prácu, tak hobľuj, do piče! Rev na Marcela zaúčinkoval. Cíti sa, prekvapivo ako znovuzrodený. Opäť vidí veci úplne jasne. Stotinu sekundy nechápe, kam sa podel zvyškový alkohol a kto vysušil tie krokodílie slzy zo zarastaných líc. Komplexnosť sveta, ktorú na chvíľu pochopil ho však naliala nesmiernou energiu a tak sa úplne inými očami pozrel aj na svojho šéfa. Ja môžem zas jebať tú tvoju otrockú prácu, ty úbožiak. Kým sa budúci skrachovaný podnikateľ spamätá a zmôže sa na zavytie, ktoré síce znie ako von, jeho bývalý pracovník už vykračuje za svojimi klávesmi. Tie jediné odolali hromadnému výpredaju Marcelovho skromného majetku. Ľutoval najmä platne a cédéčka, v podstate unikátnu zbierku rozmanitej elektronickej hudby. Na chvíľku sa zohol, aby si zaviazal šnúrku na vyčaptaných topánkach. Spodok nohavíc mal ešte mokrý od rozliateho piva. So zhovievavým úsmevom pokrútil hlavou, v ktorej mal uloženú všetku tú stratenú hudbu. S prekvapením zistil, že pribudla aj nejaká nová a bude ju treba zahrať, a hlavne nahrať. A práve na tomto mieste sa začala Marcelova hudobná kariera. O pár rokov neskôr sedí Dano s Davidom v londýnskom klube niekde v okolí Shoreditch High Street. Davidov kolega, mladý poľský internista, ho presvedčil, aby sa na postdžezmenov z Vroclavi šiel rozhodne pozrieť. Vyvaľujú teda oči na chlapíka zvíjajúceho sa za stenou z analógových syntetizátorov. Ten chlap je génius. Precedí David. Uhmmmm. 1 Niekde musí byť začiatok. Je to práve tu, v Košiciach, v univerzitnom parku, ktorým pomaly kráčam. Do stretnutia s Mirom zostávajú ešte skoro dve hodiny. Rozmýšľam či, po rokoch navštíviť svojho profesora. Trávnik je spustnutý, asfalt na chodníkoch popraskaný, záhony kvetov zarastajú burinou. Budova fakulty je obohnaná lešením, na ktoré už očividne dlhší čas nik nevyliezol. Stavebný výťah hrdzavie. Zaseknutá stavba zastaví aj moje odhodlanie. Sadnem si na ošarpanú lavičku rovno pred vchod a akosi to nechávam na náhodu. Možno práve doskúšal a vyberie sa na obed. Pristavím ho a dáme sa do reči. Bude vedieť, čomu sa venujem? Bude vedieť, ako skončil jeho talentovaný žiak? Sotva. A čo mu poviem? Že som prišiel do mesta prezentovať svoju novú zbierku poézie a viesť workshop kreatívneho písania? Darujem mu knihy a budem tvrdiť, že matematické modelovanie a verše majú viac styčných bodov, ako by sa na prvý pohľad zdalo? Alebo si zaspomíname, ako sme pri ovčom syre, ktorý nosil zo salaša z kopcov za mestom, riešili problémy simulácie kontinuálno-diskontinuálnych procesov? Neviem, a tak čakám. Pozorujem študentov, ako chodia hore dole, sem a tam. Na prvý pohľad vyzerajú presne tak ako my pred rokmi. Možno majú na sebe viac značkových vecí, možno je móda pestrejšia, variabilnejšia, avšak tváre, tváre sú rovnaké. Miro, alebo ho radšej volajme tak ako všetci známi – Miky, stojí pred naším pavilónom a pohráva sa s fľašou lacného dezertného vína, známejšieho pod ľudovým označením Čučo. Mierne zavalitý, ako sa na bývalého hokejistu patrí, s hustou hrivou čiernych vlasov a povestnými magickými očami. Zle jazyky tvrdia, že keď bol spolu s Danom v Británii, Angličanky ho zastavovali na uliciach a s výkrikom „Oh Lord, look at these magic eyes!“ upadali do mdlôb. Staví sa tu, len keď ide náhodou okolo, keď treba dohodnúť rande, dvakrát do roka zápočty, alebo keď má Cambridge sanitárny deň. Záhradná reštaurácia Cambridge, skôr ide o jednoduchý výčap než reštauráciu, sa nachádza na predĺženej osi Hlavnej ulice, ktorá v druhej polovici osemdesiatych rokov priťahovala, povedané úradným jazykom, asociálne protispoločenské živly, inak povedané, málopočetnú undergroundovú komunitu. Práve tu ste mohli nájsť mladého talentovaného atď. básnika Jarinka Grolla, radikálneho výtvarníka Pavla Lakmusa, filozofa a historika Aurela Uljanka a ďalšie viac či menej reprezentatívne modely, ako sa neraz do nemoty zamýšľajú nad neľahkým postavením umelca, umenia, filozofa, filozofie, človeka až človiečika v súčasnej socialistickej spoločnosti, na svete, vo vesmíre a celom univerze. Paľo Lakmus experimentuje s využitím pavučín pri tvoriacej sa autorskej technike. Momentálne sa nachádza v štádiu vyhľadávacieho prieskumu a venuje mu všetok voľný čas. Toho má zdanlivo dosť, pretože ako správny bojovník proti totalitnému režimu nikde nepracuje. Aby sa vyhol vojne sypal do seba rôzne psychofarmaká, neskôr už na pozorovaní a následnom liečení čo to doňho prisypali aj vojenskí lekári. Stačilo to na to, aby získal papiere na hlavu a invalidný dôchodok. Ale čas, ako vieme, je veličina premenlivá a Cambridge otvárajú už o desiatej. Všetko sa elegantne vyrieši v noci, keď sa niekedy veľmi ťažko hľadá cesta domov. Tá sa niekedy premení na jednu obrovskú pavučinu, ktorá sa prehupne do ďalšieho dňa, ďalšej noci, týždňa a výnimočne mesiaca. To sa však už mama, s ktorou Paľo žije, zmobilizuje a povolá na pomoc orgány. Tie ho väčšinou vypátrajú a odovzdajú kompetentným. Niekde v lone prírody si Paľko poleží, poprechádza sa po parku, odpočinie si niekoľko týždňov a dostane sa z pavučín. Invalidný dôchodok už nespochybní nijaký spolupracovník ŠtB, ktorého z času na čas na Lakmusáka nasadia. A nie sú náhodou pavučiny pičoviny? Pýta sa Groll. Pavučiny sú pasce, nie pičoviny. Ale ak považuješ pascu za pičovinu… (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984