Posledná plavba HZDS

Všetky pondelkové komentáre sa zhodli na tom, že víkendový snem HZDS nepriniesol žiadne prekvapenie. Nejde len o výsledky. Prekvapivý nebol dokonca ani jeho priebeh. Napriek tomu mu noviny venovali mimoriadne veľkú pozornosť, dokonca väčšiu, ako keď bolo hnutie pri moci. Prečo? Jedným z dôvodov je to, že Vladimír Mečiar je predsa len mimoriadnym fenoménom. Ale druhým je jednoducho fakt, že nič zaujímavé sa na slovenskej politickej scéne nedeje. A tak sú novinári „vďační“ aj za toho stereotypného Mečiara. Nech sa budete akokoľvek namáhať, pri zachovaní si triezveho úsudku neprídete na nič, čo by bolo na sobotňajšom vrcholnom rokovaní Mečiarovho hnutia dôležité. Zaujímavá bola napokon len absencia „vážneho protikandidáta“ Viliama Vetešku, resp. špekulácia na tému, či na vyšetrenie, ktoré viedlo k šokujúcemu zisteniu, nemohol ísť o deň – dva skôr, prečo sa tak zle cítil práve v tej rozhodujúcej chvíli. Ale takéto špekulácie – aspoň kým nie je jasné, nakoľko je jeho stav vážny – prenechajme akurát tak bulváru. Cól sem, cól tam... Zapadá to však do úsilia vyvolať aspoň nejaký rozruch okolo politického subjektu, po ktorom o chvíľu už ani pes neštekne. Čo možno snemu HZDS maximálne priznať je to, že bol zábavný, čo vlastne začína platiť o celom hnutí. Ľudia okolo Vladimíra Mečiara už nedokážu vymyslieť nič originálne, takže sa jednotlivé snemy začínajú na seba navlas podobať. Jeho delegáti opäť hľadali novú ideologickú orientáciu a ich jedinou motiváciou bolo opäť úsilie za každú cenu získať medzinárodnopolitické zaradenie. Okrem komunistickej už HZDS vyskúšalo naozaj všetky aktuálne európske ideológie a mení ich so železnou pravidelnosťou vždy, keď nastane čas snemu. Tí istí ľudia sú raz ľavičiari, potom pravičiari a najnovšie stredoví liberáli. Je pritom veľmi pravdepodobné, že ani terajší pokus o členstvo v medzinárodnom politickom zoskupení nebude úspešný. Svedčia o tom sebavedomé slová Vladimíra Mečiara o tom, aký je o jeho hnutie v Bruseli obrovský záujem – vždy, keď čosi také tvrdil ukázalo sa, že pravdou je pravý opak. Vyjadrenia oficiálnych predstaviteľov Aliancie liberálov a demokratov za Európu sú dosť negatívne a minimálne v tejto chvíli vyvracajú Mečiarove tvrdenie, že: „HZDS akceptujú a dokonca nás urgujú, aby sme urobili kroky čím skôr.“ V. Mečiar vôbec nestratil nič zo svojho umenia bohorovne klamať a vymýšľať si vo chvíli, keď si je istý, že ho nikto pri lži, či neznalosti neprichytí. Na tlačovej konferencii vyhlásil: „Aliancia liberálov a demokratov pre Európu má poslanecký klub, ktorý má 925 poslancov, ale tvorí spojenie dvoch zložiek a dvoch strán.“ To druhé je pravda, to prvé je absolútny nezmysel. Aliancia má svoj poslanecký klub v jedinom zbore – Európskom parlamente (EP), takže o žiadnom inom Mečiar nemohol hovoriť. Lenže celý EP má dnes „iba“ 785 poslancov, čiže o 140 menej, než šéf HZDS prisúdil jedinej frakcii, ktorá je navyše až tretia najväčšia. V skutočnosti má ALDE 106 poslancov, čo je oproti „Mečiarovým“ 925 poslancom poriadne veľký rozdiel. Mečiar sa nemení Vladimírovi Mečiarovi je v zásade jedno, či chybu niekto neskôr odhalí. On potrebuje ohúriť „dokonalou znalosťou“ všetkého predovšetkým sám seba a na to mu stačí, ak mu nikto neprotirečí vo chvíli, keď čosi povie. Celkom určite ho nijak mimoriadne netrápi ani fakt, že iba pár hodín po jeho vyhláseniach o príprave na vstup do ALDE, to samotný jej šéf poprel. „Sme pred podaním prihlášky,“ povedal V. Mečiar. „Delegácia, ktorá tu bola, bola dostatočne reprezentatívna, aby mohla povedať, že čo sa stane.” Hneď v ten deň na to zareagoval šéf ALDE Graham Watson a povedal: „Je pre mňa ťažko predstaviteľné, že by sme mohli mať oficiálny kontakt so súčasným vedením tejto strany.“ Šéf HZDS je však opäť vo svojej koži, takže sa asi ani len nezatriasol. Napokon vždy dokázal nájsť nejakého nepriateľa, ktorý bol zodpovedný za neúspech jeho nereálnych fikcií. A takou fikciou je aj „štvrtý otras“, ktorým „HZDS úspešne prešlo“. Nevýrazná kandidatúra Viliama Vetešku – najviac podporovaná médiami – a jej úplná karikatúra v podaní Tibora Mikuša, naozaj nemohla zatriasť ničím a nikým, kto má v HZDS reálny vplyv. Dokázal to aj počet hlasov, ktoré Mečiar získal vo voľbe predsedu. Mimochodom, aj tento prípad ukázal, že staronový šéf HZDS sa nezmenil. Nielenže mu neprekáža tárať nezmysly, ale jemu dokonca neprekáža ani protirečiť si a raz tvrdiť jedno, potom zasa niečo úplne iné, podľa toho, čo práve potrebuje dosiahnuť. Keď potreboval vyrobiť z komára slona, hovoril o „štvrtom otrase“ v hnutí. Ale keď vzápätí potreboval vyvolať dojem vnútornej stability aj po vysporiadaní sa s neposlušnými, povedal, že by to nevyvolalo „nejaké pnutie v strane“: „Tak maximálne to môže nejakou miestnou obmenou skončiť, ale to je všetko.” Tak aký „otras“ to teda hnutie ako celok opäť raz úspešne prežilo? Volebné straty – plánovaný výsledok V. Mečiar si však aj tak myslí, že v hnutí je málo disciplíny, preto presadil zvolanie mimoriadneho snemu, ktorý zmení stanovy tak, že „sa upevnia vnútorné pravidlá, zlepší sa vnútorná disciplína“. Poukázal pritom na fakt, že obe ďalšie vládne strany sú „centralistické na osobe“, resp. „centralizované na politickom centrálnom orgáne“. Lenže v HZDS môže predseda „povedať čokoľvek, ale keď sa mi okresy zatnú, tak si volia sami a niekedy to robí problémy.” Nikto si síce na problémy v zásadných veciach nespomína, ale vodca chce aj tak presadiť väčšiu disciplínu. Inak, hoci poprel, že by si vyberal nástupcu, lebo to vraj robí len vladár, vyjadruje sa podobne, ako kedysi J. V. Stalin. Nezvykne hovoriť, že on sám navrhuje kontroverzné zmeny, ale povie, že „boli návrhy“, alebo „bolo dnes navrhnuté“. Vyvoláva to zdanie demokratického kolektívneho rozhodovania a Stalin sa, podľa historických prameňov, takto vyjadroval najmä vtedy, keď robil personálne zmeny, čiže niekomu šiel po krku. Výsledky snemu potvrdili, že HZDS už ani nie je politickým subjektom (iba po formálnej stránke), ale skôr sektou veriacich, ktorí vedome odmietajú používať zdravý rozum. Nejde o to, že znovu zvolili Vladimíra Mečiara, ale že prijímajú jeho čoraz nezmyselnejšie a bizarnejšie „vysvetlenia“ rôznych politických dejov. Pre denník SME napríklad celkom vážne povedal, že začiatkom a v polovici 90. rokov vlastne HZDS nedosahovalo až také veľké volebné úspechy, ako sa to zdalo, takže pokles v poslednom období ani nie je poklesom a ak, tak to bolo „vedomé a dobrovoľné rozhodnutie”: „Potom sme si povedali – zmeňme to. Budeme naháňať veľké množstvo ľudí, ale nebudeme mať možnosť vytvoriť vládnu politiku, nedosiahneme zahraničnú akceptáciu?“ Zánik, ale pomalý Ak je také niečo možné a v celom hnutí akceptované, potom je asi aj sám Vladimír Mečiar presvedčený o tom, že ak „ak by som sa neuchádzal o predsedu a nechal to tak, hrozí nám reálny zánik.“ Hoci volebné výsledky v posledných dvoch voľbách, i aktuálny vývoj volebných preferencií jasne dokazujú, že do terajšej situácie sa HZDS dostalo práve Mečiarovou zásluhou. O čo však naozaj ide, odhaľuje nevdojak patetickou otázkou: „Sedemnásť rokov som niečomu venoval a teraz to mám nechať padnúť?“ „Reálny zánik“ hrozí HZDS, či je na jeho čele Mečiar, alebo niekto iný, ale rýchly pád je predsa len niečo iné. Ten si neželajú ani členovia hnutia, ani jeho predseda. Oni chcú z terajšej mocenskej situácie ešte predsa len vyťažiť koľko sa dá a chcú, aby to trvalo tak dlho, ako je to len možné. On sa chce ešte raz pokúsiť zavŕšiť svoju politickú kariéru na poste prvého muža republiky a nepochybne je stále presvedčený o tom, že si to zaslúži. Budúcnosť HZDS bola jasná už pred týmto snemom a po ňom je definitívne spečatená. Hnutie sa premenilo na Titanic a už je len otázkou času, ako dlho ešte vydrží nad hladinou. Presunom poslancov medzi vládnymi stranami vraj zabráni dohoda ich lídrov, ale na zvyšky volebného potenciálu HZDS si už obaja koaliční partneri brúsia zuby. Najvernejší na Titanicu stále vyhrávajú a budú hrať až do konca, lebo si ani nevšímajú, že sa blíži. Ostatní myslia na to, aby si do záchranných člnov odniesli aspoň trošku z luxusného vybavenia megalode „pre seba a svoje rodiny“. A kapitán sa tvári, že má všetko pod kontrolou, lebo po členky vo vode boli vlastne od začiatku a v duchu sa presviedča, že dostane šancu stáť na kapitánskom mostíku ešte väčšej lode. Ale my ostatní ten príbeh dôverne poznáme. A kto nezatvára oči pred tým, čo bolo, vie presne odhadnúť, čo bude. Koniec sa nezadržateľne blíži. Autor je stály spolupracovník Slova