Reklama
Reklama

Výhrada svedomia opäť na scéne

Evanjelici príjemne prekvapili, keď sa dokázali postaviť „veľkému bratovi“ – katolíckej cirkvi a vysloviť sa proti zmluve o výhrade svedomia. Ako správne pochopili, pri návrhu zmluvy „nejde o výhradu svedomia vo všeobecne platnom zmysle, ale o...
Počet zobrazení: 457

Evanjelici príjemne prekvapili, keď sa dokázali postaviť „veľkému bratovi“ – katolíckej cirkvi a vysloviť sa proti zmluve o výhrade svedomia. Ako správne pochopili, pri návrhu zmluvy „nejde o výhradu svedomia vo všeobecne platnom zmysle, ale o zachovávanie vieroučných a mravoučných zásad cirkvi, ktoré formujú konanie veriaceho človeka a dostávajú sa do stretu so zásadami všeobecne platnými v dnešnom svete a formulovanými v štátnom práve“ (vyhlásenie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, Zvolen, 1. 6. 2007) Správne poukázali aj na skutočnosť, že „zasahovanie „orgánu Magistéria“ alebo „Spoločnej komisie“ do výkonu práva nie je v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého výklad práva patrí len Ústavnému súdu. Predstaviteia ECAV zrejme pochopili aj to, že akákoľvek zmluva uzavretá s nimi, by bola len deklaratórnym gestom, keďže evanjelická cirkev – na rozdiel od Svätej stolice – nemá charakter štátu. Ako medzinárodná zmluva o ľudských právach, ktorá by mala platnosť pred našimi zákonmi, by mohla byť klasifikovaná jedine zmluva so Svätou stolicou. Návrh zmluvy, ako ho prezentovalo ministerstvo spravodlivosti ešte za Daniela Lipšica, bol diskriminačný, pretože ak by prešiel, priznával by katolíkom práva nad rámec práv ostatných členov spoločnosti. Naša ústava však hovorí, že „nikoho nemožno z týchto dôvodov (náboženstvo) poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Je až nemožné, aby to nechápal minister spravodlivosti, ktorý sa, v prípade pozitívnej diskriminácie zakotvenej v antidiskriminačnom zákone, odvolal na Ústavný súd vo veľmi podobnej veci. Vstupom Slovenska do EÚ sme sa navyše zaviazali plniť záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o Európskom Spoločenstve, ktorá v čl. 13 stanovuje úlohu boja Spoločenstva proti diskriminácii na základe pohlavia, rasového alebo etnického pôvodu, náboženstva alebo viery. To nám pripomenula aj skupina expertov na oblasť ľudských práv pri Európskej komisii vo svojom stanovisku koncom roka 2005. Výhrada svedomia sa už v súčasnosti často vy(zne)užíva s odvolaním na Základnú zmluvu so Svätou stolicou. Predseda NR SR odmietol podpísať novelu tzv. interrupčného zákona pre výhradu svedomia. Odvolávajúc sa na ňu odmieta stále viac nemocníc robiť interrupcie. Pritom výhrada svedomia je právom jednotlivca, nie inštitúcie. V praxi je však bežné, že ak je riaditeľ nemocnice alebo primár presvedčený katolík, výkon interrupcií v nemocnici jednoducho zakáže. Práve v tom, teda v presadzovaní náboženského svetonázoru mocenskými cestami, je najväčšie nebezpečenstvo, že sa zmluva bude zneužívať. V pracovno-právnom pomere môže byť výhrada svedomia zneužitá na diskrimináciu ľudí iného vierovyznania, rodu, rodinného stavu či sexuálnej orientácie. Darmo budeme mať zákony, ak sa právo stane nevykonateľným a nedostupným. Svedomím sa totiž dá zdôvodniť kadečo a medzinárodná zmluva, ktorá bude mať prednosť pred našimi zákonmi, môže de facto znamenať kľučku na obídenie antidiskriminačného zákona, ktorý KDH tak leží v žalúdku. ECAV si zaslúži potlesk aj za snahu „brániť práva všetkých, ktorí sa dostávajú do hraničných situácií pre rozpor medzi etikou veriaceho človeka a etikou, ktorá sa od nej odlišuje; usilovať sa o to, aby ochrana práv veriacich ľudí bola zakotvená v konkrétnych a jasne formulovaných zákonoch, ktoré budú záväzné pre všetkých občanov rovnako“. Zákon o uplatňovaní výhrady svedomia skutočne potrebujeme. Nielen kvôli tým, ktorí si ju uplatňujú, oni to budú robiť so zákonom či bez neho. Potrebujeme ho ako ochranu pre tých, ktorí sú takýmto konaním obmedzovaní vo svojich právach. Obmedzovať výučbu sexuálnej výchovy v čase aidsu je nemorálny hazard na mladej generácii. A deti aj ich rodičia majú právo vedieť, ak ich učiteľ neučí podľa osnov, ale podľa ideológie. Ženy majú na Slovensku legálne právo na interrupciu a štát musí výkon tohto práva, zaručeného zákonom, zabezpečiť. Nakoniec, zaviazali sme sa k tomu v rôznych zmluvách na úrovni OSN. Ak napríklad lekár pri prenatálnej prehliadke zamlčí, že plod je poškodený, lebo je proti jeho svedomiu zabrániť aby prišiel na svet, ak sa pre to rodičia rozhodnú, ponesie za to prípadne aj finančnú zodpovednosť? Takéto prípady sa už dnes dejú v Poľsku, kde lekári odmietajú robiť prenatálne prehliadky, alebo ich výsledky zamlčia. Zákon o výhrade svedomia je jediná prijateľná forma legislatívnej úpravy. Ak sa popri ňom prijme aj deklaratórna zmluva so Svätou stolicou, ktorá nebude mať prednosť pred našimi zákonmi, nikomu to prekážať nebude. Autorka je výkonná riaditeľka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama