Reklama
Reklama

Nízke mzdy veštia búrku

Páni muži, predstavte si, že ste sa z večera na ráno zmenili na ženu, a to znamená, že hoci v práci budete robiť stále to isté, teda to, čo ste robili ako muž, zamestnávateľ vám o niekoľko tisícok zníži plat.
Počet zobrazení: 1079
4-m.jpg

Páni muži, predstavte si, že ste sa z večera na ráno zmenili na ženu, a to znamená, že hoci v práci budete robiť stále to isté, teda to, čo ste robili ako muž, zamestnávateľ vám o niekoľko tisícok zníži plat. Alebo si – zástupcovia oboch pohlaví – predstavte, že sa uchádzate o nejaké miesto, kde je predpísané isté mzdové rozpätie, napríklad v štátnom sektore, ale budúci zamestnávateľ vám ponúkne podstatne menej. Odôvodní to predpokladom rovnajúcim sa istote (jeho), že to predsa nemôže byť jediné vaše zamestnanie. Nepredstaviteľné? Absurdné? Ale čoby. Reálne. Z prieskumu, ktorý robil Štatistický úrad Slovenskej republiky (ŠÚ SR), sme sa nedávno – podložené faktami – dozvedeli to, čo je nám, a mnohým z vlastnej skúsenosti, dobre známe: hoci v rámci krajín V4 u nás platy rastú najrýchlejšie, čo je výborné, rozdiely medzi najvyššími a najnižšími mzdami na Slovensku rastú a prehlbujú sa, čo je smutné. A faktami je podložené aj to, že ženy sú za tú istú, ba neraz aj za náročnejšiu alebo kvalitnejšie urobenú prácu, než akú robia muži, odmeňované podstatne nižšie. Stále vysoké zostávajú aj mzdové rozdiely v jednotlivých regiónoch Slovenska. A to tiež nie je veľmi veselé zistenie. Pravda, kým človek takéto údaje len tuší alebo hoci aj empiricky pozoruje na vlastnej koži, môže sa domnievať, že jeho poznanie, hoci aj zdokumentované povedzme výplatnými páskami, nie je v skutočnosti objektívny poznatok, ale iba pocit. Subjektívny. A keďže je subjektívny, možno pravde, ktorá je proklamovaná ako objektívna, nezodpovedá. Lenže prieskum na vzorke 807 000 zamestnancov, čo je 43 percent všetkých ľudí, ktorí pracujú v slovenskej ekonomike, možno za subjektívny pokladať sotva. Tým skôr, že tento prieskum, ktorého výsledky ŠÚ SR nedávno zverejnil, urobil práve štatistický úrad, teda inštitúcia, ktorá je súčasťou európskeho štatistického systému a robil ho tak, aby bol v súlade so všetkými európskymi kritériami. Radostné aj smutné Podľa výsledkov prieskumu, o ktorom je reč, vzrástla priemerná hrubá mesačná mzda v podnikoch, bez zahrnutia miezd zamestnancov u živnostníkov, za posledných desať rokov o 96 percent a čistá mzda o 99,6 percenta. Zvýšili sa aj odmeny, prémie a náhrady mzdy. To sú skvelé správy. Údaj, že sa zvyšuje rozdiel medzi finančným ohodnotením mužov a žien (za tú istú prácu) v neprospech žien, je preto o to zarážajúcejší. A to nie je jediný nepríjemný údaj z vývoja mzdového hodnotenia práce na Slovensku za posledných desať rokov. Ako sa uvádza v správe ŠÚ SR, zvyšuje sa aj rozdiel medzi triedami zamestnaní s najvyšším a najnižším príjmom. Ten u nás za desať rokov vzrástol až o vyše 79 percent, čo nominálne znamená 34 402 korún. A až o 193,5 percenta, čo nominálne znamená o 24 640 korún, narástol aj mzdový rozdiel medzi odvetviami s najvyššou a najnižšou cenou práce. A to sú teda riadne sumy. Na pozadí faktu, že za desať skúmaných rokov sa o 0,8 percenta zároveň zvýšil aj počet ľudí, ktorí sú trvale pod pásmom priemernej mesačnej mzdy a že vlani bolo v tomto pásme až 67,4 percenta zamestnancov, až provokujúce. Navyše je tento fakt aj alarmujúci. Hoci vzhľadom na to, že uvedený vývoj je vlastne v súlade s cestou, ktorú sme si pred rokmi zvolili, to nie je prekvapujúce, natíska sa otázka, ako dlho ho bude masa vyše polovice zamestnancov tolerovať. Rozdiel medzi ženskými a mužskými platmi je síce o čosi nižší ako priepasť medzi najnižšími a najvyššími mzdami, ale na otázke prečo je to tak, ktorú sa žiada vysloviť poriadne razantne, to nič nemení. Teda – prečo je percentuálne platové podhodnotenie žien v skupine obyvateľov od 20 do 24 rokov vyše 12-percentné, od 35 do 39 rokov viac ako 35-percentné? A prečo je takisto hrozivo vysoké číslo (vyše 31 percent) platového podhodnotenia žien v skupine šesťdesiatnikov a starších? Prečo – tým skôr, že sa od týchto rozdielov odvíjajú aj rozdiely v dôchodkoch. Údaje o skupine ľudí od 40 do 60 rokov sa mi nájsť nepodarilo, ale vzhľadom na príslušnosť k nej mám o mzdovom podhodnocovaní žien aj v tejto vekovej osobné vlastné nelichotivé poznatky. A chuť spýtať sa prečo rovnakú. Smutné? Nespravodlivé? Dobre nám tak? Argumentovať pri finančnom ohodnotení práce spravodlivosťou by síce bolo prirodzené, ale aj naivné. Najmä v prostredí, kde dopyt po zamestnaní stále značne prevyšuje ponuku, či aspoň ponuku zodpovedajúcu kritériám, podľa akých pracujeme a žijeme v našom zemepisnom teritóriu. Platy zamestnancov sú totiž zväčša najmä odrazom možností alebo dobrej či nedobrej vôle zamestnávateľov, ktorí poskytujú prácu. A spravodlivosť je v tomto prípade taká, aká je jej štartovacia plocha – inými slovami, odvíja sa toho, čo si môže alebo chce dovoliť zamestnávateľ. Prípadne na koľko si koho zo svojich zamestnancov cení či nakoľko je kto preňho užitočný, rentabilný, efektívny či ak chcete, cenný. A aj to, do akej miery chce finančným ohodnotením dať zamestnancom najavo svoju spokojnosť alebo nespokojnosť s ich výkonmi. Rovnako treba mať na zreteli aj to, aké má u nás v súvislosti s vysokou či nízkou cenou práce postavenie i cenu vzdelanie. A aj nestarostlivosť štátu oň práve v súvislosti s nízkopríjmovými skupinami obyvateľstva. Zo štatistických čísel v tejto chvíli ťažko vyčítať, či príjmy, o ktorých je reč, pochádzajú vždy len z jedného zamestnania. Fakt, že na Slovensku síce mzdy rastú, ale zároveň sa prehlbuje priepasť medzi podpriemernými a vysoko nadpriemernými mzdami, môže napovedať (a čiastočne aj vysvetliť) jedny z príčin vášní rozpútaných okolo chystaných zmien v Zákonníku práce. Ľudia s nízkymi mzdami sa ich boja z obavy, že by im mohli znemožniť zarobiť – aj keď za cenu minimálneho či takmer nijakého voľna-viac. Zamestnávatelia sa obávajú tlaku na rast ceny práce. Tak ďaleko ako v 19. storočí robotníci v Chicagu, ktorí bojovali za (primerane ohodnotený) osemhodinový pracovný čas, sme u nás ešte nedospeli. Za vývoj, ktorý – ak berieme do úvahy len počet zamestnancov v pásme podpriemernej mzdy – je nepriaznivý pre väčšinu obyvateľstva, teda nemožno robiť zodpovednými len zamestnávateľov. Robia len to, čo im svojím mlčaním a ohýbaním chrbtov umožňujeme. Čo urobia (možno raz) ženy Dá sa predpokladať, že na rozhodujúce kroky, ktoré by viedli k zvýšeniu ceny práce na Slovensku, sa azda podujmú skôr ženy. Dôvod? Podľa výsledkov zisťovania ŠÚ SR nepresahuje u nás priemerný príjem žien ani tri štvrtiny príjmu mužov. Tento rozdiel sa navyše dlhodobo zvyšuje. Len v poslednom roku skúmaného obdobia, teda vlani, vzrástol o 27 percent. A podľa pracovníkov ŠÚ SR to podmieňuje najmä vyššia dynamika platov mužov, ktoré sa za posledných desať rokov zvýšili o 102,5 percenta. Že tomu nezodpovedá dynamika rastu ženských platov, zrejme nevyplýva z toho, že by sa azda ženy masovo riadili tým, čím ich ako najúžasnejším životným cieľom kŕmia prostredníctvom reklamy, teda že by sa usilovali venovať všetku svoju energiu vyzerať celý život tak, ako by sa im vek zastavil kdesi v tridsiatke. Skôr sú, najmä ženy v chudobných oblastiach štátu, alebo tie, ktorým ani centrá na maskovanie veku nepomohli vytrieť z občianskeho preukazu rok narodenia, odkázané na to, aby sa uspokojili s hocijakým príjmom. A kým bude dopyt po práci výrazne prevažovať nad jej ponukou, prípadne bude v nerovnováhe, sotva sa niečo zmení tak rýchlo, ako by sa žiadalo na vyrovnanie nelogických rozdielov. Veď kto si môže dovoliť dať hrdo výpoveď z miesta, kde ho podhodnocujú, ak nemá v zálohe iné, hoci aj rovnako pod úroveň jeho kvalít platené miesto? Obrat možno predpokladať, až keď pri bezdôvodnom prehlbovaní rozdielov v hodnotení rovnakej práce žien a mužov väčšine príslušníčok nežného pohlavia už ich príjmy nepostačia nielen na využívanie toho, čo ich podľa reklamy urobí krajšími, mladšími a žiaducejšími (aj keď nie práve na trhu práce), ale ani na dôstojné živobytie. A táto trochu sarkastická úvaha je pritiahnutá za vlasy menej, ako sa zdá na prvý pohľad. Ustavičné faktické podceňovanie a podhodnocovanie ich pracovného prínosu totiž naozaj môže viesť k tomu, že ženám dôjde trpezlivosť aj pokora a začnú sa správať tak, ako by sa mali. Teda, že sa vzbúria. A začnú sa správať tak, ako by sme sa pri obhajovaní svojej ľudskej dôstojnosti mali na trhu práce správať všetci. Okrem iného sa, povedzme namiesto za zákonom zaručené právo pracovať až do totálneho vyčerpania, biť za právo dostávať primeraný príjem za výkon v normálnom pracovnom čase. Zdroj údajov Štatistický úrad SR Mzdové podhodnotenie žien od 20 do 24 rokov 12,3 % od 35 do 39 rokov 35,3 % nad 60 rokov 31,4 % Mzdy podľa zamestnaní (v Sk) vedúci a riadiaci pracovníci 45 349 vedeckí a odborní zamestnanci 25 415 pomocní a nekvalifikovaní zamestnanci 10 947

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama