Jedinou šancou Palestínčanov je diplomacia

Izraelský premiér Ehud Olmert a palestínsky prezident Mahmúd Abbás sa možno stretnú v Egypte koncom júna. Pozvala ich tam silná štvorka - USA, EÚ, OSN a Rusko, aby začali spolu komunikovať.
Počet zobrazení: 972
9-m.jpg

Izraelský premiér Ehud Olmert a palestínsky prezident Mahmúd Abbás sa možno stretnú v Egypte koncom júna. Pozvala ich tam silná štvorka - USA, EÚ, OSN a Rusko, aby začali spolu komunikovať. Dialóg zatiaľ nie je možný pre ozbrojené incidenty na oboch stranách, pričom predstaviteľom Hamasu vadí ešte jedna vec. Izrael im nechce uvoľniť ich vlastné daňové príjmy v hodnote stoviek miliónov dolárov. Samospráva preto nedokáže zaplatiť svojich zamestnancov, čo znamená, že bez financií je asi tretina Palestínčanov. Sociálnu krízu na okupovaných územiach si uvedomuje aj Európska únia, ktorá do oblasti plánuje v tomto roku poslať viac ako 200 miliónov eur. V regióne bol päť mesiacov kľud, kým militanti z Hamasu nezačali južné časti Izraela ostreľovať raketami. Odveta izraelskej armády bola ako vždy rýchla a jej výsledkom je 60 mŕtvych Palestínčanov a dvaja Izraelci. Tento stav pretrváva s drobnými obmenami od roku 1967, keď začal Izrael okupovať Jeruzalem, Západný breh a Gazu. Podľa všetkých krajín sveta (samozrejme okrem USA) by sa mal stiahnuť naspäť na svoje územie. Izrael to však urobiť nemieni, naopak, na okupovaných územiach buduje stále nové osady. Porušuje tým Článok 41 Ženevskej konvencie, ktorá tvrdí, že žiadny okupant nemôže presúvať svoje obyvateľstvo na dobyté územia. Potvrdil to aj Medzinárodný súdny dvor v júli 2004, ktorý označil izraelské osady za nelegálne. Medzinárodné právo je však irelevantné, keďže Izrael vyhlasuje, že jeho súdny systém stojí nad ním. Najväčšia šanca na mier Napriek tomu ponúkli palestínski vyjednávači v roku 2001 na týždňových rokovaniach v egyptskej Tabe Izraelu šancu ponechať si na Západnom brehu polovicu osád. Ale ani to však nestačilo. Svet bol najbližšie k mierovej dohode práve vtedy. Americký prezident Bill Clinton chcel odísť do histórie ako muž mieru a navrhol preto rozumný kompromis: Palestínsky štát bude tvoriť 100 % Gazy, 97 % Západneho brehu, medzi nimi bude bezpečný prechod, pričom arabská časť Jeruzalema pripadne Palestínčanom a židovská Izraelcom. Utečenci sa môžu vrátiť na územie palestínskeho štátu, pričom Izrael rozhodne, koľko z nich pustí na územie svojho štátu. Návrhy najprv akceptovali obidve strany. Potom však izraelský premiér Ehud Barak poslal Clintonovi na desiatich stranách svoje výhrady a odvolal vyjednávačov. Bývalý izraelský minister zahraničných vecí Shlomo Ben Ami to vysvetľuje tým, že to bolo dva týždne pred voľbami a oni proste nemali mandát na podpísanie takého dôležitého dokumentu. Navyše sa museli venovať predvolebnej kampani. Pri otázke, načo tam teda vôbec šli a či to od začiatku nebola len hra pred svetovými diplomatmi, mlčí. Keď sa snaží riešiť tento konflikt Valné zhromaždenie OSN, dopadne to každý rok rovnako. Za vytvorenie dvoch štátov v rámci rezolúcie 242 (t.j. hranice určí stav spred roka 1967) hlasuje celý svet okrem USA a Izraela. K týmto dvom krajinám sa občas, ktovie prečo, pridajú nejaké tropické ostrovy ako Naru, Palu či Tuvalu. Medzinárodná aréna Izraelskí diplomati opakovane vyhlasujú, že v ich situácii nie je možné aplikovať medzinárodné právo doslova. K ideálu je možné sa iba priblížiť. Argumentujú sporom medzi Veľkou Britániou a separatistami zo Severného Írska, s ktorými sa britská vláda takisto nemaznala. Zabúdajú v tejto súvislosti pripomenúť, že Izrael bol jediným štátom, ktorý legalizoval mučenie a branie rukojemníkov. Angličania nezadržiavali desiatky tisíc obyvateľov Severného Írska, ani im nebúrali domy. Okupácia by nebola možná bez masívnej vojenskej, finančnej a diplomatickej podpory zo strany najsilnejšieho štátu sveta. Tá sa začala v 70. rokoch minulého storočia a trvá dodnes. Keď v októbri 2000 vyzvala Bezpečnostná rada OSN Izrael, aby dodržiaval na okupovaných územiach Ženevské konvencie, jediný, kto sa zdržal hlasovania, bol Bill Clinton. Výsledok hlasov tak bol 14:0. Americký prezident nehlasoval proti, pretože popierať bazálne princípy medzinárodného humanitárneho práva by bolo už aj na USA priveľa. Američania sú vysokou zmluvnou stranou Ženevských konvencií, čo znamená, že majú dohliadať na ich dodržiavanie a trestať tých, ktorí zásady medzinárodného práva porušujú. To, že Izraelu dávajú desiatky miliónov dolárov na výstavbu ďalších osád na okupovaných územiach, sa dá vysvetliť dvoma spôsobmi: Buď majú tvorcovia americkej zahraničnej politiky sklony k sadomasochizmu, a teda by radi potrestali samých seba, alebo využívajú medzinárodné právo selektívne, teda iba vtedy, keď im to vyhovuje. Pri vetovaní rezolúcií OSN, ktoré žiadajú stiahnutie Izraela naspäť na svoje územia ho využívajú veľmi ochotne. Naopak, pri okupácii Iraku, prípadne bombardovaní Nikaragui ho ignorovali. Súčasný stav Pred dvoma rokmi stiahol premiér Ariel Šaron za veľkého záujmu médií z Gazy 8 tisíc osadníkov. Podľa medzinárodného práva sa to síce malo stať už pred štyridsiatimi rokmi, ale zo strany Izraela to i tak bol historický akrok. Západný breh je prakticky rozdelený na tri bantustany: severný, stredný a južný, ktoré sú efektívne oddelené od východného Jeruzalemu. Ten je kultúrnym centrom palestínskeho života. Palestínske dediny pripomínajú internačné tábory, sú ohradené plotmi a vysokými múrmi. Samozrejme, to, že Šaron stiahol osady z Gazy, muselo byť kompenzované ich rozšírením na okupovanom Západnom brehu. Vyrástlo tu 200 nových osád, ktoré kontrolujú strategické vrcholy kopcov, tú najúrodnejšiu pôdu a zdroje vody. Osady, ktoré chráni viac ako 100 vojenských stanovíšť, spájajú s izraelskými mestami diaľnice. Túto vzácnu infraštruktúru, samozrejme, Palestínčania vo svojej vlastnej krajine využívať nemôžu. Už nie iba správy arabských vlád zdôrazňujú, že tieto aktivity podkopávajú snahy o vytvorenie Palestínskeho štátu. Tvrdia to aj štúdie Európskej únie a izraelských akademikov. Už spomínaný bývalý izraelský minister zahraničných vecí Shlomo Ben Ami po-važuje za veľmi dôležité pre bezpečnosť svojho štátu, aby sa všetky osady zo Západného brehu stiahli. Sympaticky priznáva, že mu až tak nezáleží na osude Palestínčanov, ale na srdci mu leží osud vlastného štátu. Súčasnú politiku židovského štátu, ktorá sa snaží garantovať bezpečnosť expanziou, považuje sa samovražednú. Vyhliadky Vyhliadky nie sú ružové. Hamas odmieta uznať právo Izraela na existenciu, čo je podmienkou začatia rozhovorov. Americká ministerka zahraničných vecí Condolleza Riceová zatiaľ neúspešne núti obe strany, aby sa stretávali pravidelne každé dva týždne a vymieňali si názory. V palestínskom tábore musí zvíťaziť pragmatizmus nad ideológiou, čo znamená, že vyjednávať by mal prezident Mahmúd Abbás. U Američanov je obľúbenejší a zdá sa, že na rozdiel od predstaviteľov Hamasu si uvedomuje, že silou to nepôjde. Izrael má jadrové zbrane a podporu najsilnejšieho štátu sveta, ktorá sa nezmení ani po amerických voľbách. Ak budú Palestínčania diplomatickí a trpezliví, je možné, že si opätovne získajú sympatie Európskej únie. Tá by mohla formou ekonomických nástrojov pritlačiť na slabnúcu a zadĺženú americkú ekonomiku a vyžadovať v tejto otázke ústupky. Možno potom by Spojené štáty Izrael prinútili, aby sa začal konečne správať ako plnohodnotný člen medzinárodnej komunity a rešpektoval aspoň základné princípy humanitárneho práva. Vznik palestínskeho štátu a mierová dohoda by síce znamenali obrovské straty pre zbrojárske koncerny z USA, Veľkej Británie, Nemecka, Ruska či Francúzska, ale napätie na Strednom východe by výrazne pokleslo. Mier si určite želajú obyčajní Izraelci aj Palestínčania. Otázka však je, či oň stoja aj vo Washingtone, Bruseli alebo Moskve. Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984