Reklama
Reklama

„Občianska spoločnosť“ a hrdinské roky

„Navrhovat něco lepšího a uvádět to v život, to je spíš úkolem politika – a já politikem nikdy nebyl a nikdy ani být nechtěl.“ Václav Havel, Dálkový výslech (1985-1986, str. 12)
Počet zobrazení: 671
12-m.jpg

„Navrhovat něco lepšího a uvádět to v život, to je spíš úkolem politika – a já politikem nikdy nebyl a nikdy ani být nechtěl.“ Václav Havel, Dálkový výslech (1985-1986, str. 12) Uplynulo už tridsať rokov odvtedy, čo podpísanie Charty ´77 pomohlo obnoviť opozíciu voči spoločenskému poriadku v Československu po rokoch dezorientácie sklamania a z r. 1968. V ostatnej časti strednej Európy mala táto transformácia podobné načasovanie, hoci momenty zlomu neboli až také ostré. Marxistický humanizmus, ktorý charakterizoval opozíciu v období pred rokom 1968, začal nahrádzať nový prístup zdôrazňujúci „morálku“, „demokraciu“ a „občiansku spoločnosť“. Rozdiely medzi starým a novým prístupom sú možno trocha zveličené. Noví členovia opozície zostali v zásade humanistami, zdôrazňovali viaceré z vízií zmysluplného, neodcudzeného života svojich predchodcov a aj naďalej kládli teoretickú prioritu humanistov na abstraktného „človeka“ pred konkrétnymi, rozmanitými skupinami reálne existujúcich ľudí. Ich existenciálny utopizmus však zapúšťal korene v kontexte, ktorý sa výrazne zmenil – koncepčne i spoločensky. Najväčšou inováciou novej opozície bolo brať vážne myšlienku z éry po r. 1968, že spoločnosť sa nemohla dostatočne reformovať zhora. Namiesto toho, aby naliehali na svojich vodcov, aby napravili deformácie spoločnosti, vyzývali na nezávislú činnosť s cieľom zmeniť spoločnosť zdola. Po tom, ako sa odpútali od dominantných mocenských štruktúr, ocitli sa v lepšom postavení na analyzovanie týchto štruktúr ako stabilného spoločenského systému s vlastnou vnútornou logikou, systému, ktorý nie je možné jednoducho reformovať, ale ktorý treba reformovať skrz naskrz. Títo outsideri, ktorí sa čoskoro stali známymi ako „disidenti“, vydávali samizdat, ktorý je i dnes najdôkladnejšou analýzou spoločnosti sovietskeho typu ako zásadne nového spoločenského útvaru. Medzi množstvom prác vynikajú Ontológia socializmu (Ontology of Socialism) Jadwigy Staniszkej, Intelektuáli na ceste k triednej moci (Intellectuals on the Road to Class Power) Ivana Szelényiho a Györgya Konráda a Diktatúra nad potrebami (The Dictatorship over Needs) od Györgya Márkusa, Agnes Hellerovej a Ferenca Fehéra. Jedným zo záverov mnohých týchto analýz bolo, že politika v spoločnosti sovietskeho typu nezohrávala primárne funkciu ekonomického záujmu, ako by to bolo v kapitalistickej spoločnosti. Namiesto toho rozhodnutia vládnucej strany ovplyvňovali skôr čisto politické dôvody, než ekonomické faktory. Výmena ideálov Význam prevahy politického rozmeru nespočíval len v tom, že vlády mohli obetovať hospodársku efektívnosť s cieľom udržať sa pri moci. Znamenalo to aj to, že pri zmene systému mohli byť politické boje rovnako účinné ako boje ekonomické. Disidenti sa tak mohli cítiť oprávnene, keď pri vypracúvaní teórií demokracie vo všeobecnosti ignorovali otázky ekonomickej organizácie. Vyzeralo to o čosi radikálnejšie, keďže to bolo v rozpore s ospravedlňovaním dôvodov vládnucich strán na udržanie sa pri moci, ktoré bolo založené na znárodňovaní hospodárstva a relatívne úspešnom ekonomickom plánovaní. Práve v tomto kontexte stredoeurópski disidenti obnovili niekdajšiu myšlienku „občianskej spoločnosti“ – ktorá zakrátko vyvolala nadšenie v západoeurópskej i americkej politickej teórii – ako priestor, kde sa demokratická politika mohla prebudovať nezávisle od štátu. Tento novoobjavený dôraz na politické aspekty bol významným faktorom.Prispel k rozvoju prístupu založeného na autonómnej ľudskej činnosti, ktorú nepredurčovala váha ekonomiky alebo štátu. Upozorňoval na otázky, ktoré boli v marxizme príliš často marginalizované a ktoré sa týkali napríklad etiky, komunity, hierarchie a moci. No popri tom, že sa disidenti vzďaľovali od ekonomiky, vzďaľovali sa aj od širších spoločenských faktorov, čím vo veľkej miere zbavovali svoj politický prístup schopnosti podávať sociálnu kritiku. Už marxistickí humanisti ochudobnili svoju koncepciu sveta o spoločenský rozmer, keď sa stredobodom ich teórií stal abstraktný „človek“ nad konkrétnymi ľuďmi. Disidenti zavŕšili toto hnutie oddelením politického od ekonomického a prehliadaním spoločenského aspektu ako východiskového faktoru pre obe predchádzajúce kategórie. Ak sa v spoločnostiach sovietskeho typu stal prvoradým politický aspekt, bolo to preto, že tieto spoločnosti na seba vzali špecifické spoločenské podoby – rovnako ako možno vysvetliť nadradenosť ekonomického aspektu v kapitalizme špecifickou formou kapitálu a rovnako ako by sa slobodnejšie spoločnosti v budúcnosti mohli stať „slobodnými“, len ak sa sami spoločensky reorganizujú. Keď to všetko disidenti uznali, odložili túto otázku nabok a trvali na tom, že nepresadzujú žiadne konkrétne formy spoločenskej organizácie a že ľudia by sa mali sami rozhodnúť, ako organizovať svoju spoločnosť. (Napr. Havel, “Moc bezmocných,” st. 56-7, 80.) Bola to pochopiteľná reakcia na režim, ktorý trval na plánovaní všetkého pre tých, ktorých ovládal. Táto reakcia však mohla byť silnejšia, keby sa disidenti bližšie pozreli na to, čo pre ľudí znamená „rozhodovať sa pre seba samých“. Nemôžu existovať nijakí „predspoločenskí ľudia“, ktorí potom zorganizujú spoločnosť. Ľudia vždy konajú v rámci určitých spoločenských foriem – rád, parlamentov, korporácií atď. – pričom niektoré spoločenské formy sú v tom, ako ľuďom umožňujú „rozhodovať sa pre seba samých“, ako reorganizovať spoločenský život, lepšie ako iné. Čírym vyhnutím sa tejto otázke sa zvýšila pravdepodobnosť, že by o tejto pôvodnej spoločenskej forme rozhodoval niekto iný bez toho, aby sa na to vôbec ľudí pýtal. Disidenti väčšinou vnímali svoju novú spoločnosť z prísne morálneho, estetického a existenciálneho hľadiska, kde sa politika rovnala slobode jednotlivcov konať zodpovedne a nezávisle, na báze formálnej rovnosti. Keby sme sem zahrnuli aj spoločenské vzťahy, išlo by o priame osobné vzťahy, nie o spoločenské štruktúry. „Občianska spoločnosť“ sa stala amorfnou sférou, v ktorej existovali všetky dobré veci, a zdalo sa, že jedinou zásadnou politickou úlohou je oslobodiť spoločnosť od štátu s komunistickou nadvládou. Všetko ostatné malo nevyhnutne nasledovať. V rokoch 1985-1986 by novinár musel Václava Havla, budúceho prezidenta, až päťkrát vyzývať k tomu, aby súhlasil s opísaním spoločenských štruktúr, ktoré predstavovali jeho víziu lepšej spoločnosti. Jeho „osobná utópia“, ako nakoniec priznal, by sa vyznačovala „pluralitou různých typů vlastnictví a hospodářského rozhodování: od soukromého... přes různé typy vlastnictví družstevního a akciového, přes vlastníctví kolektivní (spojené se samosprávou) až po vlastnictví státní“ (Dálkový výslech, s. 18). Havel, podobne ako väčšina disidentov v regióne, dal jasne najavo, že uprednostňuje politickú a ekonomickú samosprávu v rôznych podobách. Ale podobne ako u marxistických humanistov, samospráva zostala pre disidentov predovšetkým etickým princípom, a nie organizačným. Demokratizátori demokracie V určitom zmysle by sa dalo povedať, že disidenti rozšírili rámec politiky. Odmietnutím politiky strán a štátov umožnili politické angažovanie sa vo všetkých oblastiach života. Zároveň sa však týmto oblastiam života venovali veľmi obmedzeným spôsobom. Občianska spoločnosť získala svoju emancipačnú hodnotu vďaka tomu, že zostala nezávislou od štátu; a jediným druhom politiky, o ktorom sa oplatilo diskutovať, bola buď osobná morálka, estetická rebélia, alebo politika orientovaná na štát. Občianska spoločnosť mala predstavovať to, čo Václav Benda nazval ucelenou „paralelnou polis“, s vlastnou spoločnosťou, umením, hospodárstvom a všetkým ostatným. No medzi množstvom disidentských výziev na vytvorenie „demokratickej občianskej spoločnosti“ nebolo nikdy celkom jasné, čo sa malo v občianskej spoločnosti demokratizovať, okrem mystického pojmu samotnej demokracie. Zdalo by sa, že disidenti spojili dva protikladné druhy politickej teórie: na jednej strane liberálnu orientáciu na demokratizáciu konkrétnej politickej oblasti, ktorá by zabezpečila rovnaké politické práva pre všetkých občanov a k všetkým ďalším otázkam by pristupovala ako k čisto súkromným záležitostiam, a na druhej strane anarchistickú orientáciu na demokratizáciu všetkého okrem politického, kde je oblasť politiky považovaná za pretvárku, ktorú by sme mali radšej ignorovať. Tieto dve orientácie existovali bok po boku vo väčšine disidentských úvah, no ani jedna významnejšia disidentská teória ich nikdy účinne nezosúladila. Do roku 1989 hrala významnejšiu úlohu v organizovaní hnutia proti štátnej moci anarchistická strana rovnice; pri politických udalostiach v roku 1989 sa však anarchistická orientácia nenútene vytratila a k slovu sa dostal liberalizmus, ktorý bývalým disidentom umožnil bez dotieravého pokrytectva vyhlasovať, že pokračujú v disidentských tradíciách, pričom zároveň podkopávali práve tie tradície, ktoré pre nich boli v predchádzajúcich rokoch najdôležitejšie. Zdalo sa, že koncepcia „občianskej spoločnosti“ ponúka disidentom to najlepšie z oboch svetov: bola apolitická a zároveň ultrapolitická. Mala neštátny charakter a vyhýbala sa vyvolávaniu akýchkoľvek ilúzií o tom, že súčasný štát by sa mohol využiť na výraznejšiu spoločenskú zmenu. Zároveň to však bola koncepcia, ktorá úzko súvisela so štátnou politikou – čo by nám mala pripomínať etymologická podobnosť medzi slovami „politický“ a „civilný“ (občiansky), odvodenými z gréckeho polis („mesto-štát“) a latinského civitas („mesto/spoločenstvo“). Pojmový trik by mohol spočívať v tom, že kým „občianska spoločnosť“ je vnútorne nezlučiteľná s totalitnými štátmi sovietskeho typu v strednej Európe, je celkom zlučiteľná s liberálnymi štátmi trhového kapitalizmu. So štátmi, čo fungovali práve vytváraním špecifickej spoločenskej sféry, v ktorej mali občania právo ovplyvňovať štátnu činnosť zvonka, a to za podmienky, že sa vzdajú svojho práva zapájať sa do politiky mimo ich konkrétnej oblasti. Táto buržoázna verejná sféra (ako ju nazval Habermas v Západnom Nemecku) je spoločensky oddelená od buržoázneho štátu, nesmie sa však zrieknuť svojho spoločenského charakteru (prezentujúc sa ako univerzálna a nekonečne pluralistická sféra) a musí sa trvale orientovať na samotný štát, od ktorého odvodzuje svoju autonómnosť. Bez mocných Ak z ich koncepcie politiky vyjmeme spoločenský rozmer, disidenti podkopali aj svoju schopnosť bojovať za zmenu „zdola“ – z ich pohľadu bolo veľmi ťažké povedať, kde v spoločnosti sa nachádzalo to „zdola“, až na jednoduché konštatovanie, že to bolo mimo štátu. Nekládli osobitný dôraz na samoorganizovanie veľkého množstva ľudí, či už ich identifikovali ako „pracujúcu triedu“, „ľudí“ alebo čokoľvek iné. Dôležitejšími boli pre nich tí, ktorí „hovorili moci pravdu“ – inými slovami, samotní disidenti. V r. 1984 Havel napísal: „…jediná zdanlivo bezmocná osoba, ktorá sa opováži vykričať slová pravdy a stáť si za nimi, s celou svojou osobou a životom, má prekvapujúco väčšiu moc, hoci formálne zbavenú práv, ako tisíce anonymných voličov. („Apolitická politika“, Civil Society and the State, ed. John Keane, s. 397). To, samozrejme, platilo vo väčšine spoločností sovietskeho typu a dokonca aj vo väčšine kapitalistických spoločností, kde k anonymnému hlasovaniu dochádza len zriedkakedy. Havel však uviedol tento fakt viac s pýchou ako so zámerom kritizovať a akoby považoval za samozrejmé, že hovoriť moci pravdu je úlohou malého počtu konkrétnych ľudí, a nie masového hnutia. Hoci boli disidenti radi, keď sa k nim niekedy obyčajní ľudia pridali v hovorení pravdy moci, mali tendenciu nariekať nad morálnou spoluúčasťou más pri preukazovaní tichej podpory režimu. Vidíme tu počiatky elitárstva, ktoré sa naplno prejavilo po roku 1989. Bývalý maďarský disident Szelényi (et al.) neskôr ponúkol trpkú úvahu o tejto minulosti: „Len ťažko si dokážeme predstaviť inú koncepciu v modernej filozofii, ktorá by bola natokoľko sebareflexívna ako táto disidentská koncepcia ‘občianskej spoločnosti’…namiesto toho, aby si predstavovali spoločenstvo skutočných jednotlivcov s protichodnými záujmami, vnímali svoje spoločenstvo ako ‘spoločenstvo svätcov’ – teda disidentských intelektuálov. Hovorilo sa, že toto spoločenstvo má zvláštnu duchovnú moc vďaka príkladu, ktorý predstavovali pre zvyšok spoločnosti, o tom, ako žiť morálny, autentický život. Morálnu silu tohto príkladu z hľadiska disidentov podčiarkoval fakt, že obetovali – alebo aspoň boli ochotní obetovať – všetko, čo mali, v mene pravdy a morálky. Práve táto morálna autorita, ako sa disidenti nazdávali, mala tú moc zmeniť spoločnosť na spoločenstvo zodpovedných, morálnych jedincov.“ (Making Capitalism without Capitalists: The New Ruling Elites in Eastern Europe, str. 92) V tomto zmysle sa komunita disidentov, s osobitným prístupom k pravde a s cnosťou overenou v revolučnom sebaobetovaní, nápadne podobala avantgardnej strane z čias Leninovho Čo robiť? Bezmoc súčasných bezmocných Napriek aristokratickým tendenciám disidentov by sme nemali zabúdať na to, že väčšina z nich aj počas celého obdobia 80. rokov 20. storočia vyjadrovala svoj ideál decentralizovanej, neodcudzenej spoločnosti riadenej obyčajnými ľuďmi a vytvorenej zdola. Len zriedkakedy odmietali ideály socializmu alebo hovorili pozitívne o kapitalizme, hoci uprednostňovali vôbec sa nezmieňovať ani jednom z nich. Napríklad pre Havla bolo typické poznamenať na konci Moci bezmocných: „Pokud jde o [hospodářský život], věřím tu na samosprávný princip, který jedině může poskytovat to, o čem snili všichni teoretici socialismu, totiž skutečnou (tj. neformální) účast pracujícich na hospodářském rozhodování a pocit skutečné odpovědnosti za výsledky společné práce.“ (in O svobodě a moci, st. 82).” No keď sa zdalo, že rok 1989 prinesie dlho očakávanú chvíľu existenciálnej revolúcie s disidentmi očividne na čele, nový, vynárajúci sa svet sa vôbec nepodobal „občianskej spoločnosti“, ktorú disidenti tak láskyplne opisovali. Odcudzenie, nemravnosti a bezmocnosť bezmocných zjavne narastali. A disidenti sa pridali k tomuto novému poriadku. Bolo prekvapujúce, ako málo zaznelo protestných hlasov. Autor píše doktorskú prácu z antropológie na Chicagskej univerzite. Dlhodobo sa zaujíma o vývoj strednej a východnej Európy, strávil niekoľko rokov na Slovensku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama