Reklama
Reklama

Duševná choroba a americký sen (1)

Na World Socialist Web Site bol v dvoch častiach publikovaný komentár Franka Brennera k Správe o duševnom zdraví, vydanej v roku 2000 Surgeon-General, hlavným úradom verejného zdravotníctva v Spojených štátoch.
Počet zobrazení: 647
2407_13-m.jpg

Na World Socialist Web Site bol v dvoch častiach publikovaný komentár Franka Brennera k Správe o duševnom zdraví, vydanej v roku 2000 Surgeon-General, hlavným úradom verejného zdravotníctva v Spojených štátoch. Keďže sa nám zdá, že komentár sa dotýka mnohých tém, ktoré sú relevantné nie len v Spojených štátoch, ale aj na Slovensku, rozhodli sme sa komentár uverejniť. Z priestorových dôvodov musíme pôvodné dve časti rozdeliť na viac pokračovaní. Na niektorých miestach v záverečných poznámkach si prekladateľka dovoľuje „komentovať komentár“. Správa Surgeon-General o duševnom zdraví z roku 2000 Čísla svedčia o nočnej more. Podľa jednej z hlavných správ hovoriacich o stave duševného zdravia, ktorú nedávno (údaj pochádza z marca roku 2000, pozn. prekl.) vydal David Satcher, – hlavný úradník verejného zdravotníctva v USA, jeden z piatich Američanov trpí každoročne diagnostikovateľnou duševnou poruchou a polovica celej populácie ochorie na duševnú poruchu aspoň raz za život. Polovica populácie! Zarážajúce číslo, ktoré ťažko len tak prehliadneme. Postačí výraz epidémia, ak chceme popísať takýto stav? Ale nech sú tieto údaje akokoľvek hrôzostrašné, až tak veľmi neprekvapujú, prinajmenšom nie ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom na téme duševného zdravia profesionálne zúčastnení. Ak súdim podľa diskusií, ktoré som na túto tému počul, či ktorých som sa zúčastnil, nebola zriedkavosťou reakcia: „Len polovica?” Dôvodom nie je len skutočnosť, že hádam každý pozná kohosi, kto má „duševné problémy”, či to, že z dôvodu zatvárania psychiatrických inštitúcii sa duševne chorí, a úbohosť ich životov, stávajú viditeľnými na uliciach miest. Hrá tu úlohu aj v súčasnosti rozšírený pocit, že ľudia majú len málo kontroly (ak vôbec) nad svojimi životmi, teda, že sa im deje niečo „bláznivé”. Utrpenie v číslach V správe sa uvádza oveľa viac čísel, z ktorých väčšina svedčí o utrpení: – Duševné choroby, vrátane samovraždy, sú druhou najčastejšou príčinou neschopnosti (disability, ktorá je definovaná rokmi stratenými predčasnou smrťou a rokmi, ktoré človek prežil v obmedzení istého stupňa a trvania). Je to menej ako srdcové choroby, ale viac ako rakovina či AIDS. – Pätina všetkých detí má v ktoromkoľvek roku znaky a symptómy diagnostikovateľnej duševnej poruchy, hoci len 5 percent trpí “extrémnym funkčným obmedzením”. – Medzi dospelými vo veku 18 až 54 rokov trpí pätina úzkostnými poruchami, 7 percent má poruchy nálady a o niečo viac ako jedno percento má schizofréniu. – Depresie sú bežné medzi šesťdesiatpäťročnými a staršími ľuďmi. Toto je veková skupina s najvyššou incidenciou samovrážd, hoci správa poskytuje pochybnú útechu, že „myšlienky na samovraždu sa niekedy v starobe považujú za normálny jav. Správa s oficiálnym názvom Mental Health: A Report of the Surgeon General má päťsto strán a prináša veľké množstvo údajov získaných v stovkách aktuálnych výskumov. Ťažko by sme si vedeli predstaviť obsiahlejší spis. Takýto je stav duševného zdravia na konci dvadsiateho storočia. A, ako zdôraznili The New York Times, jav má aj pridanú hodnotu, pretože „dáva na údaje pečiatku vlády”. Zainteresovaní dúfajú, že rovnako ako podobná správa z roku 1964 (týkajúca sa fajčenia), bude aj táto pôsobiť ako katalyzátor podstatných zmien vo verejnom postoji k duševným poruchám. Základný tón správy (aby sme použili úradnícky žargón) je „proaktívny”. To znamená, že hoci je utrpenie plynúce z duševných chorôb veľmi rozšírené, podľa názoru sa dá odborníkov väčšine tohto utrpenia predchádzať. Jedným z hlavných nálezov správy je, že takmer dve tretiny ľudí s duševnou poruchou nevyhľadajú odbornú pomoc, hoci takáto pomoc je už prístupná. Správa vymenúva niekoľko dôvodov takejto situácie. Patrí medzi ne to, že ľudia si svoju poruchu často neuvedomujú, alebo nevedia, že sa dá liečiť. Príčinou je aj strach zo stigmatizácie duševne chorého v rodine a v kruhu priateľov, a, čo je určite pre mnohých rozhodujúce, skutočnosť, že si liečbu nemôžu dovoliť, pretože nie sú zdravotne poistení, alebo ich poistka nezahŕňa liečbu duševnej choroby. Zmeniť postoj k duševným poruchám a zlepšenie liečby sú, samozrejme, chvályhodné ciele. Menej chvályhodné je však to, čo správa hovorí (alebo nehovorí) o tom, ako ich dosiahnuť. Trvá na tom, že jej návrhy nebudú stáť veľa peňazí, a rovnako ubezpečuje poskytovateľov zdravotných poistiek, že nárast výdavkov spojených s pokrývaním liečby duševných chorôb bude minimálny. Toto je však nezmysel. Ak sa začnú pomoci dožadovať všetci ľudia, ktorí ju potrebujú a v súčasnosti nedostávajú, je samozrejmé, že jej poskytovanie bude možné, len ak sa výrazne rozšíria zdravotné služby. To je samozrejme spojené s výrazným nárastom výdavkov. Prečo treba popierať niečo také samozrejmé? Pretože pripustiť to by znamenalo dostať sa do priameho konfliktu s Clintonovou administratívou, ktorá, ak to ešte niekto nepochopil, oznámila v čase vydania Správy, že „neplánuje výraznejšie zvýšenie rozpočtu” na dotovanie novej iniciatívy týkajúcej sa duševného zdravia. A čo sa týka zdravotných poisťovní, Surgeon General vydávajúci Správu, nemá kompetenciu nariadiť zmenu úkonov, ktoré sa preplácajú, kým Kongres, ktorý túto kompetenciu má, sa s veľkou pravdepodobnosťou nebude zaoberať takou „malichernosťou”, ako je duševné zdravie, keďže sa nezasadzuje dokonca ani za poskytovanie základného zdravotného poistenia pre štyridsať miliónov svojich občanov. Zo správ, ako je táto, musíte chtiac-nechtiac získať pocit déja vu – dobre mienené rétorické cvičenie, niekoľko prejavov Clintonových ľudí o tom, ako „cítia vašu bolesť”, a nakoniec sa nezmení vôbec nič, bieda pokračuje. Neznáme príčiny Ale toto ešte stále nie je najväčším problémom Správy. Keby sme aspoň vedeli, prečo tak veľa ľudí trpí duševnou poruchou, bolo by oveľa jednoduchšie porozumieť nie len tomu, čo je to za choroba, ale aj tomu, čo treba spraviť, aby sme ju prekonali. A od obsiahleho spisu, akým Správa dozaista je, a ktorého úlohou má byť vplývať na verejnú mienku a zvyšovať jej citlivosť na tento problém, by ste očakávali, že príčiny duševných porúch budú ťažiskom diskusie. Ale tak to vôbec nie je. Namiesto toho sa dozvedáme, že „presné príčiny duševných porúch nie sú známe“. Ako možno efektívne liečiť tieto poruchy, o prevencii ani nehovoriac, keď ani neviete, čo ich spôsobuje? A čo je dôvodom takejto nevedomosti na konci storočia, ktoré bolo v medicíne svedkom pozoruhodného pokroku prakticky v každej jej oblasti, keď choroba, o ktorej hovoríme, nie je akýmsi tajomným novým zjavom, ale fenoménom, s ktorým ľudstvo žilo už veľmi dávno? Záverečné poznámky/komentár ku komentáru Je nepochybné, že komentátor Správy Frank Brenner má v mnohom pravdu a jasne vie, čo chce povedať (t.j. kritizovať správu za pokrytectvo vo veci financovania liečby duševných chorôb). Na niekoľkých miestach by som však jeho argumentáciu chcela doplniť. To, že „po-lovica populácie trpí aspoň raz za život duševnou poruchou“, je vskutku zarážajúce a je veľmi ľahké nechať sa zlákať prvotným vysvetlením, ktoré tu mnohým príde na um, totiž, že „za to všetko môže táto doba“, v ktorej, ako autor komentára uvádza, „má väčšina ľudí pocit nedostatočnej kontroly nad svojimi životmi“. Je otázne, ak sa nad tým zamyslíme hlbšie, či je to skutočne tak. Zdá sa mi skôr, že ľudia majú kontroly čoraz viac, dokonca možno viac, ako „je zdravé“. Príkladov je neúrekom: Kým kedysi bol život viac-menej daný tradíciami tej-ktorej spoločenskej triedy, ktorej príslušníci mali dosť predpísané životné dráhy, náboženskými pravidlami, rodovými stereotypmi, geografickými obmedzeniami a všeličím iným, majú súčasní ľudia oveľa väčšiu možnosť voľby a teda aj kontroly nad svojimi životmi. „Nekontroluje“ nás už príslušnosť k cirkvi, rodu, národu, kmeňu, a ak áno, tak oveľa menej, ako kedysi (nevernú ženu neukameňujú, toho, kto vystúpi z cirkvi, neupália). Aj v oblasti zdravia máme väčšiu kontrolu. Mnohé choroby skutočne vieme ovplyvniť, očkujeme sa proti infekciám, t.j. nie sme im vydaní napospas, nefajčíme a športujeme, čím „kontrolujeme“ svoju telesnú hmotnosť, hladinu tukov v krvi, dĺžku života. Vysoká prevalencia duševných porúch je skôr daná prísnejšími diagnostickými kritériami, definovaním nových duševných chorôb, vyššou „záchytnosťou“ chorých. Kedysi bol niekto „smutný“, dnes je „depresívny“, kedysi niekto pil, dnes je „alkoholik“, teda chorí, o ktorých sa kedysi nevedelo, že sú chorí, sa zrazu ako „chorí“ rozpoznajú. Navyše už existuje aj „patologičské hráčstvo“, či „závislosť od nakupovania“, teda choroby, ktoré sa kedysi za choroby vôbec nepovažovali a stále pribúdajú nové a nové. Okrem toho sú hranice medzi (duševnou) chorobu a (duševným) zdravím nejasné. Infarkt sa dá pomerne presne dokázať elektrokardiogramom a biochemickým vyšetrením, zlomená noha röntgenovou snímkou, ale diagnóza napríklad obsedantnej poruchy nemá takéto „hmatateľné“ kritériá. Navyše, aby som argumentovala vyčerpávajúco, niektoré duševné poruchy sú luxusom. Je napríklad známe, že v koncentračných táboroch neexistovali neurózy, zatiaľ čo Freud, ktorého klientela pozostávala z bohatých viedenských „paničiek“, považoval neurózu za normu (v psychoanalytických kruhoch sa hovorí o „nás, normálnych neurotikoch“). Na tom, že duševných chorôb je v súčasnosti „tak veľa“, sa spolupodieľajú mnohé faktory, z ktorých nie všetky zapadajú do autorovej argumentácie. Navyše sa autor pohoršuje, ak Správa tvrdí, že „presné príčiny duševných porúch zatiaľ nepoznáme“. Cíti sa podvedený, má pocit, že mu zamlčujú skutočnosť, ktorá je predsa jasná aj malému dieťaťu (t.j. že za „nárast“ výskytu duševných chorôb môže „doba“). Treba však povedať, že Správa tu má, nanešťastie, pravdu. Duševné poruchy sú multifaktoriálne, t.j. pri ich vzniku hrajú vplyv všetky možné faktory biologické (napr. genetické) aj spoločenské. Napriek všetkým možným pokrokom v medicíne, na ktoré sa autor odvoláva, sa o tejto veci vie len málo. Všeobecne sa však odborníci zhodujú v tom, že úloha spoločenských podmienok na výskyt duševných porúch („v tejto uponáhľanej dobe“) sa v médiách preceňuje. Napríklad výskyt schizofrénie – ako autor komentáru správne uvádza okolo jedného percenta populácie – je už veľmi dlho, v ľubovoľnej dobe a v ľubovoľných spoločenských podmienkach, konštantný. (Pokračovanie v budúcom čísle) Vybrala, preložila a poznámky napísala Svetlana Žuchová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama