Richard Phillips
Rozhovor s režisérom Vimukthi Jayasundarom o ťažkostiach filmových tvorcov na Srí Lanke Režisér zo Srí Lanky, Vimukthi Jayasundara, navštívil po prvýkrát Austráliu v októbri minulého roku pri príležitosti premietania jeho debutového filmu Sulanga Enu Pinisa – The Foresaken Land na Medzinárodnom filmovom festivale v Brisbane. Tento vizuálne pozoruhodný a poetický film sa odohráva na srílanskom vidieku v období po roku 2002, keď po vojne trvajúcej dvadsať rokov nastalo v krajine prímerie. Film bol ocenený aj na Filmovom festivale v Cannes V roku 2005. Bolo to po prvýkrát, čo na ňom získal cenu filmový tvorca zo Srí Lanky. Režisér Vimukthi Jayasundara, ktorý má ešte len dvadsaťosem rokov, študoval v rokoch 1998 – 2001 na Filmovom a televíznom inštitúte v Pune v Indii. V tomto období nakrútil dokumentárny film The Land of Silence o obetiach občianskej vojny na Srí Lanke. V štúdiu pokračoval na umeleckej akadémii Le Fresnoy vo Francúzsku a v roku 2003 ho vybrali za účastníka rezidenčného pobytu financovaného Filmovým festivalom v Cannes. The Foresaken Land je jedným z niekoľkých miestnych protivojnových filmov. Štvrtého septembra 2005 vyhlásil srilanský admirál Weerasekera v Sunday Times, že miestni režiséri by mali natáčať snímky, ktoré vojnu podporujú a propagujú. O niekoľko dní neskôr vyzval Weerasekera a hovorca ozbrojených síl Daya Ratnayake filmových tvorcov, aby prestali s nakrúcaním protivojnových filmov, lebo „ak vojna opäť vypukne, budú musieť niesť následky“. V interview s Richardom Phillipsom z Worl Socialist Web Site hovorí Vimukthi Jayasundara práve o týchto výstrahách a o ďalších ťažkostiach, s ktorými sa boria filmoví tvorcovia na Srí Lanke. Richard Phillips: Vysvetlili by ste kontext, v ktorom vznikol film Foresaken Land a dôvod, prečo ste si vybrali práve tento námet? Vimukthi Jayasundara: Film sa odohráva počas prímeria na Srí Lanke. Hoci sa v tom čase už priamo nebojuje, všetci zúčastnení majú rovnaký pocit, že sú bližšie k vojne ako k mieru – veď boje môžu kedykoľvek opäť vypuknúť. V obrovskej rovinatej krajine cítiť prítomnosť vojakov a hoci sa ľudia pokúšajú pokračovať vo svojich každodenných aktivitách a žiť bežným životom, ich možnosti sú obmedzené a vo vzduchu je napätie a pocit, že už nikdy nebude všetko v poriadku. RP: Kde a kedy ste film nakrúcali? VJ: Film sme nakrúcali počas dvadsiatich piatich dní v januári 2004 na severozápade krajiny na mieste nazývanom Kalpitaya. Hoci tam v tom čase bol relatívne pokoj, v porovnaní s tým, čo sa tam deje teraz, nebola veľká nádej, že opäť zavládne mier. Ťažko sa to dá vysvetliť, ale našim zámerom nebolo, aby film presne odrážal skutočnosť. Išlo nám skôr o vytvorenie psychologického portrétu, ktorý pôsobí trochu ireálne. Hoci je prímerie, vojna má stále nad krajnou kontrolu, okolie je plné mín, ktoré filmovým predstaviteľom bránia na územie slobodne vstúpiť. Toto je symbolom problémov, s ktorými sa potýkajú, a je to aj príklad toho, ako sú obmedzovaní a bez možnosti plánovať si budúcnosť. RP: Prečo ste sa rozhodli práve pre tento prístup a čo vás ovplyvnilo z hľadiska štýlu? VJ: Nie som si istý, či dokážem vašu otázku plne zodpovedať, ale chcel som preskúmať sociálny a psychologický vplyv vojny na ľudí, a to bez toho, aby som znázornil akúkoľvek vojenskú akciu. Hoci postavy sú Sinhalčania, ich etnický pôvod je irelevantný. Mojim cieľom bolo skôr vytvoriť postavy, ktoré by mohli pochádzať od hocikiaľ, aby film pôsobil na abstraktnejšej úrovni. Ako viete, väčšina vojnových filmov, a to aj tých, ktoré sú proti vojne, sú filmy akčné a ich znakom je istá fascinácia mechanizmami vojny. Zámerne som sa pokúšal vyhnúť sa takémuto prístupu a vytvoriť úplne inú atmosféru, ktorá by prinútila ľudí hlbšie rozmýšľať. Nepoznám veľa režisérov, ktorí by k vojnovým filmom pristupovali týmto spôsobom, ale jedným z nich je napríklad Andrej Tarkovsky. Jeho filmy Ivanovo detstvo (1962) a Stalker (1979) ma veľmi ovplyvnili. Oba sú to psychologické filmy o vojne, ale ani jeden z nich nezaznamenáva konkrétne vojenské bitky. RP: Mohli by ste sa vyjadriť k výstrahám srílanských vojenských vodcov filmovým tvorcom? JV: Hoci som sa nezúčastnil stretnutia, o ktorom sa hovorilo v tlači, všetko som sa o ňom dozvedel. Nešlo o oficiálne stretnutie, ale o stretnutie zamestnancov reklamy a filmového priemyslu a zdá sa, že to, čo sa udialo, sa stalo bez vedomia vlády. Zvláštne je, že prezident Kumaratunga sa pokúšal filmovému priemyslu pomôcť a niekoľko filmových tvorcov práve na tom stretnutí prevzalo za svoje diela oficiálne srílanské ocenenia. Takže celá tá záležitosť bola dosť zvláštna. RP: Ale článok admirála Weerasekera, publikovaný v Sunday Times, bol predsa celkom jasný. Išlo o verejnú výstrahu, podľa ktorej by tvorcovia filmov mali nakrúcať pro-vojenské filmy, ináč budú musieť niesť vážne následky. JV: Áno a je to úplne scestné. Umelci a filmoví tvorcovia na Srí Lanke nepotrebujú žiadny dohľad vlády, alebo vojenského orgánu, ktorý im bude diktovať, čo majú robiť. Naše filmy sa zaujímajú o vplyv vojny na ľudskosť. Nekritizujeme armádu za jej taktiku alebo za čokoľvek iné a tak by sa nemala miešať do toho, čo smieme a čo nesmieme. Ak má armáda záujem o filmy, čo propagujú vojnu, mala by si založiť svoju vlastnú produkčnú spoločnosť. Som si istý, že je dosť ľudí, ktorí im v tom veľmi radi pomôžu. Nikdy som nepočul, že by armáda v akejkoľvek krajine, dokonca ani v Izraeli, kázala filmovým tvorcom, aké filmy majú robiť. Samozrejme, vždy je prítomný istý tlak, aby tvorcovia sledovali oficiálnu líniu. Ale čosi podobné, ako sa stalo na Srí Lanke, či ako bol novinový článok vojenského vodcu, nemá precedens a nikto v civilizovanom svete by to nemal akceptovať. Nanešťastie sa ozvalo len veľmi málo hlasov, ktoré by odsudzovali tento incident a ukázalo sa, že problémom nie je len armáda. Odvtedy sme boli svedkami zákazu Handagamovho filmu Aksharaya – Letter of Fire, ktorý sa vôbec nezaoberá témou vojny. Jasne to ukazuje, že čokoľvek, čo kritizuje vládnu autoritu, či spochybňuje takzvaný kultúrny budhistický establišment, bude zakázané. Tieto problémy sa začali, keď zakázali film Prasanna Vithanaga Pura Handa Kaluwara – Death on a Full Moon Day a odvtedy pokračujú stále. Zákaz filmu Aksharaya je akoby druhým vrcholom týchto snáh. Niektorí ľudia sa možno mylne nazdávali, že sa armáda právom obáva niektorých protivojnových filmov, ale je jasné, že v tomto prípade ide jednoznačne o slobodu prejavu umelcov a filmových tvorcov. RP: Je zrejmé, že to extrémne sťažuje podmienky srílanských filmárov. VJ: Áno. Poznáte filmy Dharmasena Pathiraja? V sedemdesiatych rokoch nakrútil na Srí Lanke niekoľko krásnych a významných filmov, medzi iným aj filmy v tamilčine. V tom čase sa všeobecne prijímal názor, že na severe a východe nie je niečo v poriadku a o celej situácii sa nakrútilo niekoľko filmov. Neviem, čo sa presne stalo, ale niekedy koncom osemdesiatych rokov počet miestnych filmov výrazne klesol. Takže moja generácia bola ochudobnená o filmy, ktoré by sa pokúšali skúmať spoločenskú situáciu na Srí Lanke. V deväťdesiatych rokoch bolo opäť možné nakrúcať filmy týkajúce sa niektorých z týchto tém, ale netrvalo to dlhšie ako niekoľko rokov. RP: Odkedy sa premieta Sulanga Enu Pinisa, vojna pokračuje. V čom spočíva zodpovednosť filmových tvorcov za novú situáciu? VJ: To je ťažká otázka a trochu pripomína rok 1989, keď vláda odporučila umelcom, aby držali ústa. Aj tlač je kontrolovaná vládou a nepíše o skutočnej situácii na severe a východe. Dokonca ani poriadne neinformovala o tom, čo sa dialo s obyvateľmi Srí Lanky uväznenými v Libanone. Média na Srí Lanke sú proti umelcom, takže sa dá povedať, že Srí Lanka a oficiálny verejný názor sú plne v rukách vlády. Vláda síce verejne vyhlasuje, že podporuje aj umelcov, ktorí sa pokúšajú vidieť veci z iného uhla, ale nie je to pravda. Vláda si v skutočnosti nepraje akúkoľvek kritiku v rámci dôležitých otázok, akými sú vojna a niekoľko ďalších významných kultúrnych tém, o ktorých by sa rozhodne malo diskutovať. Ak sa súd rozhodne zakázať film Aksharaya, bude to skutočný bod zlomu. Na druhej strane, ak sa Handagamovi podarí tento prípad vyhrať a film sa bude premietať, bude to znamenať, že si dokážeme vytvoriť umelecký priestor a môžeme začať bojovať za zmenu verejných postojov. V súčasnosti na to chýba akýkoľvek priestor. RP: Pokúšali ste sa premietať svoj film na severe a východe Srí Lanky? VJ: Nie, v tomto štádiu je to príliš ťažké. Viem, že na Srí Lanke sú filmoví tvorcovia, ktorí na severe krajiny svoje filmy premietali, ale spája sa s tým veľa problémov. Väčšina Tamilov pozerá filmy z Bollywoodu, čo je iná filmová kultúra. Je to, samozrejme, frustrujúce, pretože každý filmový tvorca chce získať čo najširšie publikum. RP: Ako na váš film reagovalo publikum na Srí Lanke? VJ: Film sa premietal dva týždne, ale nakoniec sme sa rozhodli stiahnuť ho pre to, čo sa dialo s armádou a kvôli rôznym vyhrážkam, ktoré sa k nám dostali. Film sa začal premietať počas prezidentskej volebnej kampane. Pôvodne som to považoval za vhodný čas, ale bola to chyba. Niekoľko týždňov predtým, keď sme vyhrali cenu v Cannes, nás médiá a iné inštitúcie oslavovali, ale počas volebnej kampane sa všetko náhle zmenilo a nás začali prezentovať ako tých najhorších ľudí v krajine. Majitelia kín boli pod nátlakom a niektorí z nich začali film sami strihať. Okrem toho sme zažili mnoho vyhrážok – ja, producent, distribútor, aj niektorí z hercov. Bola to zlá situácia, a tak sme sa rozhodli film stiahnuť, aby sme zdôraznili, čo sa deje, a začali diskusiu. RP: A váš nasledujúci projekt? VJ: Ešte som sa nerozhodol, lebo najprv chcem zistiť, čo sa bude diať na Srí Lanke. Nakrútil som len jediný hraný film, takže pokračovať musím. Ak mi vojna na Srí Lanke nedovolí nakrúcať doma, budem pracovať v Indii. Ako viete, vyrábať filmy na Srí Lanke nie je jednoduché. Filmy sa nedajú nakrúcať ako akýsi partizánky projekt. Potrebujete verejnú podporu. Chcem vytvárať a rozširovať umelecký priestor, ktorý je nevyhnutný, ak chcem na Srí Lanke točiť vážne filmy. Zdroj: wsws.org Vybrala a preložila Svetlana Žuchová
