Reklama
Reklama

História (2)

Miro a vlastne ani ja, samozrejme, nemôžeme vynechať dôležitý umelecký kvas, spodný prúd mesta, alternatívny tep metropoly východu.
Počet zobrazení: 713
2407_15_Punkfush2006_ilustracne fotoCB-m.jpg

Miro a vlastne ani ja, samozrejme, nemôžeme vynechať dôležitý umelecký kvas, spodný prúd mesta, alternatívny tep metropoly východu. V deväťdesiatych sa slovo underground pomaly rovná disentu a z mnohých pivárov sa stávajú uznávané osobnosti kultúrneho a spoločenského života. Jarinko Groll sa viac a viac prikláňa k alkoholu a k Bohu. Lakmusákove pavučiny vystriedali vylomeniny, v hlavnom meste, kam sa obaja pobrali, vnímané ako svieži vánok z východu. Aurel Uljanko náhle umiera na srdcovú príhodu. V novom miléniu sú z nich abstinenti, súčasní klasici a maturitné otázky. Po Uljankovi nazvú katedru filozofie na bývalej pedagogickej fakulte, teraz fakulte humanitných vied, lokálnej Univerzity. Nuž teda sme hrdí, že sme boli pri tom, takpovediac in media res a je pravda, že Miro neskôr vo svojom vydavateľstve vydá dve Jarinkove básnické zbierky. Ale to už predbieham. Zdá sa však, že ani enormne náročný „bohémsky život“ Mirovi neprekáža ukončiť štúdium. Dáme? Pýta sa a vysunie litrovku do popredia. Je to presne to isté gesto, aké používal, keď sme boli malí špunti na jednom z banskobystrických sídlisk. Pod pazuchou futbalka a Miky, vtedy ešte pod prezývkou Bambinko, Bambinot, Bambúšek či Bambušenko (pre detskú obezitu a nevinný úsmev) pohojdáva loptou v dlani a vraví: Tak čo, dáme fucík? Nikdy nepovie nezahráme si futbal, nenapijeme sa… vždy je to „dáme“, akoby sme my niečo preberali z bližšie neidentifikovateľného priestoru a obdarovávali sa tým. Prvá tráva je z Prahy a má ju Miky. Nešikovne ubalí džona, veľkého, ale roztraseného a už sa pýta, či ho dáme. Dáme a Dano, nachádzajúci sa v „zenovom“ štádiu vývoja, večne mechtajúci o mentálnych zmenách pod vplyvom psychotropných látok, leží opretý o kmeň stromu v záhradnej pivárni Iskra, skôr ako je džon dohúlený. Túto stať z Castanedu asi prehliadol. Trochu zneistieme. Predsa len, s týmto materiálom nemá nikto žiadne skúsenosti. Zo storočných reprákov sa ozve Sunday Bloody Sunday od U2 a nejaký ožratý magor vstáva zo stoličky a začne napodobovať Edgovu gitaru. Problém je, že chce popritom aj fajčiť a ako si raz potiahne, zabudne cigaretu v pravej ruke, tá sa rozpohybuje v besnom tempe. Ohnivá špička zadrhne o trištvrťový kožák a iskry sa rozletia ako z brzdiacej lokomotívy. Chlap zhodí sako, zdá sa že sa mu chytili rifle alebo plátenky a sakom mláti okolo seba. Nato sa už zo smiechom dvíha spopod lipky aj Dano. Chlap nakoniec nevzbĺkne a neskôr sa z neho stane veľvyslanec Slovenskej republiky v Írsku. Mr. Bona stretne na akejsi recepcii na pomoc africkému ľudu. Osmelí sa a sŕkajúc Tullamore Dew mu vyrozpráva príhodu z mladosti. Ľudia sa na mne tak smiali, že jeden sa zosunul s rehotom pod strom. Zakončil príhodu diplomat, pre Bona z neznámej krajiny. Nikdy tam nekoncertovali, nikdy nepočul o žiadnych výrazných predajoch, ale potešilo ho, že aj v tejto krajine sú populárni. Navyše mu bol, tak o desať, možno pätnásť rokov od neho mladší diplomat sympatický. Pozval ho teda na párty do svojej rezidencie. Chlap bude ešte neskôr zastávať významný diplomatický post v Bruseli a stane sa jedným z najrelevantnejších hlasov v afrických otázkach. U2 bude nakoniec koncertovať aj na Slovensku. Na prvýkrát to teda nedopadlo najhoršie. Môžeme dávať ďalej (ak sa však v jednom odseku vyskytnú odvolávky na hudobné skupiny, vyžaduje si to vysvetlenie: už od dvanástich rokov, keď sme si, respektíve rodičia nám, pokúpili prvé magnetofóny, sa hudba stala vášňou a jedným z pevných spojiviek nášho priateľstva, takže jej ešte bude neúrekom). Na Seneckých jazerách dáme s Mikym elko a aj keď uznávam, že ide o jedinečnú skúsenosť, netúžim si ju viac zopakovať. Potulujúc sa mestom stretneme akúsi náboženskú sektu z Južnej Kórey a tvár mladého náboženského fanatika, opásaného žltou šerpou s nápisom „Ježiš ťa miluje“, hučiaceho pravdy o Mesiášovi, je nezmazateľne vypálená do mojich synaptických spojov. Doteraz mi nikto nebol schopný vysvetliť, na čo mi táto vizuálna informácia bude. Najväčšou nočnou morou je predstava, že posledné, čo pred smrťou uvidím, bude Kórejcov úsmev a jeho šušlavá angličtina. Keď som sa so svojimi obavami zveril Mikymu, poradil mi, aby som DÁVAL viac Hoffmanov, tak možno Kórejec pod vplyvom iných vnemov zmizne. Striktne som odmietol, ale neskôr ma ešte prehovoril na éčko a Gabu, v kórejskej verzii ma však Ježiš nikdy neprestal milovať. Neskôr, už v Bratislave, kde sme sa všetci traja ocitli, Miky bude sám seba považovať za odvážneho drogového experimentátora. Pravda je skôr taká, že sa vyprofiloval na víkendového požívača ľahkých drog, čím len maskoval svoju životnú neistotu takú typickú pre celú generáciu. Jedno mierne pokĺznutie na elku mu zas pomohlo dostať sa z vojenskej základnej služby. Veliaci dôstojník ho našiel vyznávať lásku odpadovému košu asi o tretej nadránom, a keď ho táto mánia držala aj na druhý deň, odovzdali ho do rúk vojenských lekárov. Tí ho po mesiaci prepustili s modrou knižkou. Predsa len sa doba zmenila a Danko ako ambulantný psychiater dokázal so svojou pečiatkou zohnať pre trpiacich dôstojníkov všetko možné, ale hlavne poznal celé osadenstvo martinskej psychiatrie. Elko vyplavilo na povrch ešte jednu, pre mňa v podstate nemilú záležitosť. V akomsi až mystickom videní Miro odhalil moje najväčšie tajomstvo. Prehŕňali sme sa v cédečkách v jednom pražskom sekáči, keď zrazu Miky vytiahne Cd Braňa Škutu, alias Branislava Princa. Princ hral vždy len to, čo letelo a chrlil jeden album za druhým. O to viac sa Škutove „hity“ vyskytovali v slovenských, a čuduj sa svete, aj v českých médiách. Rozvášnené davy adolescentov zapĺňali koncertné sály po celom území bývalej republiky. Princ bol domáca show-biznisová megastar, nech to už znamenalo čokoľvek, peniaze prúdili do jeho a, ako sa o chvíľku ukáže, nie len do jeho vrecák. Už pri pohľade na Mikyho zvláštne trblietavé oči, ma prepadla zlá predtucha. Keď sa mu na tvári objavil úsmev neviniatka, vedel som, že s tajomstvom je navždy koniec. Je mi z teba smutno. Prečo si mi to nikdy nepovedal. Bol som ticho. No tak čo? Však tie texty pre tohto sráča píšeš ty. Banby, ja… Chcel som použiť dôvernejšie oslovenie, ale to už Miky dvíhal hlas. Ty si ale hajzel! Vraj najlepší kamarát. Vydal som ti dve knihy. Vraj experimentálna poézia. Za vlastné prachy. Dostal si grant. Čuš, lebo ťa zabijem! Prosím ťa tichšie, lebo som v riti. Ty si v riti tak či tak. Predsa len stlmí hlas. Predstav si, a ten mamľas píše texty aj ďalším zmrdom. Vyťahuje cédečka rôznych skupín a interpretov. Aha, ktože je to tu podpísaný. Branislav Škuta, B. Škuta, Branislav Princ, BP, Princ B. No? Mňa asi jebne. Všetko, všetko si to napísal ty. Tak kde je splynutie programovania s poéziu, kde je algoritmizácia strofy, kde je rozširovanie registrov slovenskej poézie, há? Pustite nám to, prosím vás. Podá Cd predavačovi. Ja tu počujem len ako nejaký vypatlaný zmrd kvíli: vylejem roviny do tvojich údolí láska, láska… Čo ti vadí na „vylejem roviny do tvojich údolí“. Prestaň ma srať! Mlčím. Miky sa nadýchne a už oveľa pokojnejšie vraví. Veď práve, nikdy som sa tým lajnom nezaoberal, a tak som si ani neuvedomil, že tie texty sa dajú… až sa akýsi škrabák v nejakom bulváriku začal zamýšľať, že typ ako Škuta produkuje viac-menej kvalitné texty. Pri tej nadprodukcii sa to rovná priam zázraku. Ako si však prišiel na to, že to píšem ja? Miky otvorí peňaženku a v plastikovom puzdre sa na mňa, namiesto bankomatovej karty, usmieva žltý smajlík. Sekol som si dvoch naraz a na tom tripe som ťa videl spolu so Škutom, ako tvoríte, hehehe. Začal sa rehotať a ja som vedel, že to nebude až také husté. Prepáč, je to moja a Škutova dohoda, je to tak aj v zmluve. Ak sa celá záležitosť dostane von, bol by to prúser. Môžem sa ja na tvoju zmluvu s tým zmrdom vysrať? Poznáme sa, kurva, od piatich rokov, keď ťa starší chalani začali drať, kto ich hrýzol do lýtok a koho nakoniec zdrali, há? Keď si rachol na lyžiach a ostal v bezvedomí, kto ťa dotrepal domov, ha? Keď sa preboril pod tebou ľad na potoku, kto ťa vyťahoval, há? Voda bola po pás? Nesmelo som namietal. Fakt, ale fakt ma neser, lebo ma do konca života už neuvidíš. Po pás možno bola, ale ľadová. Tak prepáč. Teraz to vieš a so Škutom sa skoro vôbec nestretávam. Buď pošle poštou nahrávku, alebo mu ja posielam moje odpadové texty a on si s nimi urobí, čo treba. Všetko podpisuje on a len notár vie, ako to je. Škuta má zo všetkých textov príjem 20 % a ja zvyšok. Zmluva je postavená tak, že moje príjmy sú aj predmetom dedičského konania. To znamená, že aj keby ma vystrelo, dediči majú nárok na 80 %. Odpadové texty, percentá… Hneď mi mohlo napadnúť, že z poézie a kšeftovania s platňami sa nedá žiť. Nedá sa cestovať po svete, žúrovať, baliť parádne kočky, vyvážať sa na parádnych fárach. Tak moment, moment. Cesta do Chorvátska, k moru, či za sestrou do Londýna je u teba cestovanie po svete? Žúrujeme väčšinou spolu… ehmm a myslím, že moju frajerku poznáš, alebo žeby som ja niečo nevedel? A volať desaťročnú Fiestu fárom, je už naozaj oxymoron. Čo sa týka platní, kamarátko, ty z nich žiješ celkom dobre, nie? Mávol rukou. Prosím ťa, aj tak som všetko opäť vrazil do toho blbého vydavateľstva. Ktoré navždy zmenilo tvár slovenskej literatúry. Zacitoval som. Miky sa usmial. Ako, preboha ako…? Dramatizuje. Tou najprozaickejšou cestou. Škuta je z Brezna a stretli sme sa tam náhodou v krčme. Bolo to dávno. Mal vonku len pár skladieb, taký pop-rock-metal a la Def Leppard. Bol pozrieť rodičov, ja som tam mal nejaký vinylový biznis, myslím, že si mi ho dohodil práve ty. Depeche Mode, Speak and Spell za úžasnú cenu. Originálka. Chlapík s Depechom však nebol doma. Išiel som do najbližšieho baru a keď som vchádzal div, že ma neprevalcovala nejaká miestna modelka. Vytočená pleskla dvermi až mi v ušiach zaľahlo. Piča jedna, len si bež. Zakričal smerom ku mne. Piča, to je ale piča. Mrmlal si chlap pre seba. Potom sa na mňa pozrel a zahulákal tentokrát na mňa. No nie je to pičisko? Mykol som plecom a to mi už chlap bral poldecák s pivom a začal rozprávať celý príbeh svojho strastiplného vzťahu s Pičiskom, pekne od začiatku keď sa ešte nevolala Pičisko, ale Monika, Mončiči, alebo tak nejako. Škuta, lebo to samozrejme bol on, ma nakoniec, spitého ako cepa odvliekol do rodičovského domu. Keď som sa ráno zobudil celý dom spal. Mal som parádne okno a suchoty, tak som zamieril do obchodu a nadájal som sa minerálkou, kým sa mi nezdal vhodný čas zazvoniť u Depešáka. (Aj keď sa boje medzi metalistami a depešákmi, dávnejšie skončili, čakal som vyhranenejší model. Otvoril mi študent vo flanelke, s vlasmi po plecia, s tvárou mladého intelektuála. Vo vzduchu bol grunge. Obchod prebehne podľa dohody, len chlap mi ešte núka Laca Lučeniča. Indická obrana. Nechceš? Dám ti parádnu zľavu? Pozerám naňho či sa nezbláznil. Nie je to také zlé, vážne, regulárny new romantic. Vysvetľuje. Pokrútim hlavou a je to jedna z mojich najväčších chýb v biznise. Na prelome milénia sa ľudia začínajú zaujímať aj o históriu vlastnej popmusic. Bohužiaľ tak ako mnohí som mal oči zalepené západnou kultúrou. V roku 2003 Miky, špecialista na osemdesiate roky, predá vinyl Indickej obrany za 80 dolárov, nejakému fanatikovi na synthy-pop do Alabamy.) O štvrť roka na to počujem Bé Princov prvý veľký hit v rádiu. Ten text je môj, niet pochýb. Musel som ho napísať v tej krčme. Na druhý deň volá Škuta. Chlape, zháňal som ťa o život, ale nevedel som ani len priezvisko. Povedal, že sa musíme stretnúť. Odvtedy sme tím. Slovo tím zvýrazním, aby bolo jasné, že ide o iróniu. Mimochodom, Miky, ľudia sa vyvíjajú a Braňo Škuta, nie je až taký blb, ako si myslíš. Má neuveriteľný prehľad a hlavne čo-to napočúvané. Kurva, Petrík, aj my máme niečo napočúvané. Už očividne nevníma realitu tak ako ja. Ty brďo, Škuta! Musím sa niečoho napiť. Vie to Dano? Hneď mu pekne zavoláš. Podáva mi mobil. Inak nejdem ani na pivo, na ktoré ma pozývaš, prásknem si ďalšie elko a namierim si to do prvej redakcie nejakého oplzlého plátku. Miro to s drogami nakoniec všetko zapichol asi po tridsaťpäťke. Ak by som si mal na charakteristiku obdobia, možno časti jeho života, vybrať citát z klasika, nič by sa lepšie nehodilo ako verš od Petra Repku z básne Ten vietor sa už zabil, z kultovej zbierky Sliepka v katedrále. Znie: „v ružových guľkách s kvapkou elesdé“. Pozri, keď som začal s prvými pilulami, myslel som si, že sa nejako vymedzujem proti tým starým chujom, ktorých som dennodenne stretával v práci, podnikoch, na úradoch… neskôr som si uvedomil, že tí starí chuji nasávajúci pivo a horekujúci nad svojimi posratými životmi, majú tak okolo štyridsať a nakoniec som si uvedomil, že starý chuj som už aj ja. Starý chuji jednoducho nefetujú, a tak sa treba vrátiť ku koreňom – kvalitnému áčku. Keď dorozprával, sedeli sme v Stoke, popíjali pivko s fernetíkom a uvedomil som si, že ja, Miro a Dano sme naozaj prešli kus cesty. Najlepšie na tom bolo, že sme stále spolu, či už sme alebo nie sme starí chuji, sme spolu. Možno práve naša prítomnosť na mieste, ktoré už o niekoľko týždňov nebude existovať, respektíve sa premení, stane sa súčasťou odľudšteného hliníkovo-skleneného bulváru, vyvolala vo mne ľahkú nostalgickú náladu. (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama