Nechať problém vyhniť?
Niektoré problémy sa vraj majú nechať „vyhniť“. A potom sa vraj „vyriešia“ sami – nezdravé odpadne, zdravé ostane. Politika „vyhnívania“ sa uplatňuje v Palestíne, a jej súčasťou je aj „zmena postoja“ EÚ a USA. V Palestíne však „vyhnívanie“ tragicky nefunguje. Po tom, ako prezident Abbás vymenoval novú vládu, bez účasti Hamasu, teda bez víťaza posledných parlamentných volieb, sa pravdepodobne opäť otvoria pokladnice zahraničnej pomoci a obnovia politické kontakty. Problémom však je, že palestínska vláda ani zďaleka nekontroluje vývoj udalostí. Minimálne (zatiaľ?) Pásmo Gazy ovláda Hamas, vytlačený opäť do pozície antisystémového hnutia. Boj Hamasu o moc nie je zďaleka „odpadávaním nezdravého“, ale jedným z výsledkov doterajšej politiky, ktorý môže mať ešte tragickejšie následky. Arafat, ktorý patril k starej generácii „bojovníkov za slobodu“ – vo vzťahu k Izraelu kombinoval (najmä v posledných rokoch) stratégiu boja a vyjednávania. Hoci pre mnohých je jeho dedičstvo kontroverzné, v skutočnosti sa mu podarilo niečo dosiahnuť – existencia nezávislej Palestíny sa stala medzinárodne uznaným cieľom. Už sa nediskutuje „či“, ale „ako“. Jeho nástupca, Mahmúd Abbás, stavil všetko na rokovania. Neúspešne. Na druhej strane nenašiel partnera a za rok nedosiahol prakticky nič. Izrael namietal, že Abbás nie je partnerom na rokovanie, pretože nemá úplnú kontrolu nad dianím v Palestíne, nemá moc ukončiť intifádu. Výsledok parlamentných volieb, v ktorých Hamas zvýšil svoju podporu z 20 % na viac ako 40 %, nemohol byť prekvapením v krajine, čo stratila nádej a vieru v mierové riešenie. Voľby nevyhral preto, že predstavil koherentnú víziu budúcnosti Palestíny – chaotické vládnutie po sformovaní jeho vlády nasvedčuje pravý opak – ale preto, lebo sa Palestínčanom zdalo, že pod vládou Fatahu strácajú všetko, čo sa im predtým podarilo vybojovať od izraelskej okupácie. Ak deti a teenageri hádžu kamene do tankov, nie je to preto, lebo si myslia, že ich dokážu poraziť. Je to prejav odporu – iracionálneho, a často sebazničujúceho, ale súčasne je to akt, ktorý sa zdá byť jedinou alternatívou voči ponižujúcej rezignácii. Európska a americká reakcia situáciu len zhoršila. K palestínskej beznádeji pridala politickú a ekonomickú blokádu, čím vzala akékoľvek nádeje na politické riešenie. A veľkej väčšine Palestínčanov, zamestnávaných vo verejnej sfére, a teraz kvôli blokáde bez platov, zobrala aj živobytie. Jediný, komu to pomohlo, bol Hamas. Aj keď Palestínčania videli, že jeho politika vedie krajinu do hlbšej mizérie, Hamas bol takmer jediným rozhodujúcim hráčom, ktorý mal peniaze – jeho zahraniční sponzori po zavedení blokády svoju podporu dokonca zintenzívnili. Za časť z nich mohol nakúpiť zbrane (a tým zosilnieť voči jednotkám verným Abbásovi), časťou z nich si kupoval vernosť, alebo aspoň mlčanie ľudí. Odpor Izraela rokovať s hnutím, ktoré neuznáva jeho právo na existenciu, je v istom zmysle pochopiteľný – hoci z dlhodobej perspektívy nutnosti riešiť konflikt nie práve racionálny. Práve tu však zlyhali Spojené štáty a Európska únia v úlohe sprostredkovateľa. Účasť Hamasu vo vláde bola možno neželaným následkom vývoja, súčasne však predstavovala unikátnu príležitosť, ako pritiahnuť hnutie (alebo aspoň jeho časť) do politického mainstreamu, ako zvýšiť podporu mierového riešenia konfliktu. Namiesto toho sa obaja hráči vybrali cestou, pri ktorej, jemne povedané, vyvstávajú vážne pochybnosti o demokratickosti a udržateľnosti. Hamas a jeho politika násilia nemá podporu mlčiacej väčšiny Palestínčanov, ale na svoju stranu si ich nezíska ani vláda Fatahu, ak bude chcieť ako „osvietená oligarchia“ priviesť krajinu k samostatnosti. Bez podpory obyvateľov nedokáže Fatah presadiť doma záväzky, ktoré dohodne s medzinárodnými partnermi, a tým v ich očiach bude nutne klesať jeho dôveryhodnosť. Čo však robiť dnes? Možno že jediným bezprostredným riešením zhoršujúcej sa občianskej vojny v Palestíne je medzinárodná intervencia – nie ďalší z izraelských útokov, pretože „vytváranie mieru“ pod zahraničnou okupáciou je oxymoron, ale nasadenie medzinárodných mierových síl. Aj v tom prípade je však treba sa mať na pozore, aby sa z Palestíny nestal „druhý Irak“, v ktorom sa zahraničný intervent pokúsi „postaviť demokraciu“ len so skupinami, ktoré budú (z rozličných príčin) sami ochotné kolaborovať. Fatah by sa v pozícii „jediného rešpektovaného partnera“ mohol uzavrieť ešte viac do seba, stratiť potrebu počúvať opozičné hlasy, a tým sa vzdialiť od obyčajných Palestínčanov. A nemožno dúfať, že problém „vyhnije“. Podmienkou akéhokoľvek udržateľného riešenia je hodnoverná šanca, že Palestínčania dosiahnu v dohľadnom čase naplnenie svojich základných požiadaviek – samostatný a ekonomicky životaschopný štát, uznaný medzinárodnými partnermi a rešpektovaný Izraelom, a súčasne rešpektovaný ako „riešenie“ i podstatnou časťou Palestínčanov. Preto je potrebné podporu budovať od začiatku čo najširšie.
