Vedomostná spoločnosť: ideologické znásilňovanie pre politické ciele

Vedomostná spoločnosť je na Slovensku viac vzdialenou víziou než skutočným politickým programom a už vôbec nemá nič spoločné s našou dnešnou realitou.
Počet zobrazení: 1137
2507_05_Study_Foto_Eric SchmuttenmaerCB-m.jpg

Vedomostná spoločnosť je na Slovensku viac vzdialenou víziou než skutočným politickým programom a už vôbec nemá nič spoločné s našou dnešnou realitou. Väčšina ľudí tomuto pojmu dokonca ani nerozumie, nevie, čo presne si pod ním má predstaviť. Mnohých politikov (na všetkých úrovniach), ale i manažérov súkromných firiem práve preto ani nezaujíma. Dnes to ešte nie je také očividné, ale Slovensko „vďaka“ tomu očakáva druhotriedna budúcnosť. Stačí si uvedomiť to mätenie pojmov: znalostná či vedomostná spoločnosť? Alebo dokonca znalostná či vedomostná spoločnosť alebo ekonomika? V prvom prípade ide v zásade o rovnocenné pojmy, hoci čisto zo sémantického hľadiska nie sú slová znalosť a vedomosť úplne totožné. Zjednodušene povedané ide o spoločnosť, v ktorej sú hybnou silou (nielen ekonomiky) znalosti či vedomosti ľudí, preto sú považované za najcennejší kapitál a prístup k nim po celý život za jedno zo základných ľudských práv. Takáto spoločnosť vedomosti či znalosti nielen „spotrebúva“, ale systematicky ich aj generuje. Mikloša zaujíma len ekonomika Dôležitá je aj odpoveď na druhú otázku. Ivan Mikloš tesne pred voľbami presadil existenciu operačného programu Znalostná ekonomika (OPZE). Niektorí ľudia obviňujú dnešnú vládu za to, že Národný strategický referenčný rámec (program pre využitie eurofondov v SR do roku 2013) schválený Dzurindovou vládou „naschvál“ pomenila, čím sa združuje čerpanie finančnej pomoci EÚ. Avšak už len existencia OPZE by stačila na ospravedlnenie a vysvetlenie tohto kroku Ficovho kabinetu. Veď OPZE bol prejavom ideologickej obmedzenosti, ktorá celú spoločnosť zužovala len na ekonomiku, akoby život človeka už nemal žiadny ďalší rozmer. Podľa takejto logiky má digitalizácia starých kníh a časopisov, alebo trebárs aj obrazov, zmysel iba vtedy, ak to povedie k vyššiemu rastu HDP. Mikloš digitalizáciu knižničných fondov v zásade podporoval, lebo urýchľuje prístup k informáciám a novým znalostiam a to zasa môže pomôcť firmám (a ľuďom) presadiť sa na trhu. Ale čo ak má niekto záujem o staré, alebo aj nové knihy len preto, aby si rozšíril vedomosti bez toho, aby túto výhodu chcel uplatniť na trhu? Teda mimo ekonomiky? V tom prípade už Mikloša s Dzurindom modernizácia postavená na znalostiach a vedomostiach nezaujímala, súdiac podľa ich politických rozhodnutí o NSRR. Dobrým príkladom sú elektronické voľby (e-voting). Hoci nejde o jednoduché hlasovanie cez internet, ako si to väčšina ľudí myslí, predsa len e-voting voľby zjednodušuje, zvyšuje ich transparentnosť, výrazne komplikuje (takmer znemožňuje) manipulovanie s hlasmi a v konečnom dôsledku môže prilákať k voľbám viac ľudí, než koľko ich hlasuje dnes. Navyše, keďže môže aj poriadne znížiť náklady, umožňuje, bez zaťaženia verejných financií, organizovať občianske hlasovanie častejšie, napríklad v prípade referenda – celoštátneho či miestneho. Toto síce nemá žiadny dopad na ekonomiku (ak si odmyslíme ekonomickú politiku volebných víťazov), ale zvyšuje to úroveň demokracie a reprezentatívnosť vlád. E-voting je určite nástrojom budovania znalostnej spoločnosti, nie však ekonomiky. Predvolebná hra Ani nemá zmysel hlbšie diskutovať o tom, v akej fáze vytvárania vedomostnej spoločnosti dnes sme. Pravda je taká, že v žiadnej. Iné tvrdenia sú len zahmlievaním, ktoré najčastejšie slúžia propagandistickým cieľom politických strán. V tomto smere najviac vynikla (verme, že definitívne) posledná Dzurindova vláda, ktorá sa s týmto pojmom hrala ako s ping-pongovou loptičkou. Predovšetkým v poslednom roku pred voľbami ju opakovane vystreľovala medzi ľudí, prijímala stratégie, akčné programy či plány, stanovovala termíny, aby ich potom posúvala, či mlčaním prechádzala ich neplnenie. Ba dokonca v mene volebného víťazstva súhlasila aj s verejným dotovaním počítačov a internetu v domácnostiach, čo predtým zásadne a vytrvalo odmietala. Aj tento jeden príklad by stačil ako dôkaz, že napriek veľkým slovám v luxusných hoteloch neurobil ani Mikuláš Dzurinda, ani Ivan Mikloš takmer nič, aby sa dnešná slovenská spoločnosť začala meniť na vedomostnú. Pre pravicových politikov bola nepríjemnou správa Európskej komisie, ktorá nám nekompromisne odkázala, že v tejto oblasti patríme na samé dno Únie. Pritom pre odborníkov to nebola žiadna novinka: porovnania v oblasti informatizácie (a to aj z dielne súkromných analytických spoločností) už roky vyzerali rovnako a ešte aj dnes znie neuveriteľne, že to vládu, ktorá investovala toľko času a peňazí do svojho „moderného“ imidžu, nedonútilo razantnejšie konať. Pritom práve informatizáciu treba chápať ako jeden z významných nástrojov premeny industriálnej spoločnosti na vedomostnú. Informatizácia sama o sebe síce nestačí, ale vytvára technologické a technické prostredie, ktoré potrebujeme, aby sme sa jednoduchšie, rýchlejšie a najmä všetci dostávali k informáciám. K novým informáciám, ktoré znamenajú nové vedomosti, znalosti, zručnosti. Informatizácia by zároveň mala byť spôsobom, ktorým si musíme zvykať, že učenie sa je permanentný proces, ktorý nemôže byť ohraničený len školskou dochádzkou, nech by už bola akokoľvek dlhá. A napokon informatizácia by mala pomáhať rozvoju najrôznejších foriem neformálneho vzdelávania a učenia sa. Celoživotné vzdelávanie zostane len snom bez informatizácie vzdelávacích a pamäťových inštitúcií (napr. knižníc, múzeí) na jednej a informatizácie občanov na druhej strane. Kľúčové malé a stredné podniky Premena industriálnej (či postindustriálnej) spoločnosti na vedomostnú je najzávažnejšou a najširšou spoločenskou reformou, pred ktorou dnes stoja krajiny Európy, severnej Ameriky, či juhovýchodnej Ázie. Je to natoľko unikátna spoločenská premena, že za istých okolností, ktoré sú však v dnešnej medzinárodnopolitickej realite iba z ríše snov, by ju mohli absolvovať aj hospodársky najzaostalejšie krajiny. Viac ako prechod od feudalizmu ku kapitalizmu, či ako vedecko-technická revolúcia totiž závisí od politickej vôle. Pritom to však neznamená, že všetko má robiť, či dokonca financovať vláda z verejných zdrojov. Musí však k tomu „nútiť“ rôznymi priamymi a nepriamymi nástrojmi aj súkromný sektor. Predovšetkým budovanie vedomostnej ekonomiky je z hľadiska priamej realizácie záležitosťou súkromného sektora. A práve pôsobenie predošlej vlády v tejto oblasti je najlepším dôkazom o jej neschopnosti, či možno vedomom nezáujme premeniť Slovensko na vedomostnú spoločnosť. Šéf Microsoftu v Európe Jan Mühlfeit nedávno na podujatí Innovation Day v tejto súvislosti upozornil, že najväčším problémom starého kontinentu je katastrofálne nízka úroveň konkurencieschopnosti malých a stredných podnikov (MSP), ktorá vyplýva z ich nízkej inovačnej schopnosti. Inak povedané, práve MSP, ktoré sú hybnou silou flexibility v ekonomike, u nás najmenej zavádzajú nové technológie. Pritom veľkosť týchto podnikov ich predurčuje na to, aby boli schopné urýchlene reagovať na technologické novinky, dokonca s nimi pri-chádzať. Vo svete dnes možno nájsť stovky príkladov, že s novými technológiami a riešeniami na ich báze prichádzajú dvaja, traja, či maximálne desiati ľudia, ktorí si založia malú firmu. Dzurindova vláda však takmer všetku svoju podporu – politickú aj finančnú – zamerala na veľké spoločnosti. Dzurindovci ešte v opozícii neraz kritizovali Mečiarove vlády, že rôznymi administratívnymi opatreniami chránia domácich podnikateľov pred konkurenciou, čo spôsobuje zaostávanie. Lenže najmä druhá Dzurindova vláda pokračovala v tomto trende, hoci inými nástrojmi. Otvorila síce ekonomiku, ale podnikom na Slovensku vytvárala také prostredie, ktoré im umožnilo konkurovať inak než modernizáciou výroby a manažmentu. Deutsche Telekom – negatívny príklad Najznámejším príkladom tohto prístupu sa stala tzv. reforma pracovného práva, ktorá umožnila podnikom stláčať náklady na pracovníkov. Zahraniční investori sa ani netajili tým, že ich sem láka „nízka cena pracovnej sily“ či „flexibilita pracovného trhu“. Preto dnes vicepremiér Dušan Čaplovič musí konštatovať, že ani príchod firiem zo zahraničia nepriniesol premenu na vedomostnú spoločnosť. V ekonomickom prostredí, ktoré vytvorili Dzurinda s Miklošom a Kaníkom, firmy nič nenúti, aby udržiavali či zvyšovali svoju konkurencieshopnosť investíciami do nových technológií, modernizáciou ich riadenia, zvyšovaním kvalifikácie manažmentu i radových zamestnancov. To všetko by prinieslo úspory na nákladoch i zvýšenie kvality výrobkov a služieb a ponuku nových. Takto je možné budovať dlhodobo prosperujúce firmy, chce to však nielen úvodné investície, ale najmä schopných, vzdelaných a moderných manažérov. A takí na Slovensko neprichádzajú ani so zahraničnými investormi. Excelentným príkladom je Deutsche Telekom, ktorý po privatizácií Slovenských telekomunikácií k nám začal vyvážať technológie (napr. ISDN), ktoré už v Nemecku boli za zenitom a dopyt po nich prudko klesal, lebo na trhu už boli modernejšie a lacnejšie. A manažéri, ktorí sem z Ne-mecka prišli, využívali iba staré metódy obmedzovania konkurencie, manipulácie s verejnou mienkou a tvrdého politického lobingu na hrane zákona, ktoré u nich doma už prestávali fungovať. Aj firma KIA sem poslala ľudí, ktorých prioritnou manažérskou metódou bolo „vytrieskať“ z vlády čo najviac. Úprimne treba povedať, že o slovenských majiteľoch a manažéroch firiem platí po ôsmich rokoch Dzurindovej vlády to isté. Ich vlajkovou loďou je v tomto smere Republiková únia zamestnávateľov (RÚZ). Pre týchto ľudí je jednoduchšie zlepšovať hospodárske výsledky prepúšťaním, znižovaním odmien za vykonanú prácu a šetrením na obyčajných ľuďoch, než namáhaním vlastných mozgových závitov. Dokonca ich ani veľmi netrápi, že takáto konkurencieschopnosť firiem nie je dlhodobo udržateľná. Zväčša si to neuvedomujú, lebo im na to chýba adekvátne vzdelanie, alebo im je to jedno, lebo myslia len na momentálnu osobnú prosperitu. Typická pravicová politika Slovenská skúsenosť s prístupom pravicovej vlády a manažmentov podnikov k problematike vedomostnej ekonomiky (a spoločnosti) privádza na myšlienku, že je nezlučiteľná s kapitalizmom. Princípy fungovania trhu a kapitalistickej spoločnosti bránia vzniku vedomostnej spoločnosti, pretože ekonomickú efektivitu umožňujú dosiahnuť aj inak. A ak nezohľadníme záujmy a osudy pracujúcich ľudí, možno povedať, že jednoduchšie a lacnejšie. Navyše, ak sa od ekonomiky vrátime opäť k spoločnosti ako celku, vedomostná spoločnosť prehlbuje demokraciu a účasť všetkých ľudí na riadení spoločnosti, čo je opäť v rozpore s kapitalistickým chápaním sveta. Z tohto hľadiska je teda skutočné, v praxi zrealizované pôsobenie Dzurindovej vlády proti rýchlej premene slovenskej spoločnosti na vedomostnú celkom pochopiteľné a logické. Je priam učebnicovým príkladom, ktorý by bolo možné prednášať na univerzitách. Objektívne treba povedať, že zatiaľ sme sa ani zo strany terajšej vlády výraznejších zmien nedočkali. V skutočnosti aj jej chýbajú výkonní politici a vysokí úradníci, ktorí by v plnej miere chápali dôležitosť premeny našej súčasnej spoločnosti na vedomostnú, a to v celej jej šírke. Vytvorenie postu vicepremiéra pre túto oblasť je však dobrým začiatkom. Aj navrhované zmeny Zákonníka práce by mohli začať vytvárať na zamestnávateľov tlak, aby na udržanie či získanie schopnosti obstáť v konkurenčnom boji museli modernizovať od hora nadol. Pridrahé patenty, primálo peňazí Dôležitým prísľubom je aj úsilie Dušana Čaploviča vytvárať zdroje rizikového kapitálu. Bez neho o vedomostnej ekonomike nemôže byť ani reči. Jan Mühlfeit z Microsoftu upozorňuje, že v Európe máme asi 4 miliardy eur rizikového kapitálu, kým v USA je k dispozícii 44 miliárd dolárov. Pritom ochrana jedného patentu stojí na starom kontinente asi 220 tisíc eur, zatiaľ čo v USA to výrazne nepresahuje 10 tisíc dolárov. Akú asi majú naši mladí vedci a vynálezcovia motiváciu prichádzať v týchto podmienkach s novými technológiami a riešeniami? Odpoveďou je napríklad fakt, že až 40 tisíc špičkových nemeckých vedcov žije a pôsobí mimo hraníc svojej vlasti. Osobitnou témou je školský a vôbec vzdelávací (formálny i neformálny) systém, ktorý si vyžaduje priam revolučnú premenu – a to poriadne rýchlo. Aby poskytoval nielen kvalitné a moderné vedomosti, ale najmä, aby ich poskytoval všetkým a po celý život. Ale takto by bolo možné pokračovať aj v ďalších oblastiach – zdravotníctve, kultúre, či ochrane životného prostredia. Slovensko je dnes ako spiaca Ruženka. Všetko sa nám to tu zdá krásne a dokonalé, ale zapadá to prachom. Ani netušíme, ktorým smerom sa hýbe okolitý svet. Lenže oproti rozprávke je tu jeden rozdiel. U nás sa čas nezastavil, ale dosť nepríjemne hrá proti nám. Autor je ekonomický novinár

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984