Reklama
Reklama

Nenechať človeka trpieť

Žena, ktorej nikdy nebolo a nie je jedno, ako ľudia zomierajú. Hlavná odborníčka Ministerstva zdravotníctva SR pre paliatívnu medicínu, primárka oddelenia paliatívnej starostlivosti Národného onkologického ústavu v Bratislave, ktoré ako prvé a zatiaľ jediné svojho druhu na Slovensku založila v roku 1995.
Počet zobrazení: 977
KristinaKrizanova1aCB-m.jpg

MUDr. Kristína Križanová, lekárka Žena, ktorej nikdy nebolo a nie je jedno, ako ľudia zomierajú. Hlavná odborníčka Ministerstva zdravotníctva SR pre paliatívnu medicínu, primárka oddelenia paliatívnej starostlivosti Národného onkologického ústavu v Bratislave, ktoré ako prvé a zatiaľ jediné svojho druhu na Slovensku založila v roku 1995. Od roku 1997 spolupracuje s dobrovoľníkmi v organizácii PALIUM. V rámci programu Nadácie otvorenej spoločnosti poskytovala stáže z oblasti paliatívnej starostlivosti lekárom sestrám zo Slovenska aj zo zahraničia. Prednáša na rôznych vzdelávacích a osvetových aktivitách na Slovensku. Je zakladajúcou členkou Sekcie paliatívnej starostlivosti Slovenskej spoločnosti pre štúdium a liečbu bolesti Slovenskej lekárskej spoločnosti. S hosťkou sa zhovárala Marta Moravčíková Ste priekopníčkou paliatívnej medicíny a zastávate názor, že je dôležité, aby sme zomierali dôstojne a podľa možnosti bez utrpenia. Prečo je to podľa vás dôležité? – Najprv si povedzme, čo je ľudská dôstojnosť. Je to to, čo človek ako ľudskú dôstojnosť cíti, čiže je to niečo veľmi individuálne. Dôstojnosť, vlastnú, nie susedovu ani nejakú všeobecnú, ale svoju, strácame aj v menej dramatických chvíľach ako je choroba. Napríklad aj keď sa nám prihodí nejaké faux pas, keď sa na verejnosti potkneme a spadneme. Subjektívny pocit poníženia, závislosti, neschopnosti, toho, že sme niečo nezvládli, je veľmi ťaživý. A práve choroba znamená vznik neschopnosti a závislosti. Chorý sa nedobrovoľne stáva závislým od zdravotníckej inštitúcie, zdravotníkov, od termínov, ktoré mu nevyhovujú, od spôsobu čakania či služieb, ktoré mu nie sú po vôli. Aj keby sa všetci snažili byť ústretoví, nejaké prestoje sú, a tá mašinéria človeka jednoducho zomelie. A ak sa chorý dostane do nemocnice, je závislý od množstva vecí, napríklad aj od toho, kedy príde upratovačka, ako mu povie, že má zdvihnúť nohy alebo niekam odísť. Z relatívne nezávislej bytosti sa zmení na závislého tvora. V reálnom živote však úplne nezávislý nie je nikto. – Pravdaže, do istej miery sme závislí všetci a vždy, ale zdraví si tú závislosť môžu urobiť znesiteľnou. Napríklad ak má matka malé deti, nie je taká slobodná, ako keby bola sama, ale materstvo nie je choroba. V chorobe sa však človek stane závislým globálne. Nemôže pracovať, venovať sa koníčkom, nemôže ísť na pivo, pretože nevládze, má predpísanú nejakú liečbu alebo je mu zle, jeho priatelia majú celkom iný režim. Navyše sa mení jeho somatický imidž, teda vzhľad. Pri onkologickom ochorení zvyčajne príde o vlasy, schudne, zbledne a každý sa ho pýta, čo mu je. Strata dôstojnosti teda znamená pocit závislosti a straty identity. Zachovanie dôstojnosti je dôležité pre toho, kto zomiera, schopnosť umožniť dôstojný záver života je však zrejme dôležitá pre tých, ktorí sú okolo zomierajúceho. Ak sa vieme postarať o odchádzajúceho človeka čo najlepšie, prejavujeme tým svoju vyspelosť, a naopak? – Áno. V definícii paliatívnej starostlivosti je, že tomu, kto žije so smrteľným ochorením, máme zabezpečiť život, nie zomieranie. Teda zabezpečiť, aby v čase, ktorý mu ešte zostáva, mohol žiť, ako najlepšie môže. A samozrejme, jeho možnosť dôstojne žiť zasahuje aj jeho blízkych, pričom to nemusia byť pokrvní príbuzní, ale ľudia, ktorí sú mu najbližší a ktorí sa oňho starajú. Paliatívna starostlivosť má teda zasahovať aj tých, čo sa starajú a cítia lásku k tomu, kto zomiera. Láska znamená, že svojmu blízkemu chceme to najlepšie a snažíme sa mu to zabezpečiť. A keď sa to nepodarí, cítime sa frustrovaní. Preto je dôležité, aby človek, ktorého máme radi a vážime si ho, nestratil dôstojnosť. Aby sme vedeli, že preňho aj my aj zdravotníctvo robíme maximum a že on to akceptuje ako dobré. Dobré preňho. Lebo robiť pre niekoho to, čo ako dobré vnímame iba my sami, je nanič. V láskyplnom vzťahu sa nemôžeme usilovať uskutočniť vlastné predstavy o tom, čo je dobré pre druhých. V prípade paliatívnej starostlivosti, a to platí aj pre lekárov a sestry, sa musíme čo najviac priblížiť k predstavám pacienta. Preto je veľmi dôležité definovať jeho priority. A pre ten láskyplný vzťah je dôležitá dôstojnosť. A aký význam to má pre spoločnosť? – Veľký; lebo kultúra neúcty prináša neblahé ovocie. Zdravotníctvo je aj sociálna služba, pretože ako spoločnosť sme sa rozhodli, že choroby sa budú liečiť a budú sa na to dávať peniaze. A vyspelosť spoločenstva ľudí je aj v tom, že je zjavné, či sú schopní postarať sa aj o svojich malých, o svojich starých, ale aj o svojich chorých a zomierajúcich. Ja sa o to usilujem ako zdravotník, lebo si myslím, že zdravotníctvo nemôže človeka v najťažšej chvíli opustiť a povedať – choď domov, my s tebou nemáme čo robiť. Napriek tomu sa to v konkrétnych prípadoch stáva. Nemôže byť jednou z príčin okrem vyčerpanosti finančných zdrojov, bez ktorých sa dobrá starostlivosť nedá zabezpečiť, aj obrovská vyčerpanosť lekárov a zdravotníckeho personálu? Pretože keby bolo viac peňazí, bolo by viac ľudí, času, síl... – Áno. Bolo by to určite lepšie. Nesťažuje nám podľa vašich skúseností smrť, a teda aj starostlivosť o zomierajúcich aj fakt, že sa živote nenaučíme narábať s časom, ktorý je nám darovaný, aby sme ho prežili naplno? A pociťujeme krivdu, že už nestihneme po sebe zanechať, čo sme mienili, aby sme sa identifikovať ako osobnosť? – Nesúhlasila by som s tým úplne. Veď keby sme nevedeli, že zomrieme, mnohé by sme odložili úplne. Ale ak povedzme odkladáme založenie rodiny, robíme to preto, lebo vieme, že sa to do istého času dá a my zatiaľ urobíme čosi, čo by sme majúc rodinu už nikdy neurobili. Najstrašnejšie je však pretrhnutie možnosti realizovať, čo sme si naplánovali. Ak neplánovane privedieme na svet dieťa, a to nám zabráni niečo urobiť, zmierime sa s tým, lebo nám to dáva iné možnosti. Lenže smrť už nijaké možnosti neposkytuje. Čím sme však starší, tým viac by sme mali mať niektoré kapitoly života uzavreté. Horšie je to v prípade mladého človeka. Je pre vašich pacientov dôležité, aby si uvedomovali, že im neposkytujete kuratívnu liečbu smerujúcu k uzdraveniu, ale paliatívnu starostlivosť zmierňujúcu sprievodné znaky zomierania a umožňujúcu využiť čas, ktorý im zostáva? – Áno, je to tak. Možnosť uzavrieť niektoré veci pomáha. Mnohí vedeckí pracovníci napríklad ešte uzavrú svoje výskumy, do posledného momentu chodia na svoje pracovisko, kde všetko odovzdajú. Sú aj prípady, pri ktorých sa očakával rýchly koniec, ale on sa oddialil o roky? – O roky nie, ale o rok a čosi navyše áno. Zvyčajne sa to stáva, ak okrem paliatívnej možno aplikovať aj protinádorovú liečbu a ona zaberie. Potom sa môže stať, že ak je v prípade nejakého ochorenia medián úmrtia v rozpätí od troch do pätnástich mesiacov, žijú niektorí pacienti aj tri roky. Vo vašej práci sú teda aj pozitívne zážitky. – Ja v kontexte svojej práce nepovažujem smrť za negatívny zážitok. Za negatívny zážitok považujem, ak človeka necháme trpieť. Ak mu nevieme pomôcť v duševnom, telesnom a sociálnom utrpení. Lebo to je podstatné. Aj moje sestry hovoria: uvedomili sme si, že najdôležitejšie je, aby bol chorý spokojný. Niektorí pacienti sa však zrejme nevzdávajú nádeje, že paliatíva pomôže dočkať sa zázraku. Ako ich v tej nádeji sprevádzate? – Na zázrak verí veľa ľudí a ja tú vieru nikomu neberiem. Viac ako pacienti však zvyčajne na zázrak veria ich príbuzní. Chorí si ním nebývajú takí istí. Ale ja by som bola veľmi šťastná, keby sa zázraky diali a čakala by som na ne s nimi, pretože s nimi cítim a zaujímajú ma. Také sprevádzanie musí byť nesmierne vyčerpávajúce. – Je. Nedá sa brať len ako práca, ako keď sa navarí a zje obed. A neraz je to aj osobné; človek si to nedokáže nepripustiť. Lenže empatia je síce schopnosť vedieť sa vcítiť do pocitov druhého, ale aj schopnosť neprežívať ich ako svoj zážitok. Nesmiem ani nemôžem chorého vnímať ako ho vníma milujúci človek. Ja jeho utrpeniu musím uľavovať a snažiť sa jeho stav vecne riešiť. Lekár nemôže zomrieť s každým svojím pacientom. To by zomrel len raz a nič by už s tým neurobil. Ale vyčerpávajúce to je, aj keď som sa s tým naučila žiť. Je súčasťou prípravy budúcich lekárov na lekárskych fakultách v SR príprava na takéto situácie a spôsoby, ako sa s nimi vyrovnať? – Nie je, ale mala by byť, pretože veľmi chýba. Aj tým, čo na to majú talent a stane sa to ako v mojom prípade ich životným poslaním. Taký talent má napríklad môj manžel a ako tandem sme skutočne dobrí. Polovicu toho, čo som urobila, som spravila vďaka tomu, že mám jeho veľkú podporu. A spolu sme určite spravili viac, ako by sme to boli spravili každý osve. Súčasťou paliatívnej starostlivosti je aj starostlivosť o tých, čo sa o odchádzajúcich starajú. Ako dlho trvá, ak má byť optimálna? A nemajú potom pozostalí tendenciu prilipnúť k tým, čo ju poskytujú? – V tejto oblasti sme ešte veľa dlžní. Naše oddelenie doteraz nemá inštitucionalizovanú starostlivosť o pozostalých; nie sme schopní zabezpečiť ju personálne. Mala by trvať pol roka až rok. Do pol roka doznie prirodzený smútok a zhruba rok trvá patologický smútok alebo veľký žiaľ. Ale hoci ja poviem každému pozostalému, aby prišiel, keď bude chcieť, nie sme schopní sa o tých ľudí starať, ako by bolo potrebné. Ročne príde opakovane zhruba každý desiaty príbuzný pacienta, ktorý u nás zomrie, čo je asi pätnásť až dvadsať ľudí, ale malo by ich byť viac. Pozhováram sa s nimi zvyčajne ja, staničná sestra, ktorá je veľmi empatická, alebo ošetrujúca lekárka, podľa toho, kto je práve k dispozícii. Ale pretože je nás málo, sme pozostalým veľa dlžní a ja veľmi držím palce hospicom, ktoré to budú robiť, pretože je to veľmi potrebné. Aký je rozdiel medzi oddelením paliatívnej medicíny a hospicom? – Paliatívna starostlivosť vo včasnejších štádiách smrteľného ochorenia má omnoho širší záber ako hospicová. Podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie sa paliatívna medicína zaoberá liečbou pacientov s chronickou nevyliečiteľnou, pokročilou a aktívne progredujúcou chorobou s časovo obmedzeným prežívaním, jej cieľom je udržanie najvyššej možnej kvality života pacienta až do jeho smrti. Má zlepšovať nielen kvalitu života pacientov, ale aj ich rodín zoči-voči život ohrozujúcemu ochoreniu tak, že včas identifikuje a neodkladne diagnostikuje a lieči bolesť a iné fyzické, psychosociálne a duchovné problémy. Hospic je zariadenie pre tých, ktorí sú už veľmi blízko smrti. Problém je, že o tom, čo má poskytovať hospicová starostlivosť, má každý inú predstavu a mnohí si hospic zväčša pletú s opatrovateľsko-ošetrovateľským ústavom. Pritom hospicová starostlivosť znamená starostlivosť o zomierajúceho a ak sa dodržia tie indikačné kritériá, ktoré sme pri jej koncipovaní navrhli, nie je možné, aby sa zmenila na opatrovateľsko-ošetrovateľskú starostlivosť. Oddelenia paliatívnej medicíny v nemocniciach sú určené pacientom, ktorí so svojím ochorením ešte niekoľko mesiacov žijú. Tam si im môžu robiť potrebné vyšetrenia, nastavovať ich na paliatívnu liečbu či indikovať paliatívnu operáciu. Ako na stav chorého vplýva, ak nie je schopný zmieriť sa s odchodom zo sveta? – Je to preňho veľmi ťažké, pretože sa vyčerpáva aktivitami, ktoré, ako sa vraví, nie sú v smere jazdy. Ale vtedy sa nedá robiť nič, len ho sprevádzať, a až keď zastane, pripomenúť mu niektoré fakty. Odmietanie smrti však zväčša trvá až do konca, hoci sa nájdu aj ľudia, ktorí ju akceptujú. Pravdaže, sú z toho smutní, ale snažia získať informáciu, koľko času im ešte zostáva, aby mohli uzavrieť svoje záležitosti. Môže prípadne takéto zmierenie podporiť účinky paliatívnej liečby? – Môže. Tí, ktorí sú toho schopní, majú menšie bolesti, lebo akceptácia znamená, že sa zníži tenzia, strach a hrôza z konca, čo človeka veľmi vyčerpáva. Akceptácia pritom nie je rezignácia. Ak znamená istú aktivitu, len iným smerom a iným spôsobom, je prežívanie vždy oveľa lepšie. Zomieranie však nie je ľahké, ani keď ho človek akceptuje. Lebo to teoretické vedieť, že zomrieme je jedna vec, ale vedieť, že sa nám budúcnosť naozaj scvrkla na pár mesiacov, rozbúcha srdce a zovrie žalúdok. Okrem nemocničnej paliatívnej starostlivosti existuje aj ambulantná, hoci u nás je ešte len v plienkach. V koncepcii paliatívnej medicíny schválenej ministerstvom zdravotníctva sa však hovorí aj o denných stacionároch s dvoma troma lôžkami na stotisíc obyvateľov. Ako by mali fungovať? – Tak ako iné stacionáre, kam človek príde od rána na osem, deväť hodín. V tomto prípade by tým, o ktorých sa nemá kto starať cez pracovný čas doma, mali zabezpečiť kompletnú starostlivosť ako v nemocnici. V Británii sa napríklad o vozenie chorých do stacionárov starajú dobrovoľníci, ktorí poskytnú svoje autá a svoj čas. U nás nič také neexistuje, lebo to nemá kto organizovať. Okrem organizácie Palium, kde začali pracovať, študenti, pracuje v Onkologickom ústave sv. Alžbety dobrovoľnícke združenie Vŕba, ale sústreďuje sa len na navštevovanie a spríjemňovanie chvíľ chorým. V Británii je však dobrovoľníctvo organizované tak, že organizácia, ktorá koordinuje tieto aktivity zistí, v čom je človek schopný pomôcť, vyškolí ho a organizuje jeho činnosť. A takých dobrovoľníkov sú tam stovky, najmä v menších mestách. Podľa jednej z prvých koncepcií paliatívnej medicíny mali byť hlavné úlohy tohto medicínskeho odboru súčasťou priorít štátnej politiky zdravia SR. Naplnilo sa to? – Slovenská republika sa k tomu aj podpisom nejakých zmlúv prihlásila v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, ale na to si už nikto nespomenie. Roku 2003 však vyšlo Odporúčanie Rady Európy týkajúce sa paliatívnej medicíny, ktoré signovali naši ministri a kde sa hovorí, komu je paliatívna starostlivosť určená a kto ju poskytuje. A aj to, že ak niet zdrojov na zaplatenie psychológa, duchovného či iného potrebného špecialistu a niet ani dobrovoľníkov, je tzv. jadrovým tímom lekár a zdravotná sestra. Lekár na riešenie medicínskych, sestra ošetrovateľských problémov. Nikdy nie len jeden alebo druhý. Ale optimálne by zrejme bolo, keby ich dopĺňali aj iní špecialisti či dobrovoľníci. – Áno, pretože paliatívna medicína má postihovať všetky možné utrpenia človeka – somatické, duševné, duchovné a sociálne. Teda to, že ochorenie spôsobuje pacientovi bolesti a iné ťažkosti, lámu sa jeho sociálne väzby, stáva sa osamelejším, má problém s tým, že zomiera, o to väčší, ak je mladý, môže mať spirituálny problém (a ten môže mať aj neveriaci), vyčíta Bohu, že ochorel... to všetko by mala paliatívna starostlivosť postihnúť. A možnosti súčasnej medicíny to umožňujú. Aj za súčasného stavu nášho zdravotníctva? – Principiálne to možné je. V našej nemocnici sme napríklad schopní riešiť takmer všetky problémy: máme dobré lekárky, dobré sestry, vynikajúcu staničnú sestru, spolupracujeme s evanjelickou pastorkou, katolíckym rehoľníkom, psychologičkou; môžeme poskytovať všetko. Lenže sa ideme roztrhať. Doslova. A tak ako my to robia aj mnohí ďalší. Lenže chýba zosieťovanie takejto starostlivosti, ktoré by pomáhalo pri organizovaní pomoci pacientom. Zatiaľ je každý ponechaný sám na seba, a keď treba čosi rýchlo zariadiť, niet sa na koho obrátiť. Prečo v rámci nášho zdravotníctva taká sieť neexistuje? – Problém našej medicíny je v tom, že zo Slovenska odchádzajú sestry aj lekári a je omyl nádejať sa, že tu zakotví nejaký Rumun, Bulhar či Ukrajinec. Pritom, pánbohzaplať, keby prišli. Lenže s výnimkou Ukrajiny sme všetci v Európskej únii, takže k nám nepríde robiť ani jedna bulharská či rumunská ruka. Prečo aj, keď môžu ísť do Francúzska, Británie, USA? Ak už z vlasti odchádzajú, idú tam, kam naši – teda za lepším. Z tohto pohľadu je o to dôležitejšie, aby sa paliatívna starostlivosť čo najskôr inštitucionalizovala. – Malo by to tak byť, ale zase – všetko závisí od financovania. Ak sú napríklad hoci len psychologické služby, ktoré sa pri paliatívnej starostlivosti využívajú, financované takmer na úrovni ústavnej upratovačky, napriek tomu, že psychológovia majú školenia, majú atestácie, všetko, vedia, sú múdri, šikovní, ale nemajú z čoho zaplatiť byt a nájomné, dovtedy to nebudeme môcť robiť tak, ako treba. Bodka. Nedostatok odborníkov je vypuklý všade, v prípade paliatívnej medicíny o to viac, že pri nej je potrebný aj podporný systém príbuzným a blízkym pacientov, a nielen kým žijú, ale aj po ich smrti. To je významné aj pre zdravotníctvo, lebo takáto pomoc znamená prevenciu proti depresiám a psychosomatickým ochoreniam, ktoré z nich vyplývajú a ktorých liečenie by odčerpávalo veľa prostriedkov. Existuje, alebo ponúka sa podobný podporný systém aj lekárom a personálu? – Nie a ani sa o tom neuvažuje. Lenže to nijaký lekár ani sestra nemôže bez následkov vydržať ani sám ani dlho. – Je to tak, ako hovoríte. A ak si lekár či sestra nenájde svoju podpornú sieť v dobrých rodinných a priateľských vzťahoch a kontaktoch, je to strašne ťažké a náročné. Inej cesty však, vzhľadom na naše pomery v zdravotníctve, zatiaľ niet, aj keď sa všelijaké núkajú. Nedávno som napríklad dostala pre naše oddelenie ponuku na kurz, ktorý pracujúcich s ťažko chorými a zomierajúcimi učí, ako s nimi komunikovať, ale učí aj ako predchádzať stresu. Ten kurz však jednu osobu stojí na týždeň tridsaťdvatisíc korún. Viac netreba hovoriť. Navyše si neviem predstaviť, ako by som ten týždeň zabezpečovala chod oddelenia, keď do jedného kurzu potrebujú najmenej osem ľudí a my máme jedenásť sestier. A sme pri možnom syndróme vyhorenia. Ten pri starostlivosti o smrteľne chorych nemusí postihnúť len pacientových príbuzných a blízkych, pre ktorých sa v koncepcii paliatívnej starostlivosti ráta s pomocou, ale aj lekárov a sestry. Uvažuje sa v zdravotníckom systéme o systematickej starostlivosti o nich? – Zmienku o tom nenájdete v nijakej zdravotníckej koncepcii, hoci by to potrebovali všetci lekári, nielen paliatívci či onkológovia. Všetci zdravotníci by potrebovali možnosť psychologickej podpory, rekondičné pobyty, dlhšiu dovolenku a najmä viac peňazí. Potom by sme si to, čo je potrebné, vedeli zaplatiť aj sami. Tak ako tí, ktorí poznajú cenu zamestnancov pre svoje firmy či banky, a preto im poskytujú rekondičné pobyty či tréningy, ktoré sú také drahé ako kurz, o ktorom som hovorila. Lenže zdravotníctvo je u nás tak strašne na okraji záujmu, že jeho zamestnancov nikto nepokladá pre spoločnosť za dôležitých, ani za takých, ktorí by si zaslúžili nejakú osobitnú starostlivosť. V onkológii sú povinné rekondičné pobyty len pre tých, čo robia s cytostatikami, a tento štatút majú iba sestry. Lekárom sa nijaké riziká nepriznávajú ani nezohľadňujú. Ba odňali nám aj príplatky za psychickú záťaž, lebo naša profesia sa za psychicky zaťažujúcu nepokladá. Pritom starostlivosť o zdravotníkov by mala byť dôležitá predovšetkým v záujme pacientov: aby ich liečili lekári, ktorí sú zdraví, silní a v pohode. Podceňovanie rizík či poddimenzovanie potrieb nie je typické len pre rezort zdravotníctva. Podľa koncepcie paliatívnej medicíny sa v SR na kvalitnú a dostupnú paliatívnu starostlivosť, sa odporúča zriadiť na stotisíc obyvateľov najmenej desať lôžok, celoštátne päťstopäťdesiat. Je to dosť? – Zo všeobecného hľadiska je to možno trochu nadnesené, lebo v Európe sú to len dve až päť lôžok. Lenže u nás je také zlé sociálne zázemie, presnejšie, naši ľudia sú takí chudobní, že je to číslo primerané. V koncepcii sme ho ponechali s tým, že polovica paliatívnych lôžok by mohla byť nemocničných a polovica hospicových. Aj s ich využívaním by však mohol byť problém. Ako sa na dôstojnom dožití a potom smrti, ktorú umožňuje paliatívna starostlivosť, podpisuje sociálne postavenie zomierajúcich? – Podpisuje sa výrazne, a všade, nielen u nás. Na vlaňajšom kongrese o paliatívnej medicíne v Istanbule odznelo, že v USA sa polovica rodín pacientov, ktorí zomierajú na onkologické ochorenie, zruinuje. Myslím si, že podobne je to aj u nás. Najmä, ak v rodine zomiera živiteľ rodiny, matka s nezaopatrenými deťmi. Sociálne problémy robí aj zomieranie človeka nad sedemdesiat a ak sú príbuzní roztratení na rôznych miestach alebo ak sú starkí aj dvaja, ale ten druhý sa už o ťažko chorého nevládze starať. Miestne úrady sú schopné zabezpečiť starostlivosť nanajvýš na niekoľko hodín denne, opatrovateľské či ošetrovateľské lôžko sa zväčša tak rýchlo, ako je potrebné a ani za prijateľné poplatky nájsť nedá, a ak sa aj nájde, chorý tam väčšinou nechce ísť. Tak či onak, vždy to znamená obrovskú záťaž, pretože starý človek môže s chorobou, ktorá ho hendikepuje, žiť aj zomierať dlho. Pretože ide aj o sociálnu záležitosť, zrejme by sa takéto situácie nemali riešiť len prostredníctvom rezortu zdravotníctva, ktoré má poskytovať najmä zdravotnícke, nie sociálne služby. – Nie je to celkom tak, lebo sociálna služba je už len to, že v nemocniciach poskytujeme posteľ a jedlo. A to poskytuje zdravotníctvo od nepamäti, nedá sa to oddeliť. Bez toho sa zdravotnícke služby poskytovať nedajú, aj keď nám nikto neplatí za posteľ, za pranie, varenie. Čo pre vás v tejto súvislosti znamená zrušenie poplatkov za pobyt v nemocniciach? – Veľký rest. Pritom sa to dalo riešiť ponechaním poplatkov a poskytovaním sociálneho príplatku veľmi chudobným a ich rodinám v prípade choroby či hospitalizácie. To sa nestalo. Navyše už nie je možné ani to, aby poisťovňa mohla pri hradenom lieku na žiadosť zdravotníckeho zariadenia pacientovi odpustiť povinnosť doplácať naň. Poplatky sa teda zrušili, ale ďalší krok, čiže sociálne dávky na zdravotnú starostlivosť pre ľudí, ktorí by tie dávky potrebovali, neprišiel. Dá sa s tým niečo robiť? – Kým občania nebudú mať vyššie príjmy, nie. A ak sa to nezmení, budeme s tým zápasiť stále. Čo je paliatívna medicína, paliatívna starostlivosť Paliatívna medicína sa zaoberá diagnostikou a liečbou pacientov s chronickou nevyliečiteľnou, pokročilou a aktívne postupujúcou chorobou s časovo obmedzeným prežívaním. Cieľom paliatívnej medicíny je udržanie najvyššej možnej kvality života pacienta až do jeho smrti. Paliatívna starostlivosť podľa definície Medzinárodnej zdravotníckej organizácie z roku 2002 je prístup, ktorý zlepšuje kvalitu života pacientov a ich rodín zoči-voči život ohrozujúcemu ochoreniu tak, že včas identifikuje a neodkladne diagnostikuje a lieči bolesť a iné fyzické, psychosociálne a duchovné problémy a tým predchádza utrpeniu a zmierňuje ho. Paliatívna starostlivosť zahŕňa zdravotnú starostlivosť poskytovanú lekárom (diagnostiku a liečbu), ošetrovateľskú starostlivosť, rehabilitáciu, psychologickú starostlivosť, liečebno-pedagogickú starostlivosť (u detí), duchovnú starostlivosť a sociálne poradenstvo. Úlohou paliatívnej starostlivosti je: a) zlepšiť kvalitu života pacienta až do smrti, b) poskytnúť pacientovi úľavu od bolesti a iných závažných symptómov ochorenia, c) zmierniť utrpenie pacienta a stabilizovať jeho zdravotný stav, d) neurýchľovať ani neodďaľovať smrť, e) zabezpečiť pacientovi komplexnú liečbu a starostlivosť tímom zdravotníckych pracovníkov s odbornou spôsobilosťou, f) integrovať psychologické a spirituálne aspekty starostlivosti o pacienta , g) poskytovať podporný systém, aby pacient mohol žiť čo najaktívnejšie až do smrti, h) poskytovať pomoc príbuzným, blízkym osobám pacienta na zvládnutie problémov počas jeho choroby a aj po jeho smrti v čase smútenia. Paliatívnu starostlivosť poskytuje multidisciplinárny tím lekárov, sestier a iných zdravotníckych pracovníkov (psychológ, špeciálny pedagóg/liečebný pedagóg, sociálny pracovník), duchovných a dobrovoľníkov. Hospicová starostlivosť je forma paliatívnej starostlivosti, ktorá tvorí súhrn lekárskych, ošetrovateľských a rehabilitačno – ošetrovateľských činností, poskytovaných terminálne a preterminálne chorým, u ktorých boli vyčerpané možnosti príčinnej liečby, ale pokračuje liečba symptomatická, s cieľom minimalizovať bolesť a zmierniť všetky ťažkosti vyplývajúce zo základnej diagnózy a jej komplikácií a zohľadňujúc bio-psycho-sociálne potreby chorého. Hospicová starostlivosť môže byť domáca, pre chorého ideálna, ale nie vždy dostačujúca. Predpokladá totiž určitú úroveň rodinného zázemia, ktoré často chýba, alebo sa dlhou službou chorému členovia domácnosti unavia, prípadne je ošetrovanie touto formou pre nich príliš náročné. Okrem toho sú možné aj tzv. stacionáre, ktoré sú zvyčajne súčasťou hospicov a umožňujú denné pobyty chorých. Pacient do nich býva prijatý najčastejšie ráno a popoludní či večer sa vracia domov. Tento spôsob však prichádza do úvahy len u chorých z blízkeho okolia hospicu, ak u nich domáca starostlivosť nestačí. Lôžková hospicová starostlivosť je aktuálna, ak vyššie spomenuté formy starostlivosti nestačia, alebo nie sú vôbec k dispozícií. V prípade zlepšenia stavu chorého, alebo príbuzných je možný návrat k domácej starostlivosti. Viac na www.hospice.sk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Ringit - oblékni sa do štýlu
Reklama