Reklama
Reklama

Latinskoamerickým vládam rastie odvaha

Vzťahy medzi vládami a investormi – najmä nadnárodnými korporáciami – sa rýchlo menia. Platí to najmä v dnešnej Latinskej Amerike. Minulý mesiac prekvapili mnohých Bolívia, Venezuela a Nikaragua, keď oznámili, že ...
Počet zobrazení: 527

Vzťahy medzi vládami a investormi – najmä nadnárodnými korporáciami – sa rýchlo menia. Platí to najmä v dnešnej Latinskej Amerike. Minulý mesiac prekvapili mnohých Bolívia, Venezuela a Nikaragua, keď oznámili, že sa sťahujú z orgánu Svetovej banky, ktorého úlohou je urovnávanie medzinárodných ekonomických sporov – Medzinárodného centra na urovnávanie investičných sporov (ICSID). Práve ICSID je miestom, kde môžu medzinárodní investori, ktorí majú spory s vládami, predložiť žiadosť na arbitráž. Bolívia tvrdí, že ICSID nie je nezávislým arbitrom, a pokiaľ bude súčasťou Svetovej banky, nikdy ním nebude. Banka má možno 185 členov, no ako ukázal nedávny prípad Paula Wolfowitza, v skutočnosti jej vládne Washington. Sága pokračuje aj po rezignácii bývalého prezidenta banky a Bushova administratíva opäť vybrala do kľúčovej pozície sebe blízkeho neokonzervatívca – bývalého predstaviteľa USA pre obchod Roberta Zoellicka. Banka využíva svoju silu – požičiava 23 miliárd dolárov ročne a je súčasťou „kartelu veriteľov“ vedeného Medzinárodným menovým fondom – na presadenie politiky vhodnej pre nadnárodné korporácie. Problematická nestrannosť Bolívijská vláda okrem toho tvrdí, že pri zapájaní ICSID pôsobia aj iné konflikty záujmov. Pablo Solón, bolívijský mimoriadny vyslanec pre obchod a integráciu, citoval prípad firmy Aguas de Illimani, spojenej z francúzskym vodárenským gigantom Suez. Ukázalo sa, že Medzinárodná finančná korporácia, ktorá je súčasťou Skupiny Svetovej banky rovnako ako ICSID, má podiel v Aguas de Illimani. Je jasné, že tá istá inštitúcia nemôže byť jednou zo strán sporu a súčasne arbitrom. Procesom v ICSID, ako v mnohých iných podobných medzinárodných arbitrážnych paneloch, chýba transparentnosť, brzdy a protiváhy a otvorenosť skutočného právneho systému. Sú zahalené v tajomstvách. A vplyv Svetovej banky pri výbere arbitrov znamená, že sú všetko iné, len nie neutrálni. Bolívia tvrdí, že jej vláda bola zvolená väčšinou obyvateľov, ktorí sú už unavení z toho, ako vysychajú prírodné zdroje krajiny len preto, aby zbohatli nadnárodné korporácie, zatiaľ čo krajina ostáva najchudobnejšou v Latinskej Amerike. Chcú zmeniť pravidlá tak, aby vyhovovali menej obrovským korporáciám a viac ľuďom. A majú aj konkrétny príklad – odkedy sa zvýšil príjem vlády z uhľovodíkov – keď podiel vlády na najväčších plynových poliach narástol z 18 na 82 % - príjmy sa zvýšili o 7 % HDP. A to je obrovské číslo. Medzinárodný menový fond vo svojom hodnotení krajiny o Bolívii napísal, že poškodí samú seba, ak zvýši podiely na zdrojoch. Mýlil sa, rovnako ako väčšina expertov vo Washingtone a komentátorov ekonomickej tlače. V týchto kruhoch sa považuje za prirodzené, že pre krajinu je najlepšie to, čo vyhovuje zahraničný investorom, pretože to priláka ďalšie investície. A naopak – všetko, čo sa investorom nepáči, je zobrazované ako katastrofa. Zmena politiky V posledných rokoch to však tak nefungovalo, najmä v Latinskej Amerike. Koncom roku 2001 vyhlásila Argentína najväčšiu neschopnosť splácania štátneho dlhu v histórii. Väčšina ekonómov a novinárov predpovedala, že bude znášať hrozné následky. No v skutočnosti ekonomika klesala len tri mesiace, a potom dosiahla rast takmer ako Čína – po päť rokov 8,6 % ročne. Venezuela zvýšila podiel na náleziskách v delte Orinoca z 1 % na 30 % a 1. mája prebrala väčšinu vo všetkých firmách so zahraničnou účasťou. Veľké ropné spoločnosti sú však napriek tomu stále tam a zarábajú pekné peniaze. V Latinskej Amerike, aj iných rozvojových krajinách, v súčasnosti prebieha snaha korigovať ekonomický extrémizmus charakteristický pre 80. a 90. roky. Okrem vážnych hospodárskych škôd, ktoré takáto politika priniesla, bol jej výsledkom aj prechod moci z rúk vlád na veľkých zahraničných investorov. Zdá sa však, že niet žiadnej priamej súvislosti medzi takzvanými „reformami priaznivými pre investorov“ a úrovňou zahraničných investícií, ktoré krajina získa. Potvrdzujú to aj prieskumy Svetovej banky. Mnoho rokov bola hlavným recipientom zahraničných investícií spomedzi rozvojových krajín Čína. No spoločnosti, ktoré tam investovali, riešili spory najmä cez vlastný čínsky nástroj – Medzinárodno-ekonomickú a obchodnú arbitrážnu komisiu. Nový odvážny postoj latinskoamerických vlád voči zahraničným investorom sa ukazuje byť značne úspešný. Získal pre nich miliardy dolárov v príjmoch a niektorým demokratickým vládam pomohol splniť sľuby v oblasti boja proti chudobe. Všeobecne sa tvrdí, že tieto zmeny sú len výsledkom vysokých cien plynu, ropy a iných komodít a mimoriadne nízkych úrokových mier, čo ponúka rozvojovým krajinám viac alternatív a väčšiu vyjednávaciu silu. Je však pravdepodobnejšie, že tieto zmeny sú inštitucionálne a trvalé. Autor je spoluriaditeľom Centra pre výskum ekonomiky a politiky vo Washingtone Redakčne upravené

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama