Rusko a jeho záujmy
Slovensko nedávno navštívila Natalija Aleksejevna Naročnickaja, podpredsedníčka Výboru pre medzinárodné vzťahy Štátnej dumy Ruskej federácie. Poslankyňa za blok Spravodlivé Rusko – Vlasť je doktorkou historických vied, špecialistkou na USA a Nemecko a medzinárodné vzťahy. V rokoch 1982-1989 pracovala v Zastúpení OSN v New Yorku. Je autorkou významnej práce Rusko a Rusi v svetových dejinách. V prednáške pre Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku hovorila na tému „Rusko a stredná Európa v nových geopolitických reáliách“. Pri tejto príležitosti ju Slovo požiadalo o rozhovor, aby sa slovenský čitateľ mohol oboznámiť s názormi konzervatívnej časti ruského politického spektra. Čo bolo hlavnou témou vašej prednášky? - Chcela som prezentovať akýsi panoramatický pohľad na medzinárodné vzťahy v Európe. Z geopolitickej retrospektívy, aby bolo možné pochopiť perspektívu. Moja hlavná téza je, že medzinárodné vzťahy sa veľmi nemenia. Že dokonca v období studenej vojny a zápasu slobodného sveta s komunistickou ideológiou v podstate všetky hlavné konfrontačné body opakovali konfiguráciu konfrontácií v predošlých storočiach. Pobaltsko, Čierne more, boj o orientáciou východnej Európy. To isté existovalo aj medzi svetovými vojnami. Vo svojich knihách i prednáškach na základe dokumentov a faktov ukazujem, že v dvadsiatom storočí Anglosasi – najprv Veľká Británia, neskôr Amerika – dosiahli všetky ciele, o ktoré sa vo vzťahu k východnej Európe usilovali Nemci. To znamená, vytlačiť odtiaľ Rusko a znížiť jeho vplyv v tomto regióne. Takisto som chcela ukázať, že všetky prehry Ruska neslúžia ani tak historickým projektom Európy, ako skôr eurázijskej stratégii Washingtonu. Samozrejme, žiadalo by sa, aby východná Európa zostala do istej miery samostatná, nakoľko je to možné. Malým krajinám, ktoré ležia na styčnej ploche súperiacich geopolitických systémov, sa len zriedka podarí obhájiť právo na vlastnú a úplnú nezávislosť. Vo všeobecnosti plne nezávislých krajín ani niet. Rusko závisí od Západu, Západ závisí od Ruska, niet na tom nič čudného. Mne sa zdá, že by bolo výhodné byť mostom medzi Východom a Západom a získať si tak dividendy od jedného aj druhého, aby sa obe strany predbiehali v snahe o jeho priazeň. V tom je veľká úloha menších krajín, ktoré nevlastnia jadrové zbrane. Hovorili ste o tom, že už pred prvou svetovou vojnou existoval zápas medzi Západom a Ruskom o vplyv na východnú Európu. Na druhej strane ale hovoríte, že východoeurópske štáty by boli rady nezávislé. Ako sa dajú zlúčiť tieto dve myšlienky? - Východoeurópske krajiny sú svojbytné. Od Západu sa odlišujú už aj tým, že sú to síce katolícke krajiny, ale slovanské. Sú dnes homogénnejšie – máme samostatné Česko, samostatné Slovensko. Čiže zdá sa tu, že je tu možnosť vyjadriť to svoje národné. Ale o to je treba bojovať v súlade s tým univerzálnym, čo nás všetkých spája. Vo všeobecnosti je jednotlivcovi i národu vlastné hľadať harmóniu medzi individuálnym a univerzálnym. Do akej miery sa to východoeurópskym krajinám podarí, ukáže budúcnosť. Mne sa zdá, že netreba sa báť Ruska, pretože v tejto Európe musíme so vztýčenou hlavou hrdo niesť svoje slovanské kultúrne dedičstvo. Aký je váš názor na plán vybudovať americké protiraketové základne v ČR a v Poľsku? - Áno, táto otázka nás hlboko znepokojuje. Zdá sa mi, že je to práve vrchol celej stratégie posledných pätnástich rokov. Dnes sa konečne odhalil cieľ – preniesť Berlínsky múr na hranice východnej Európy, aby sa tak stala nástupišťom pre vojensko-strategické symetrie. Jednoznačne vyhlasujeme, že je to proti našim záujmom. A musíme na to nejakým spôsobom reagovať. Prišli sme o pozície v Pobaltí, na Čiernom mori. Je to stará myšlienka zo šestnáteho storočia, ešte od Lublinskej únie, vytvoriť akýsi sanitárny kordón. Nám sa to prirodzene nepáči a vieme na to efektívne odpovedať. Uvidíme, nakoľko sú Spojené štáty schopné vnímať svet realisticky. V súčasnosti v americkej verejnej mienke, ktorá bola kedysi oveľa jednotnejšia, je veľmi veľa negatívnych názorov. Tvrdia napríklad, že horšieho prezidenta ešte nemali. Nuž, možno nie najhoršieho, ale takého, čo bezhlavo premárnil potenciál, ktorý USA mali po rozpade ZSSR. Vo všeobecnosti si myslím, že Amerika nezosilnela. Jej bezpečnosť a ochrana jej záujmov nie je dnes väčšia, ako pred piatimi rokmi, teda pred Irakom. Naopak, je menej stabilná, je to vlastne sopka, na ktorej sedia. Je to zlé pre svet, pre Rusko, ale aj pre samotné Spojené štáty. Vnímate teda americký pokus vybudovať základne ako jednoznačne zameraný proti Rusku. Prečo vás nepresvedčili oficiálne vyhlásenia Washingtonu, že proti Rusku namierený nie je? - Netreba byť veľkým špecialistom na vojenské systémy, aby človek vedel, že Irán – ako povedal náš minister obrany Ivanov – má iba rakety s maximálnym doletom 1000-1500 km, ktoré nijako nemôžu ohroziť ani Európu, ani americké pozície. Ba čo viac, nedajú sa ich použiť ani proti Izraelu, pretože by to znamenalo aj okamžité zničenie arabského sveta. Je to teda absolútne virtuálna hrozba. Irán nikdy nebude bombardovať Izrael, nech o tom hovorí bárskoľko, pretože zahynú Palestínčania, zahynú Arabi, vybuchne islamský svet. Aj keď uznáme, že Irán by mohol vyvíjať nové zbrane, bude potrebovať hádam dvadsať rokov, než vymyslí rakety s doletom päť až šesť tisíc kilometrov. Nie sme predsa deti, aby nás niekto presviedčal takýmto spôsobom. Z hľadiska vzťahov medzi Ruskom a Spojenými štátmi, ako sa dnes dívate na „vojnu proti terorizmu“? - Áno, to je zaujímavá téma, pretože „boj proti medzinárodnému terorizmu“, to je diplomatické klišé, ktoré sa zaužívalo, pretože mnohým vyhovuje. No do terorizmu spadajú mnohé rozličné javy. Je to povedzme boj Izraela a Palestínčanov o územie – keby nebolo veľmocí, ktoré to tam všetko riadia, možno by bojovali dve armády a nevyskytovali sa teroristické činy. Boj o územie, to je len opakovanie bežných javov z minulosti. Ciele terorizmu zameraného proti Spojeným štátom a proti Rusku sa od seba veľmi líšia. V prípade Spojených štátoch žiadajú teroristi, aby USA nezasahovali do vnútorných záležitostí iných svetov a neohrozujú celistvosť územia Spojených štátov. Od Ruska teroristi, napríklad v Čečensku, žiadajú územie – to isté územie, o ktoré sa viedli rusko-turecké vojny v priebehu troch storočí. Na mapách čečenských bojovníkov sa Krasnodarský kraj volá Islamská republika Adigeja. Ide o odtrhnutie Kaukazu, Krymu, o geopolitické línie. Takže Rusko bojuje o život a Amerika za záujmy. Nevidíme skutočnú solidaritu zo strany USA. Prejavujú ju len vtedy, keď niečo od nás chcú. Len vtedy sú tak trocha lojálni. Preto treba chápať, že táto spoločná protiteroristická solidarita má situačný charakter. Je zaujímavé, že ste spomenuli takýto rozdiel medzi Spojenými štátmi a Ruskom – že USA bojujú za záujmy a Rusko o svoj život. Práve nedávno totiž zhodou okolností aj prezident Putin, aj slovenský premiér Fico na rôznych fórach povedali, že medzinárodná politika sa vždy točí okolo záujmov... - Čím sa líšia imperiálne ambície od existenciálnych záujmov? Hociktorá, aj tá najmenšia krajina má zákonite záujmy voči susediacim krajinám. Niet takej krajiny, čo aj najmenšej, ktorá by bola ľahostajná k tomu, čo sa deje na jej hraniciach. Či jej najbližší susedia vstupujú alebo nevstupujú do nepriateľských paktov alebo zväzkov. Či sa tam objavujú ozbrojené sily tretích krajín. To nie sú imperiálne, ale prirodzené záujmy. Ako typ záujmov sa vyskytujú u veľkého Ruska i u malého Slovenska, u Švajčiarska, u všetkých – u Francúzska, u Nemecka. Aj Spojené štáty majú takéto záujmy. Ale, sú aj imperiálne záujmy. Čo sa deje vo východnej Afrike, komu patria základne na námornej ceste do Indie – toto sú imperiálne ambície. Typická pre tento druh záujmov je všadeprítomnosť. Byť prítomný v každom kúte. Záujmy v pohraničných krajinách, to sú existenciálne záujmy. Tu niet za čo sa hanbiť, lebo ak nie sú záujmy, nie je ani štát. Je len územie s úžitkovými nerastmi, ale práve vtedy sa stáva objektom historického projektu niekoho iného. Spomínali ste, že sa opakujú alebo pretrvávajú spory z minulosti. Znamená to, že bez ohľadu na budúce výsledky prezidentských volieb v Amerike nevidíte možný pozitívny posun vo vzťahoch medzi Spojenými štátmi a Ruskom? - Chcela by som v taký posun dúfať, v to, že nové voľby niečo zmenia. Ale keď sa bližšie prizerám americkej elite... Amerika je síce lídrom, ale povedala by som, že skôr v kultúrnej debilizácii ľudstva. Je to samozrejme jedovatý žart. Prirodzene, že tam existuje úzka vrstva intelektuálov. No americké predstavy pospolitých Američanov možno porovnať s naivitou sedemročného žiaka, ktorý je presvedčený, že otec je najsilnejší a matka najkrajšia, že všetci snívajú len o tom, aby zaujali ich miesto. Nepoznajú európsku kultúru, hudbu, vlastne nič. Napriek tomu, že v zahraničných vzťahoch existuje konflikt medzi Bushovou administratívou a Ruskom, je zase pravda, že ľuďom okolo prezidenta Busha sa nepáčia na súčasnej Európe a kultúre tie isté veci, čo aj vám. V mnohom by sa s vami zhodli, povedzme napríklad v otázke homosexuality. Z hľadiska hodnôt ako keby bol medzi vami dosť veľký prienik. - Súhlasím, že je väčší konzervatívec – chodí do kostola, modlí sa, to všetko je v poriadku. Vidiecka, provinciálna Amerika je veľmi konzervatívna krajina. Keď som tam pracovala na sekretariáte OSN koncom osemdesiatych rokov, bola tam veľká vlna konzervatívnych protestov proti takým javom, ako boli potraty a tak ďalej. Veľmi si tam vážia rodinné hodnoty. Máme za čo sa spoločne biť. Za zachovanie Európy ako civilizácie, zakladanej na veľkých hodnotách. Len vtedy sa ubráni migrantom a iným civilizáciám. Ak príde o svoje tabu, o svoje veľké hodnoty, potom bude bezmocná pred inými civilizáciami. Ako vnímate vzťahy medzi Ruskom a Slovenskom? - Hodnotím ich vysoko. Ale máme tu aj určité zdroje. Možno si pamätáte na podráždený odkaz Brzezinského za Mečiarovej vlády, že Slovensko ešte oľutuje, keď bude znovu voliť nesprávne. To je typický príklad hrubého zasahovania. Slovensko má však teoretickú možnosť stať sa práve tým mostom medzi Západom a Východom. Je to šľachetná úloha, máte svoju svojráznu kultúru. Mali by sme sa navzájom viac spoznávať. Máme veľké rezervy aj v hospodárstve. Nie sme od seba ani geograficky ďaleko. Rozvíjajú sa kultúrne styky. Neodvážim sa vyslovovať nejaké rady či odporúčania, ale ako pozorovateľ vidím, že čím viac sa dáva krajina zaťahovať do cudzích projektov, tým viac vzrastá jej význam. O jej priazeň sa uchádzajú, s takou krajinou spolupracujú, a tak získava dividendy z obidvoch strán. Takže perspektívy sú veľké. Rusko dnes nekladie dôraz na nejaké slovanofilské cítenie. Tam, kde je, funguje tak či onak, a kde nie je – presadzovať ho nemá v modernej dobe zmysel. Napriek tomu však Slovania majú svoju úlohu a to zostať v Európe a pri tom si zachovať vlastnú tvár. Je to krásna úloha, pretože my Slovania máme čím obohatiť svet.
