Reklama
Reklama

Groš tretí: Čo by sa dalo robiť namiesto „reformy“

Minulý týždeň sme hodnotili jednotlivé možnosti vývoja sprivatizovanej podoby dôchodkového zabezpečenia. Dospeli sme k záveru, že samotný prechod od priebežného systému ku kapitalizačnému sektoru...
Počet zobrazení: 2119
10cb-m.jpg

Minulý týždeň sme hodnotili jednotlivé možnosti vývoja sprivatizovanej podoby dôchodkového zabezpečenia. Dospeli sme k záveru, že samotný prechod od priebežného systému ku kapitalizačnému sektoru sa nemôže dotknúť problémov, ktoré pre dôchodkové zabezpečenie majú vyplynúť z demografických predpovedí. Takýto argument je prosto zlý. Ba dokonca aj pri pomerne sofistikovanejšom argumente, že totiž „reforma“ zvýši mieru úspor, sme boli nútení skonštatovať, že je nanajvýš neutrálnym opatrením a k rovnakým výsledkom by sa dalo dospieť aj bez nej. Nedostatky tohto „lepšieho“ argumentu za „reformu“ sa však týmto nekončia. Zopakujme si ešte raz schematicky podobu tohto argumentu: príspevky do dôchodkových fondov –› zvýšená miera úspor –› zvýšené investície –› zvýšená produktivita práce –› dostatok peňazí na dôchodky Pochybný je každý jeden článok uvedenej reťaze. V minulotýždňovom článku sme sa podrobne venovali prvému z nich, ale nedostatky má každý z týchto krokov. Aj keby sme navzdory všetkej logike pripustili, že miera úspor práve vďaka „reforme“ v krajine stúpne, už od Keynesových čias je hlboko sporné, či by takéto umelé zvyšovanie objemu úspor mohlo skutočne viesť k zvýšeným investíciám. Ak pokles spotreby, ktorý je len iným pomenovaním zvyšovania miery úspor, vedie k poklesu efektívneho dopytu, má to za následok pokles investícií, nie ich nárast. Keď podnikatelia vidia, že je zrazu o ich výrobky menší záujem – keďže viac peňazí ide na úspory, než na spotrebu – nemajú veľkú chuť podnikať nové investície. V konečnom dôsledku tento mechanizmus vedie, vzhľadom na pokles celkového produktu, aj k zníženiu objemu úspor. Ide o známy keynesiánsky „paradox sporivosti“. Príčinná súvislosť medzi mierou úspor a investíciami jednoducho vôbec nie je tak jednoznačne daná, ako by si to argument za „reformu“ vyžadoval. Po druhé, ak zvýšené investície nesmerujú do reálnej ekonomiky, ale slúžia iba na zrýchľovanie otáčok kasína finančných trhov, potom nijakým spôsobom nepomáhajú zvýšiť množstvo tovarov a služieb určených na spotrebu pracujúcich a dôchodcov. Empirické štúdie dokazujú, že drvivá väčšina peňazí, ktorá sa otáča na burze, v skutočnosti do reálnej ekonomiky nikdy neputuje. Naopak, firmy skôr skupujú vlastné akcie, čiže kapitál prúdi opačným smerom, než by si vyžadoval spomínaný argument. Väčšina reálnych investícií je financovaná pôžičkami či ziskami, nie vydaním akcií. Navyše, ako sme už minule poukázali, známy ekonóm Svetovej banky Holzmann priznáva, že kým „reforma“ v Čile – mimochodom, jedinej krajine, ktorá má dostatočne dlhé skúsenosti s poprivatizačným obdobím, aby bolo možné na ich základe systém ako-tak zhodnotiť – významne podporila rozvoj finančných trhov, ich priamy dopad na súkromné úspory bol negatívny. Inými slovami, v čisto finančnom sektore sa určite nepohybovalo menšie percento z celkového objemu úspor, a tento objem zároveň poklesol – čiže „reforma“ v nijakom prípade neposilnila investície do reálnej ekonomiky, ktoré sa musia z úspor financovať. Nuž a konečne, aj keby sa všetko doteraz povedané nejakým zázrakom podarilo obísť, stále zostáva otvorenou otázkou, či by zvýšená výkonnosť ekonomiky skutočne prospela práve dôchodcom. V prípade, že počas dostatočne dlhého obdobia pred ich odchodom do dôchodku prevládal tzv. „medvedí trh“ (bear market), teda ceny akcií na burze stagnovali či dokonca klesali, poľahky by mohli mať skutočný úžitok zo zvýšenej produktivity iba pracujúci a dôchodcovia by naopak utrpeli. K tejto možnosti sa ešte vrátime. Dospeli sme teda k záveru, že ani „lepší“ argument za „reformu“ nie je dosť dobrý – neposkytuje nijaké presvedčivé dôvody, že sprivatizovaný dôchodkový sektor by sa vyrovnal s „demografickým problémom“ lepšie, ako štátny priebežný systém. Prečo individuálne? Opäť však na chvíľu zabudnime na tento fakt a zamyslime sa nad zvyškom „reformy“. Hoci otázka zmeny systému sa často zužuje len na protiklad medzi priebežným systémom a sporením, v skutočnosti je súčasťou „reformy“ viacero prvkov, ktoré s touto otázkou nemajú nič spoločné. Po prvé je to zavedenie individuálnych účtov. Toto opatrenie nemá nič dočinenia s tým, či by mal byť dôchodkový systém priebežne financovaný, alebo plne predfinancovaný. Dá sa totiž ľahko predstaviť, že všetci prispievatelia platia do spoločného mešca, a ten sa potom investuje „kolektívne“ bez toho, aby bolo dopredu dané, aká časť z výnosov bude patriť ktorému dôchodcovi. Prípadne by sa mohol konečný dôchodok odvodzovať od iných kritérií, než aká bola suma jeho príspevkov. Ba práve takto vlastne fungujú v niektorých západných krajinách zamestnanecké penzie s určeným výnosom (defined benefit). Takýto systém by bol plne predfinancovaný, no nebol by systémom sporenia, ako si ho predstavujú „reformátori“. Pretože hoci v ekonomickom slova zmysle je kolektívne sporenie rovnako sporením, ako sporenie jednotlivcov, bez individuálnych účtov nevidí jednotlivec nijakú priamu väzbu medzi svojimi príspevkami a konečným výsledkom. A to je podľa reformátorov zle, pretože jednou z hlavných cností „reformy“ v ich očiach je dôraz na „osobnú zodpovednosť“. Každý budúci dôchodca by mal byť „zodpovedný sám za seba“. To podľa jej propagátorov zvyšuje motiváciu jednotlivca platiť príspevky do systému načas a presne podľa predpisov. V priebežnom systéme, v ktorom priama väzba medzi príspevkami a dôchodkami neexistuje, totiž údajne platcovia vnímajú príspevky do systému ako daň a tej sa zo všetkých síl snažia vyhnúť. Morálny hazard Či je tento argument správny, alebo nie, povšimnime si, že nemá absolútne nič spoločné s „demografickým problémom“. Problém, ktorý sa tu „rieši“, sa volá úplne inak – totiž „morálny hazard“. Pod týmto slovným spojením sa v ekonómii rozumie nezodpovedné správanie vyvolané vedomím, že hoci takéto správanie môže mať negatívne dopady, ponesie ich niekto iný. V konkrétnom prípade dôchodkov teda ide o to, že hoci sa jednotlivec plateniu do systému snaží vyhnúť, resp. i vyhýba, má svoj dôchodok zaručený. „Reformátori“ teda pod rúškom riešenia jedného problému, totiž demografického, zavádzajú (a oni skutočne zavádzajú) riešenie problému úplne iného. Ak „reforma“ musí zahŕňať vytvorenie individuálnych účtov, potom sa tu vlastne mlčky tvrdí, že je to práve morálny hazard, čo je jedným z hlavných problémov priebežného systému – nie demografický problém! Problém morálneho hazardu však môže a nemusí existovať. Upozorniť na samotnú možnosť takéhoto správania ešte nedokazuje, že sa aj skutočne vo významnej miere vyskytuje. Na to, aby sme zistili, do akej miery je tento problém skutočne závažný, by sme mali situáciu predovšetkým empiricky preskúmať, nie len „hodiť do pľacu“ dogmatické tvrdenie. To však „reformátori“ nerobia. Naopak, dúfajú, že krok, ktorý nemá s „demografickým problémom“ vôbec nič spoločné, sa nebadane „zvezie“ popri ostatných súčastiach reformy. Navyše, ak by sa aj dokázal výrazný výskyt morálneho hazardu v dôchodkovom systéme, stále to nie je dôvod úplne od základu ho prebudovať. Systém penzijného zabezpečenia vznikol ako riešenie problému starobnej chudoby a neistoty. Ak v rámci tohto systému vzniká nejaký dodatočný problém druhého rádu, je to iste dôvod na „odvetné opatrenia“. Sotva to však oprávňuje snahu celý systém zlikvidovať a vrátiť sa tak do situácie, keď opäť hrozí problém prvého rádu. Naopak, z hľadiska stúpencov sociálneho štátu je „zavedenie osobnej zodpovednosti“ presným opakom toho, čo by mal správny systém obsahovať. Odstraňuje totiž možnosť prerozdeľovania, ktorá práve bola pokrokom štátneho systému, zahmlieva pravú podstatu dôchodkového zabezpečenia, ktoré je vždy presunom od generácie pracujúcich ku generácii tých, čo už nepracujú, a napokon činí jednotlivca zodpovedným za skutočnosti, za ktoré jednoducho zodpovedať nemôže, t. j. za produktívnosť ekonomiky ako celku. Toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo je „reforma“ v praxi likvidáciou dôchodkového systému v pravom slova zmysle, a prečo v praxi povedie k obnoveniu starobnej chudoby. Prečo investície na finančných trhoch? Druhou podstatnou súčasťou „reformy“, jej najhlbšou súčasťou, sú investície na finančných trhoch. Toto je skutočným jadrom reformy, koreňom, z ktorého vyrastá všetko ostatné.V rôznych krajinách nadobúda „reforma“ rôzne podoby v závislosti od toho, koľko z peňazí prispievateľov môže byť vložených do akcií a ostatných súkromných nástrojov finančného trhu a koľko musí byť vložených do štátnych dlhopisov. No skutočne „reformná“ je iba prvá strana rovnice. Štátne dlhopisy sú totiž práve len záväzkom štátu vyplatiť v budúcnosti ich držiteľom určitú sumu peňazí. Ako sme však už spomenuli, z rečí pravicových propagandistov dobre vieme, že štát nemá nijaké „vlastné“ peniaze, iba peniaze daňovníkov. Inými slovami, ak dôchodkové fondy vyplácajú peniaze zo ziskov, ktoré majú zo štátnych dlhopisov, znamená to v praxi, že peniaze na penzie venuje prostredníctvom dôchodkových fondov zase len štát a zase len z daní, ktoré vyberá. Zostane teda faktom, že v konečnom dôsledku budú spotrebu dôchodcov financovať platcovia daní, t. j. súčasne pracujúci. Dovedené do konca – všetko, čo fondy „investujú“ do štátnych dlhopisov, je len priebežný systém v bledomodrom – s tým rozdielom, že fondy si pripíšu na konto tučné percento zisku, ktoré v čisto štátnom priebežnom systéme neexistuje, a že kým v systéme „sociálneho poistenia“ je každému platcovi zjavné, aká veľká čiastka z daní/odvodov na dôchodky ide, v novom systéme sa to bude dať zistiť až zo štatistík. Vlastným predfinancovaním – podľa mätúceho slovníka „reformátorov“ kapitalizáciou – sú teda len investície, ktoré nesmerujú do štátnych dlhopisov. Môžu mať rôznu podobu – môžu znamenať nákup a opätovný predaj akcií, ako je to bežné v anglosaskom „burzovom“ modeli kapitalizmu. Výnosy dôchodkových fondov potom tvorí rozdiel medzi kúpnou a predajnou cenou týchto akcií. Investície môžu rovnako znamenať aj dlhodobé investície v pravom slova zmysle, t. j. nákup akcií podnikov za účelom získavania dividend, podobne ako v nemeckom modeli kapitalizmu. Alebo môžu byť investície pôžičkami, ktoré sú potom podobne ako investície vyplácané zo ziskov firiem, ktoré sú dlžníkmi. Ďalšími možnosťami sú investície do nepreberného množstva finančných „nástrojov“, s ktorými sa dnes operuje na anglosaských finančných trhoch. V skutočnosti sa však o rôznych možnostiach viac-menej neuvažuje. Anglosaský model investovania je pri dôchodkovej „reforme“ považovaný za daný. Výsledkom dokonca je, ako píše Diane Wehlauová že, došlo k podivuhodnej zámene cieľov – namiesto toho, aby „reforma“ slúžila na zaistenie a zlepšenie životnej úrovne pracujúcich i dôchodcov, sa dnes za jednu z jej hlavných cností považuje, že vedie k rozvoju finančných trhov! Nestálosť finančných trhov Je však notoricky známe, že trhy s akciami sú zo svojej samej podstaty nesmierne nestabilné v tom zmysle, že sa nedá predpovedať, ako na tom budú v konkrétnom časovom období. To znamená, že nový „systém“ likviduje jednu z hlavných predností štátneho priebežného systému – totiž záruku existencie dôchodku v dostatočnej výške. Napriek omieľaniu dogmy „štátne zlé, súkromné dobré“ totiž stále zostáva faktom, že aj pri všetkej politickej manipulácii a korupcii vypláca štát dôchodky bez najmenšieho výpadku na Východe i na Západe už celé desaťročia. Naproti tomu, ak je niečím známa burza, tak je to faktom, že stav na nej sa mení doslova každodenne a nijaká záruka výnosu pri nej existovať nemôže ... ak ju, pravda, nezafinancuje opäť iba štát. Na druhej strane je fakt, že výkyvy na finančných trhoch nie sú čisto náhodné – v dlhšom časovom období existuje vo vývoji burzy trend. Ako však poukazuje John Mueller na prípade Spojených štátov, to nie je argument v prospech privatizérov, ale práve naopak: „Od roku 1900 bola v dvadsaťročných obdobiach priemerná výročná zmena na trhu s akciami približne tretinu z daného času záporná... Navyše sa to nedialo náhodne, ale v štyroch obdobiach, z ktorých každé trvalo niekoľko rokov. Dvadsaťročný priemerný reálny celkový výnos... poklesol viac-menej na nulu v troch dvadsaťročných obdobiach minulého storočia – od roku 1901 do 1921, od roku 1928 do 1948 a od roku 1962 do roku 1982...“ V prípade hypotetického sporenia na dôchodky by dôchodcovia v týchto obdobiach nezískali teda za dvadsať rokov poctivého prispievania do dôchodkového fondu ani cent navyše – a čo je podstatnejšie, mali by oveľa nižší dôchodok, než aký im zaručuje priebežný systém. Keďže priebežný systém je založený na príspevkoch tvorených percentom zo mzdy, „výnos“ z neho narastá v závislosti od rastu miezd. Fiktívny americký dôchodca v roku 1921, ktorý by bol čerpal dôchodok z nasporených peňazí, by mohol teda len ticho závidieť tomu, kto by dostával penziu od vtedajších pracujúcich – ich odvody. Čiže príjmy druhého dôchodcu, by, vzhľadom na zvýšené mzdy, boli samozrejme vyššie, než to, čo sa podarilo nasporiť nášmu fiktívnemu priateľovi. Toto je druhý hlavný dôvod, prečo sa „reforma“ prakticky rovná likvidácii systému starobného zabezpečenia ako systému. Úlohou tohto systému je totiž poskytnúť na starobu záruku slušného príjmu na dôstojné živobytie. No ako vyplýva zo skúseností s finančnými trhmi, trhový sektor, ktorý stavia dôchodkový príjem na vývoji burzy, mnohonásobne zvyšuje riziko pre budúceho dôchodcu. Istota slušného príjmu mizne – „reformou“ sa vraciame do stavu pred zavedením dôchodkového systému, v ktorom na staré kolená človek môže, ale aj nemusí mať dostatočný príjem na dožitie. Isteže, môže mať šťastie a prežiť svoj aktívny pracovný život v období, keď sú na tom finančné trhy dobre, a tým pádom získať aj vyšší dôchodok, než by mu zaručil štátny priebežný systém. No rovnako dobre sa mu môže stať, že jeho dôchodok bude aj výrazne nižší. Väčšina ľudí by sa podobnému životnému riziku radšej vyhla – ak by im, samozrejme, niekto vysvetlil skutočnú povahu „reformy“, ktorá sa na nich valí. Prečo súkromné a na koho ten risk padne? Po tretie, ako sme už spomenuli, sporenie dôchodcov majú na starosti súkromné, na zisk zamerané dôchodkové spoločnosti. V princípe opäť neexistuje dôvod, prečo by to malo byť tak. Investíciami by sa rovnako dobre mohol zaoberať aj verejný systém, ktorý by neuberal dôchodcom z ich dávok svojou potrebou zisku. Tieto myšlienky odporcom i stúpencom pochopiteľne zaváňajú socializmom – ak by na trhu s akciami namiesto súkromných spoločností investoval štát, získaval by tak kontrolu nad významnou časťou ekonomiky. No nezostáva nám nič iné, ako zopakovať refrén, že otázka, či by mal štát mať túto možnosť, je otázka politického presvedčenia, hodnôt a najmä spoločenskej váhy jednotlivých záujmov, nie otázka ekonomická. Presvedčený neoliberál, samozrejme, tento prístup presadzovať nemôže. Ale čo sa týka riešenia „demografického problému“, ktorý ako vieme je hlavným argumentom za reformu, nemá to s ním nič spoločné. Na verejne spravovaných investíciách nie je nič, čo by ich ako potenciálne riešenie diskvalifikovalo – samozrejme, za už vyvráteného predpokladu, že by tieto investície „demografický problém“ mohli riešiť. Ak teda „reformátori“ presadzujú privatizáciu investovania dôchodkových úspor, je to opäť jednoducho z dôvodov ideológie a rovnováhy politických síl, nie z dôvodov nejakých železných, ľudskou činnosťou neovplyvniteľných ekonomických zákonitostí. Opäť je to spôsob, ako prepašovať do „reformy“ niečo, čo s jej hlavným zdôvodnením nijako nesúvisí. Po štvrté, nový sprivatizovaný sektor dôchodkového poistenia má fungovať na základe „určeného príspevku“ (defined contribution), nie „určeného výnosu“ (defined benefit). Opäť neexistuje dôvod, prečo by si „demografický problém“ vyžadoval niečo také. Ide jednoducho o ďalšiu výhodu pre finančný sektor, ktorý tým pádom nenesie absolútne žiadne riziko – risk spočíva výhradne na pleciach sporiteľa-jednotlivca. Ďalšie negatíva Než dospejeme k záveru, spomeňme ešte aspoň v krátkosti ďalšie negatíva „reformy“ z hľadiska priemerného občana. O nákladoch na prechod sme už hovorili. Povedali sme si aj to, že sú to náklady, ktoré bude musieť zaplatiť celá spoločnosť. Zároveň však už vieme, že spoločnosť ako celok z „reformy“ nijaký prospech mať nebude. Úžitok však nepochybne prinesie finančnému sektoru, ktorý bude dôchodkové spoločnosti spravovať – keďže ten z privatizácie vyťaží obrovské zisky. Celkovo to teda znamená, že obyvateľstvo zasponzoruje vytvorenie novej možnosti, ako z tohto istého obyvateľstva vyťažiť ďalšie peniaze. A keď už hovoríme o negatívach, mali by sme spomenúť aj nezanedbateľný fakt, že náklady na fungovanie nového „systému“ sú rádovo vyššie, ako náklady systému starého. Čiastočne je to i dôsledkom ceny marketingových kampaní nových dôchodkových spoločností. Vzhľadom na to, že ide o oligopolné prostredie, a nie prostredie dokonalej konkurencie, súťažia tieto spoločnosti medzi sebou nie cenovo, ale najmä diferenciáciou produktu. V praxi to znamená najmä obrovské náklady na reklamu, zaplatené pochopiteľne v konečnom dôsledku klientmi, ktorých sa jednotlivým spoločnostiam podarí uloviť. Nepodstatné však nie sú ani čisto administratívne náklady. Vedenie individuálnych účtov pre každého jednotlivého budúceho dôchodcu je, samozrejme, oveľa náročnejšie na financie, ako jednoduchý systém priebežných transferov. Povedzme si veľmi jasne, že toto nie sú len teoretické úvahy, proti ktorým by sa dali postaviť protirečiace teoretické úvahy „privatizérov“. Dôležitosť spomínaných faktorov potvrdzujú mnohé a mnohé emipirické štúdie. Spomeňme v prípade USA fakt, že náklady tamojšieho verejného systému sa dlhodobo pohybujú okolo 0,5 % z ročných odvodov, zatiaľ čo na Slovensku je to okolo 3 %. Náklady sprivatizovaných sektorov s individuálnymi účtami sa pohybujú vo výške okolo 20 % z odvodov. V Čile a vo väčšine ostatných krajín Latinskej Ameriky, kde bolo dôchodkové zabezpečenie čiastočne či úplne sprivatizované, sú tieto náklady ešte vyššie. V prípade Veľkej Británie dosahujú náklady súkromných spoločností až ohromujúcich 40- 45 % – dôchodca teda za privilégium sporenia zaplatí skoro polovicou svojho potenciálneho dôchodku! Vo všeobecnosti aj experti Svetovej banky označujú vysokú cenu administratívy za jeden z nedoriešených problémov „reformy“. „Reforma“ nie ekonomická nutnosť, ale politické rozhodnutie „Dôchodkovú reformu“, v podobe, v akej ju všade na svete presadzuje Svetová banka, nemožno chápať ako izolované ekonomické opatrenie, spôsobené špecifickými problémami dôchodkového systému. V skutočnosti je len jednou z integrálnych súčastí neoliberálnej vlny, ktorá sa valí svetom od konca sedemdesiatych rokov. Podobne ako pri iných neoliberálnych „reformách“, ide v skutočnosti nie o premenu či vylepšenie jednej zo súčastí sociálneho štátu, ale o jej faktickú demontáž. Nie je nijakou náhodou, že inšpiráciou pre našu „reformu“ bola privatizácia penzijného systému v Čile počas Pinochetovej diktatúry – takisto len jedno z celého radu drastických neoliberálnych opatrení, ktoré táto diktatúra krajine vnútila. Medzi konkrétne dôsledky dôchodkovej „reformy“ v Čile i inde patril nárast neistoty, nerovnosti, chudoby a objemu spoločenských prostriedkov, ktorý prebiehal pod kontrolou veľkých korporácií. Z hľadiska neoliberalizmu ide teda o priam ukážkovú politiku. Nárast neistoty a chudoby má totiž za následok zvýšenie „flexibility“ a „disciplíny“ na trhu práce. Nárast spoločenskej nerovnosti podnecuje obyvateľstvo k honbe za spotrebou, a tým stimuluje výrobu. A zvýšený objem prostriedkov pod kontrolou korporácií znamená pochopiteľne aj zvýšenie moci kapitálu nad mocou organizovanej práce. Ďalším dôsledkom „reformy“, ktorým sa architekt prvej privatizácie, minister práce v Pinochetovej vláde v Čile José Pińera, vôbec netají, je snaha pripútať pracujúcich k trhovému systému. Pritom, samozrejme, čím väčšiu možnosť zaobísť sa bez trhu pracujúce vrstvy majú, tým lepšia je ich vyjednávacia pozícia zoči-voči kapitálu – a naopak. O politickej nezávislosti od trhu a tým možnosti uvažovať o prekročení horizontu kapitalizmu ani nehovoriac. Nie je nijaká náhoda, že dôchodky boli ako prvé sprivatizované v Čile a práve krátko nato, čo tam bol krvavo potlačený pokus dosiahnuť pokojnou cestou demokratický, nesovietsky socializmus. Alternatívy „Demografický problém“, keď ho zbavíme panikárskeho nánosu, do istej miery existuje. Ak ho však chceme riešiť, musíme sa zaoberať jednak zvýšením výkonnosti ekonomiky na strane jednej a posilnením rastu miezd i rovnosti na strane druhej, ako už bolo povedané vyššie. Za týchto okolností by totiž bolo možné zvýšiť požadovaným spôsobom príspevky do štátneho priebežného systému a eliminovať tak hroziaci deficit. Hovoriť navyše o hroziacom nedostatku pracovných síl v situácii, keď prevláda dlhodobá vysoká nezamestnanosť, je smiešne. „Demografický problém“ je založený na neistej extrapolácii súčasných trendov tridsať a viac rokov do budúcnosti, ale viac než desaťpercentná nezamestnanosť vládne napríklad na Slovensku už teraz vyše desať rokov. Oživenie ekonomiky a zamestnanie ľudí bez práce by pre budúcich dôchodcov urobilo podstatne viac, než neoliberálny experiment s „reformou“. Na druhej strane by bolo možné aj pokúsiť sa zvrátiť nepriaznivý demografický vývoj, napríklad stimuláciou pôrodnosti. Demografické trendy v strednopríjmových krajinách nepramenia z prílišného bohatstva, ako je to na Západe, ale naopak z praktických prekážok pri zakladaní rodín. Stimuly, ktoré by tieto prekážky prekonali, sú zrejmé: nenávratné pôžičky pre rodiny s novorodencami, zvýšené príspevky na deti a najmä výrazná podpora bytovej výstavby. Zároveň by bolo možné uvažovať o úprave odvodového zaťaženia tak, aby rodiny s deťmi platili do systému podstatne menšie príspevky ako bezdetní. Skutočnosť je totiž taká, že „rodičia“ fakticky dotujú „bezdetných“ – kým dôchodky budú pravdepodobne čerpať obe skupiny, len tá prvá finančne investuje do existencie budúcej produktívnej generácie. Bezdetní sa „vezú“ na tejto finančnej investícii druhých. Pritom ekonomický pomer závislosti, teda ten, ktorý neporovnáva len dôchodcov s prispievateľmi do priebežného systému, ale počet všetkých ekonomicky neproduktívnych – teda dôchodcov i detí – s počtom pracujúcich, totiž napríklad na Slovensku v skutočnosti klesá. A to napriek tomu, že demografický pomer závislosti spomínaný vyššie – dôchodcovia/prispievatelia – stúpa. Inými slovami, v reáli ani z demografických dôvodov nie je pravda, že spoločnosť si vyšší počet dôchodcov pri zachovaní súčasného systému nemôže dovoliť – bremeno podpory ekonomicky neproduktívneho obyvateľstva je totiž celkovo stále nižšie. Problém je jedine v tom, že toto bremeno je rozdelené nerovnomerne, ako sme už rozobrali – kým rodičia prispievajú na dôchodcov i na budúcu generáciu, bezdetní prispievajú len raz. Aby sa fakt klesajúceho všeobecného ekonomického zaťaženia pracujúcej časti populácie odrazil aj na dôchodkovom systéme, vyžaduje si to práve vyššie zaťaženie tých, ktorí majú z dôvodov „neinvestovania do detí“ vyššie množstvo príjmov na vlastnú osobnú spotrebu. Nakoniec by bolo možné sa o dôchodcov postarať aj priamymi investíciami do oblastí, o ktorých sa dá predpokladať, že ich budú potrebovať – to znamená, do zdravotníctva, opatrovateľských služieb, dôstojného ubytovania na starobu, dopravy atď. – pričom ak by všetky tieto služby boli pre dôchodcov zadarmo, rovnalo by sa to vlastne zvýšeniu dôchodkov. Pochopiteľne, že drvivá väčšina z týchto návrhov je v súčasnom období politicky nepriechodná. Ale všimnime si ešte raz: politicky. Nijakých prírodných zákonov, ktoré by bránili v ich realizácii, niet. Už vôbec by nemohla byť na prekážku námietka, že takéto programy by boli nákladné. Isteže – ale „reforma“ predpokladá, že máme k dispozícii obrovskú sumu peňazí na financovanie zívajúcej diery, ktorá vzniká v štátnom priebežnom systéme. Ak takáto suma peňazí skutočne k dispozícii je, potom s financovaním nie je problém. A ak nie je, potom je „reforma“ nerealizovateľná presne rovnako, ako spomínané návrhy. Skutočnosť je však, samozrejme, taká, že – opäť v dôsledku rozloženia spoločenských síl – vládnuca neoliberálna ideológia povoľuje vynaložiť obrovské prostriedky na opatrenia, ktoré spôsobia obyvateľstvu nárast neistoty a starobnej chudoby, prinesú zisky veľkým súkromným spoločnostiam a tesnejšie pripútajú pracujúce vrstvy k trhu. Odmieta ich však už vynaložiť na iné opatrenia, ktoré by síce boli populárne a okrem záchrany dôchodkového systému by priniesli aj bezprostredný prospech širokým vrstvám obyvateľstva, no zároveň by výrazne oslabili postavenie funkcionárov kapitálu. Na tom však nie je nič „prirodzené“ ani „nevyhnutné“ – za iného rozloženia spoločenských síl by sa znamienka plus a mínus, respektíve „možné“ a „nemožné“, zase vymenili. Skutočná snaha postarať sa o dôchodcov, ale aj všeobecne o blaho väčšiny obyvateľstva, si preto vyžaduje, okrem teoretickej práce na alternatívach, predovšetkým čo najviac úsilia o zmenu pomeru spoločenských síl.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama