Reklama
Reklama

Duševná choroba a americký sen (2)

Na World Socialist Web Site bol publikovaný komentár Franka Brennera k Správe o duševnom zdraví, vydanej v roku 2000 Surgeon-General hlavným úradom verejného zdravotníctva v Spojených štátoch.
Počet zobrazení: 671
2507_13_Assbach_ilustracne foto-m.jpg

Na World Socialist Web Site bol publikovaný komentár Franka Brennera k Správe o duševnom zdraví, vydanej v roku 2000 Surgeon-General hlavným úradom verejného zdravotníctva v Spojených štátoch. Z priestorových dôvodov sme pôvodné dve časti rozdelili na viac pokračovaní. Na niektorých miestach v záverečných poznámkach prekladateľka pripojila svoj „komentár ku komentáru“. Obraz pekla Fakty, ktoré správa v tomto smere poskytuje, nie sú uspokojivé. Predovšetkým tvrdí, že kým dôvody duševných porúch nie sú presne známe, „poznáme všeobecné mechanizmy podmieňujúce (vznik duševných chorôb). Sú to biologické, psychologické a sociálne/kultúrne faktory“. Ale tento výrok je natoľko všeobecný, že jeho výpovedná hodnota je veľmi malá. Veď ktorý aspekt ľudského života nie je ovplyvňovaný „biologickými, psychologickými a sociálnymi/kultúrnymi faktormi“? Rovnako by sme mohli povedať, „celkom všeobecne“, že človek musí byť živý, aby ochorel na duševnú poruchu. Čo v skutočnosti musíme vedieť, je to, ktorý z faktorov je rozhodujúci. Inak stále tápame v tme. A zdá sa, že práve to sa stalo na mieste, kde sa v správe spomína najpodstatnejšia otázka – totiž otázka prevencie. Surgeon-General priznáva, že „pokrok v nachádzaní preventívnych intervencii je zatiaľ veľmi malý“, pretože, samozrejme, ako môžete efektívne predchádzať chorobe, ak neviete, prečo vzniká? A čudovať sa musíte aj liečbe, hoci v správe sa niekoľkokrát opakuje, že väčšina psychických chorôb sa dá efektívne liečiť. Ak vezmeme do úvahy, že príčiny nie sú známe, duševné choroby sú definované „príznakmi, symptómami a funkčnými obmedzeniami“. Takže liečime „príznaky, symptómy a funkčné obmedzenia“. V medicíne platí, že ak dokážeme liečiť iba symptómy, nie chorobu samotnú, znamená to pripustiť v tomto smere zlyhanie. V žiadnom prípade symptomatická liečba nie je známkou úspechu. Dokonca, ak liečite len symptómy, môžete si byť istý, že pacientovi tým ešte navyše neubližujete? V takomto zmysle je časté používanie mimoriadne silných liekov v psychiatrii hlboko pochybné. Zdá sa, že lekárom ide oveľa menej o vyliečenie pacienta, ako o jeho utlmenie, a to do takej miery, aby prestal byť „problémom“. Správa priznáva, že úlohu tu hrajú finančné faktory a nie je ťažké uhádnuť, že vzťah medzi „cenou a úžitkom“ je oveľa výhodnejší v prípade liekov, než v psychoterapii, ktorá zvyčajne trvá dlho a stojí veľa peňazí. Zdá sa, že pri takomto spôsobe „liečby“ ide do veľkej miery o lacný spôsob, ako držať na uzde problémovú populáciu. (Tým nechcem povedať, že všetky lieky sú vždy zlé: Ako posledné východisko majú určite významnú úlohu, ale je zarážajúce, do akej miery sa stali prvým východiskom.) Komentár Podobne ako v predchádzajúcom čísle, dovolím si komentovať komentár k správe Surgeon-General na miestach, kde nedoplniť ho by som považovala za neúnosné. Dôvod, pre ktorý som sa rozhodla komentár k správe prekladať, publikovať a komentovať, je ukázať – a podľa možnosti sa pokúsiť vyvrátiť – najčastejšie predsudky voči psychiatrii. Všeobecne je zarážajúce, aká silná je v súčasnosti nedôvera voči lekárom (a nie len k psychiatrom). Stálo by za úvahu venovať sa obrazu lekárov sprostredkovanom (prinajmenšom našimi) médiami. Niekdajší „pán doktor“ sa prezentuje ako vydriduch, ktorý síce všeličo vie, ale nepovie, lebo za každú cennú informáciu očakáva úplatky, alebo mudrlant, ktorý navyše ani nič nevie a „tápa v tme“. A voči psychiatrii akoby mali ľudia ešte vyhranenejší názor. O prírodných vedách, matematike a spol. mnohí „humanitne vzdelaní“ ľudia takmer s hrdosťou prehlasujú, že sa v nich nevyznajú, že na gymnáziu takmer prepadli z fyziky a chémiu absolvovali len s ťahákmi. Ale len čo sa začne hovoriť o psychiatrii, má veľmi veľa ľudí pocit, že vie všetko lepšie než psychiatri, ktorým ide len o to, „aby sa zbavili nepohodlnej populácie“ a „utlmili pacienta do takej miery, aby prestal byť problémom“. Je bežné, že ak inštalatér, ktorého si zavoláme opraviť práčku, povie, že treba vymeniť tesnenie, dôverujeme mu. Pri nejednej „kaviarenskej debate“ som zažila, ako si ľudia nechali napr. od astronóma vysvetľovať princíp čiernej diery a žasli nad jeho vedomosťami. Ale ak niekto, „kto sa v tom vyzná“, ponúkne vysvetlenie, ako fungujú psychofarmaká, mávne každý rukou s výrazom, že je to všetko podvod a on/ona to vie aj tak najlepšie. Hlbinne psychologicky mysliaci človek by mohol premýšľať, či to nesúvisí so silnou obranou človeka, ktorý si do svojich „duševných“, teda akosi „najvnútornejších“ záležitostí nenechá rozprávať. O tom, že faktory spôsobujúce duševné poruchy sú skutočne doteraz veľmi málo známe, som sa už zmienila minule. Nehovorím, že to medicínu ctí, ale sú veci, proti ktorým je človek ešte aj dnes bezbranný. Okrem toho práve medicínsky pokrok jednoduché vysvetlenia často znejasňuje. Napríklad pôvod infekčných chorôb je známy už relatívne dávno a po objavení antibiotík je možná aj ich kauzálna, nie len symptomatická liečba (aj to nie vo všetkých prípadoch). Neskôr imunológia objavila mechanizmy obranyschopnosti organizmu, na ktoré majú vplyv aj psychické faktory (preto je človek v stresujúcich podmienkach, napríklad študent pred skúškou, náchylnejší na infekcie). Dnes sa už teda vie, že na jednoduchom kauzálnom vzťahu baktéria/vírus – infekcia sa spoluzúčastňujú aj iné faktory, ktoré doň zasahujú a ktoré môžu byť ovplyvniteľné oveľa ťažšie. A napokon krátko k téme čisto symptomatickej liečby. Symptomaticky sa lieči napríklad aj chrípka. Ak ležíte v posteli, pijete čaj a beriete acylpirín na zníženie horúčky (predpokladajme, že máte múdreho lekára, ktorý vám na vírusovú infekciu zbytočne nepredpísal antibiotiká, ktoré účinkujú na baktérie, nie však na vírusy), liečite symptómy chrípky, nie jej príčinu. Dokonca ani v takých banálnych prípadoch, ako je napr. nádcha, sa nelieči kauzálne. Navyše, nie každá liečba v psychiatrii je symptomatická. Napríklad liečba antidepresívami upravuje v mozgu rovnováhu chemických látok, o ktorých sa dnes už vie, že hrajú pri vzniku depresie úlohu. Názor, že psychiatrom ide len o to, aby pacienta „utlmili do tej miery, až prestane byť problémom“, pochádza z antipsychiatrického obdobia druhej polovice minulého storočia a je dnes už zastaraný. Rovnako, ako by mal byť zastaraný rozbroj medzi „liekmi“ a „psychoterapiou“. Sú to metódy, ktoré si nemajú vadiť a dokazovať si vzájomne, kto je viac, ale ruka v ruke pomáhať pacientovi. Obraz pekla II (ďalej zo správy) A akoby to všetko nestačilo, zdá sa, že elektrokonvulzívna liečba (ECT), známa pod pojmom „elektrošoky“, oslavuje svoj comeback. Hoci sú dobre známe strašidelné príbehy o tomto spôsobe liečby, správa nás ubezpečuje, že sa všetko zmenilo a ECT je v súčasnosti bezpečná a účinná. Ale pacienti, ktorí sa jej podrobili, to vidia ináč. Skupina známa pod menom Committee for Truth in Psychiatry (Komisia za pravdu v psychiatrii), pozostávajúca z bývalých pacientov, ktorí v čase liečby dostávali „elektrošoky“, vyjadrila pohoršenie nad odporúčaním Správy Surgeon-General a argumentuje, že Správa neberie do úvahy evidentné škodlivé účinky ECT, medzi ktoré patria dlhodobá strata pamäti a poškodenie mozgu. (Komisia tiež poukazuje na to, že Správa cituje 15 ľudí „s dokázateľne úzkym vzťahom k výrobcom prístrojov používaných pri ECT“, a že výrok Správy, podľa ktorého sa pri moderných „elektrošokoch“ používa elektrina s hodnotami o tretinu menšími ako kedysi, v skutočnosti nie je pravdivý.) (K téme „elektrošokov“ sa vrátime v budúcom čísle. Pozn. prekladateľky) Čím hlbšie kopete, tým temnejšia je celá záležitosť Temnota je viditeľná predovšetkým v odpovedi National Mental Health Consumers’ Self-Help Clearinghouse na Správu: Poznamenáva, že tretina bezdomovcov trpí duševnou chorobou, a pokračuje: „Ešte stále je veľmi veľa ľudí, ktorých držia v inštitúciách pre duševne chorých, čoraz viac sa používa barbarský nástroj zvaný elektrokonvulzívna terapia, priveľa pacientov je nesprávne diagnostikovaných a dostáva lieky, ktoré prekračujú ich možnosti tolerancie, a veľmi veľa ľudí s duševnou poruchou je vrhnutých do spoločnosti bez zabezpečenia ďalšej starostlivosti.“ Aby bol tento obraz pekla kompletný, musíme dodať, že mnohí z tých, ktorých „vrhli do spoločnosti“, skončia vo väzení – okolo 200 000 väzňov, teda 10 percent všetkých väzňov v USA, trpí duševnou poruchou. Myseľ a mozog Uprostred všetkých týchto strašidelných údajov je pokus Správy vysvetliť, prečo sa tak málo vie o príčinách duševných chorôb, úsmevným zamyslením. Zdá sa, že za všetko môže René Descartes. Zločin francúzskeho filozofa sedemnásteho storočia pozostáva z jeho konceptu mysle plne oddeliteľnej od tela. Toto „odčlenenie“ mysle od tela viedlo k rozlíšeniu medzi takzvaným „duševným“ a „telesným“ zdravím, ktoré zamorilo celú oblasť duševného zdravia počas väčšej časti predchádzajúceho storočia. Dokonca aj stigmatizovanie duševne chorých vyplýva čiastočne z „mylného rozčlenenia mysle a tela, ktoré po prvýkrát navrhol Descartes“. Ale netreba si robiť starosti. V posledných desaťročiach sa toto členenie začína prekonávať „dych vyrážajúcim pokrokom“ v „moderných integratívnych neurovedách“. Je zvláštne odvolávať sa na filozofiu vo vedeckom článku, a to obzvlášť v Amerike, kde sú hlboko zakorenené predsudky proti teoretickému mysleniu. A ani v tomto prípade to veľmi nepomohlo. Najmä, ak sú filozofické úvahy staré štyri storočia (bez ohľadu na to, že pochádzajú od veľmi vplyvného mysliteľa) a dôvod, prečo sa celé odvetvie vedy dostalo do slepej uličky, si sám o sebe vyžaduje pozornosť. Každá veda sa musela vysporiadať s takou či onakou formou nevedeckého myslenia. Napríklad Newton sa dlhší čas zaoberal viac alchýmiou než gravitáciou a dokonca aj Einstein nechal pootvorené dvierka existencii božského tvorcu vesmíru (podobne ako Stephen Hawking). Ale nič z toho nevyviedlo fyziku z rovnováhy. Myšlienky neexistujú vo vákuu, a ak sa celá disciplína tak dlho pridŕža scestných ideí, musí to byť preto, že tieto idey slúžia inému, nie vedeckému, cieľu. Navyše, obviňovať Descarta je omyl. Skutočný problém, ktorý zamoril oblasť duševného zdravia, nie je odčlenenie mysle a tela, ale skôr bezcitne mechanický pohľad, ktorý „redukuje“ myseľ na biologický substrát. Namiesto toho, aby sa Správa zaoberala pochybnosťou takéhoto konceptu, s nadšením hlása jeho pokrokovosť. Tu sú tie „moderné integratívne neurovedy“, ktoré vyhlásila za veľký krok vpred: Základný svetonázor je obsiahnutý už v samotnom mene. Ťažisko je mozog a duševná porucha sa teda chápe predovšetkým biologicky, ako choroba mozgu. Podľa správy sú „duševné funkcie, ktoré sú narušené, takže vzniká duševná porucha, sprostredkované mozgom. V procese transformácie ľudskej skúsenosti na fyzikálne javy sa v mozgu odohrávajú zmeny bunkových štruktúr a funkcie“. Pochopte tieto zmeny, a budete mať v rukách kľúč k porozumeniu a liečbe duševných chorôb. Všeobecne na tom nie je nič nové. Výrok „šialenstvo je mozgová choroba“ bol premisou psychológie už v devätnástom storočí a, ešte všeobecnejšie, liečba duševných porúch ako telesných chorôb bola tradičným východiskom psychiatrie od jej počiatkov. Viera v tento fakt je natoľko silná, že viedla k požiadavke, aby psychiatri (prinajmenšom v Severnej Amerike) mali medicínske vzdelanie. Ale takýto prístup prináša mnohé problémy. Pri väčšine duševných chorôb nie je možné nájsť fyziologický substrát. Ako pripúšťa Správa, „neexistuje určitá lézia, laboratórny test ani abnormalita mozgového tkaniva, pomocou ktorých by sa dala definovať duševná choroba“. Zdá sa teda, že väčšina duševne chorých má normálne mozgy. A treba dodať, že ľudia, ktorých mozgy nie sú normálne, trpia neurologickými poruchami, nie duševnými chorobami. Opäť to nie je nič nové. Problémy s liečbou psychických chorôb ako telesných porúch boli viditeľné už na začiatku devätnásteho storočia a vyústili do radikálne odlišného prístupu v psychológii, menovite do vzniku psychoanalýzy, ktorú postuloval Freud. Prešlo storočie, storočie, ktoré bolo svedkom všemožných technických zázrakov, ktoré nám umožňujú skúmať mozog ako nikdy predtým a porozumieť jeho funkcii na celulárnej úrovni (hoci naše vedomosti o mozgu sú ešte stále veľmi kusé). A napriek tomu, hoci pre neurológiu boli tieto objavy prevratné, v liečbe duševných chorôb nepriniesli takmer žiadny pokrok. Prečo? Lebo mozog a myseľ nie sú jedno a to isté. Človek nemôže mať, pravdaže, myseľ bez mozgu, ale to ešte neznamená, že jedno sa dá redukovať na druhé. Je rovnako zavádzajúce nebrať do úvahy ich rozdielnosť, ako tvrdiť, že medzi nimi nie je žiadny vzťah. Hoci mozog tvorí fyziologický potenciál mysle, tento potenciál sa môže realizovať jedine prostredníctvom interakcie s inými ľudskými bytosťami, napr. v spoločnosti. (To je dôvod, prečo deti, ktoré sú z nejakých príčin dlhodobo odlúčené od sveta a nemajú možnosť takejto interakcie, trpia vážnymi psychickými poruchami.) Redukovať myseľ na mozog znamená ignorovať fundamentálnu úlohu spoločnosti v duševnom vývoji. A ak sa oblasť duševného zdravia bude naďalej pridŕžať tohto scestného redukcionizmu, a to aj napriek svojmu dlhodobému nedostatku hmatateľných výsledkov, musí to znamenať, že voči skúmaniu sociálneho faktora existuje masívny odpor. Komentár Rozkol medzi „mysľou“ a „telom“ v tomto zmysle, teda medzi „biologickým substrátom“ a „dušou“, postupne začína byť tiež zastaralý (podobne, ako boj medzi „medikamentóznou liečbou“ a „psychoterapiou“). Moderné neurovedy, ktoré komentátor kritizuje, sa pokúšajú biologicky vysvetliť aj vzťahy v natoľko „nevedeckej“ oblasti, akou je psychoanalýza. Vzťahy medzi psychoanalytickými teóriami (ktoré sú mimochodom také „staré“, podobne ako na to autor upozorňuje v prípade Descartových výrokov, že môže zarážať, ak sa celé odvetvie v súčasnosti riadi teóriami, čo vznikli pred sto rokmi), nie však v zmysle spochybňovania psychoanalýzy biologickými objavmi, sú aj medzi psychoanalytikmi v súčasnosti veľmi populárne. Oveľa viac ako o vzájomné dokazovanie omylov ide o dopĺňanie sa, o spoločné hľadanie toho, čo (hoci tomu autor komentára neverí) doteraz skutočne nepoznáme. Je pravda, ako sme spomenuli už minule, že neexistuje laboratórny test ani zobrazovacia metóda, ktorou by sa dala dokázať duševná porucha rovnako pregnantne, ako zlomená noha röntgenom alebo diabetes vyšetrením hladiny krvného cukru. Práve preto je také ťažké hovoriť v psychiatrii o „zdraví“ a „chorobe“, čo považujem za jej najdôležitejší problém (ktorý autor správy, na počudovanie, prehliada a hovorí všade o „duševnej chorobe“ bez toho, aby sa zamyslel nad jej definíciou). Zároveň je však pravda, že poznatky o mozgu, napríklad o neurónových prenášačoch, ktorých rovnováha je pri mnohých duševných chorobách porušená, viedli k prelomom i v psychiatrickej liečbe. Tvrdiť teda, že poznatky neurovied „nepriniesli (v psychiatrii) takmer žiadny pokrok“, je chybné. Preložila a komentár napísala Nela Svetlá Autorka je psychologička (Pokračovanie v budúcom čísle) Zdroj: wsws.org

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama