Bohatým bral a chudobným dával
Ak je spoločenstvo v kríze, hľadá záchrancu či záchrankyňu, ktorý alebo ktorá príde a odvážne vezme zodpovednosť na svoje plecia. Stav krízy je stavom disproporcie, stavom ohrozenia spoločenstva, ktoré práve počas krízy, ešte väčšmi ako inokedy, podlieha nepriaznivým vplyvom svojho okolia a je náchylné hyperbolizovať čo i len náznak akéhokoľvek bezprávia a zla. A zlo je zlom najmä preto, že na každom kroku striehne a vždy čaká na vhodnú príležitosť, ako využiť slabú chvíľku obete a vysmiať sa jej do tváre. Ľudstvo potrebuje spravodlivosť, či aspoň ideu spravodlivosti – pocit, že všetko raz pominie, potrebuje kanalizovať svoj strach a obavy z budúcnosti, no potrebuje predovšetkým veriť, že zlo raz bude potrestané a dobro zvíťazí. Ak nie práve teraz, tak isto aspoň na „onom svete“, niekedy ... Osobnosť Juraja Jánošíka, rodáka z Terchovej, môžeme vnímať ako prototyp kultúrneho hrdinu, ktorý spĺňa azda všetky kritéria, ktoré by kultúrny hrdina spĺňať mal. Je všadeprítomný, je vždy naporúdzi a my môžeme celkom pohodlne projektovať naše túžby a strach doňho, môžeme preniesť celú ťarchu zodpovednosti na jeho plecia s vedomím, že práve on ju unesie. On je ten, kto raz nastolí spravodlivosť, on je ten, kto sa obetuje za druhých. Je odvážny hrdina, ktorý dokáže vykonávať zázraky a v čase krízy berie spravodlivosť do svojich rúk. Zbojnícke curriculum Juraj Jánošík (1688-1713) pochádzal z chudobnej poddanskej rodiny a v detstve pracoval s rodičmi na majetku grófa Jakuba Lowenburga z Tepličky. V matrike nájdeme dokonca i zápis miestneho kňaza Michala Smutka z roku 1688, ktorý takto zaznamenal jeho príchod na svet: Dňa 25. tohože mesiaca som krstil dieťa narodené z Martina Jánošíka a Anny Cesnekovej, ktorému je dané meno Juraj. Okrem staršej sestry mal Juraj aj mladších bratov – Jána, Martina a Adama. Hoci o jeho detstve či mladosti mnoho nevieme, záznamy hovoria, že ho ako osemnásťročného zverbovali do kuruckého vojska Františka II. Rákociho. Po porážke kurucov pri Trenčíne roku 1708 utiekol domov. Tam ho však chytili cisárski žoldnieri a pričlenili do strážneho oddielu na Bytčianskom zámku, kde väznili ďalších kurucov. Tu sa Juraj zoznámil s Tomášom Uhorčíkom, ktorý ho údajne nahovoril na zbojníčenie. Netrvalo dlho a v septembri 1711 zložil Jánošík zbojnícku prísahu a čoskoro prevzal i velenie nad celou zbojníckou družinou, s ktorou prepadával pánov, a to nie len v našom kraji, ale aj v Poľsku, Sliezsku a na Morave. Jeho zbojníčenie však netrvalo dlho. Už na jar Jánošíka polapili a vydali stoličnému súdu v Liptovskom Mikuláši, kde ho podrobili krutému mučeniu a odsúdili na smrť. Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte! – boli vraj jeho posledné slová pred popravou. Juraj Jánošík mal vtedy iba dvadsaťpäť rokov. Ľudový hrdina Jánošíkove atribúty – zázračný opasok (vraj chránil junáka pred guľkami), širák, valaška a vrkôčiky – možno vnímať aj ako symboly sily a slobody, symboly vzdoru a vzoprenia sa proti bezpráviu a porobe. No Jánošík sa hrdinom stal aj preto, lebo mal podľa legendy neobyčajnú moc a odvahu, bol rozvážny, zaujímal sa aj o vyššie dobro, za ktoré bol vždy ochotný bojovať, ba dokonca položiť i vlastný život. V každom spoločenstve môže takýto hrdina, resp. hrdinka, slúžiť (a často krát aj slúži) ako jeden z formotvorných prvkov národnej identity a rovnako aj ako morálny ideál pre ostatných, najmä pre deti a mládež. Je prvkom, ktorý v čase krízy nastoľuje rovnováhu a z hľadiska psychologického predstavuje istú stabilitu, ku ktorej sa spoločenstvo utieka. Ako vznikajú legendy Juraj Jánošík trpel a bol statočný. Súd, ktorý ho súdil, bol zasa nemilosrdný a nespravodlivý. Označili ho za buriča, ktorý sa vraj spolčil s povstalcami a bol zodpovedný za zabitie domažického farára. Prokurátor žiadal trest smrti, no Jánošíkov obhajca poukázal na poľahčujúce okolnosti: Jánošík vraj nikoho nezabil, ba ani len nezranil a pri prepade farára dokonca vôbec nebol prítomný... No ako to častokrát býva, súd hľadal a napokon i našiel svojho obetného baránka, ktorý mal byť usmrtený veľmi premyslenou, ba dokonca ritualizovanou formou (vypočúvanie -mučenie - súd - poprava). Z hľadiska psychológie ide o nastolenie rovnováhy spoločenstva, ktoré sa odrazu ocitlo v kríze. Podľa francúzskeho kultúrneho antropológa René Girarda (1923) sa v takomto prípade dá uvažovať o akejsi potrebe nájsť vinníka, ktorému by sa jeho prehrešok veľmi šikovne našil. On by bol potom zodpovedný za všetky pohromy, hladomory a iné pliagy sveta. Podľa Girarda ide o nastolenie rovnováhy, ktorá je však vykúpená preliatím nevinnej krvi. Za obetného baránka možno považovať i Jánošíka, ktorý mal niesť zodpovednosť za činy svojich starších kolegov. No a ak už raz je niekto vinný, potom mu už nepomôže ani jeho mladý vek a ani dobrý obhajca. Napriek všetkému liptovský súd rozsudok smrti nad Jánošíkom vyniesol. Z navrhovaných spôsobov vybrali ten najkrutejší a najbolestivejší – popravu obesením na háku. Legenda pokračuje Postava Juraja Jánošíka a jeho družiny dodnes nie je dostatočne zmapovaná. Historici môžu vychádzať len z neúplných prameňov a zrejme nikdy nebude možné spoznať Jánošíkov príbeh a osud celý. No nech je to už tak či tak, legenda o udatnom zbojníkovi dala a dodnes dáva nemálo podnetov pre vznik mnohých ľudových piesní, či povestí a jeho život sa stal obľúbeným námetom slovesného, hudobného a výtvarného ľudového umenia. Autorka vyštudovala kulturológiu
