Reklama
Reklama

História (3)

Sme teda v piatom ročníku, vlastne na jeho konci a chystáme sa definitívne opustiť svoju alma mater.
Počet zobrazení: 619
2507_15_armstrong-m.jpg

Sme teda v piatom ročníku, vlastne na jeho konci a chystáme sa definitívne opustiť svoju alma mater. Na tomto mieste by bolo možno dobré vysvetliť, ako sme sa my dvaja s Mikym dostali na technickú školu, keď nám zhruba od puberty bolo jasné, čomu sa chceme venovať. Nebol to len záujem o umenie, teda hlavne hudbu a literatúru, ktorý nás spájal. Alchýmia priateľských zmesí je vždy zahalená nepreniknuteľným tajomstvom. Ja, Dano a Miro sa poznáme vyše tridsať rokov. Prečo práve títo traja ľudia a prečo nie úplne iní? Prečo práve za tých a tých okolností a prečo nie za iných? Podobné prečo by sa dali generovať donekonečna. Skúsim teda nájsť čiastočnú odpoveď bez toho, že by som položil otázku. Genius loci je určite rovnako dôležitý, ale to, že sme vyrastali v jednom meste, na jednej ulici či v jednom paneláku, by bolo bývalo, v konečnom dôsledku, irelevantné. Spolu s nami pobehovali po bagroviskách, parkoviskách, kúpaliskách, sídliskových uliciach a betónových detských ihriskách desiatky, ak nie stovky rovesníkov, ktorí sa vytrácali z mentálneho poľa v rôznych časových horizontoch. Väčšinu z nich som neskôr už nikdy nevidel. Určitú rolu zohrávalo aj priateľstvo našich rodičov a ich v podstate rovnaký sociálny pôvod. Hovoriť o sociálnom pôvode za socializmu, kde si všetci ľudia mali byť rovní, sa môže niekomu zdať nepodstatné. Ale čo si budeme hovoriť. Kasty boli aj za socializmu a nikto z našich rodičov teda rozhodne nepatril medzi horných desaťtisíc a hlavne nikto z našich nebol členom KSČ, aj keď v jedenásťposchodovej bytovke ich bolo až-až. Panelák bol plný stabilizačných bytov patriacich armáde a polícii. Neviem, koho to bol nápad dať pod jednu strechu rodiny poddôstojníkov, dôstojníkov, politrukov, dopravákov, zamestnancov štátnej bezpečnosti, bacharov z nápravno-výchovných ústavov, milicionárov a iných strážcov pokojných spánkov a šťastných budúcností, ale mne však pripadal ako absurdný vtip. Zelení súdruhovia mali aj vzťah k alkoholickým nápojom akosi vrúcnejší než zvyšok osadenstva, a tak sa neraz naša množina 55 bytov premenila na miesto permanentného žúru. Dôsledky dopadali väčšinou na hlavu domovníka, postaršieho asi dvestokilového hrošíka – bývalého šoféra generality – uhundraného dôchodcu Šajdíka, ktorý s extrémnou nevôľou zmýval zvratky zo schodov a zbieral špaky z výťahov. „Nabudúce na vás zavolám políciu, banda jedna všivavá, ancijáša vášho ožratého!“ vyhráža sa jedného pekného rána potácajúcim sa spoluobčanom. „Pan Šajdík, dajte nám pokoj, veď viete, že máme po službe, načo by ste nás volali...“ Policajtovi, majorovi Dulebovi, sa pletie jazyk, ale odpoveď nejako zosmolí a vysúka na zúriaceho suseda. Všetci sa rehocú: „Hahaha, aký super frk, políciu volať na policajtov. Fízlov na fízlov. Ešte by tu s nami popili do ďalšieho rána.“ Šajdík sa už nekontroluje. „Ešte si zo mňa budú robiť posmech, chuji zelení!“ povie si v duchu a vyleje na nich vedro vody s mierne rozloženým obsahom žalúdka jedného z nich. Dotyčný si večeru odložil takýmto spôsobom potom, ako sa rozhodol opustiť bujarú zábavu v Dulebovom dvojizbáku. Nachmelený major vytiahol služobnú zbraň a zahlásil, že prichádza čas na ruskú ruletu. Kolega, zbabelec, následne berie nohy na plecia, privoláva výťah, odkladá večeru plávajúcu v borovičke na dlážku transportného zariadenia, naverímboha stláča akýsi gombík, výťah sa pohne a on zmorený zaspáva. Po čase dôjdu naozaj slušné zásoby vyberaných destilátov, a tak sa armáda vydá na pochod k oslavujúcim susedom na prvom poschodí. Duleba privoláva výťah a oddýchnutý kolega je opäť v hre. Len si umyje prsty, ktoré si pchal do hrdla, a vykloktá kyslastú pachuť, aby mohol opäť naplno vychutnať čaro života. Postupne sa do domu infiltrovali zamestnanci z nesilovej sféry. Bol to aj prípad mojich a Mirových rodičov, ktorí si byty od gumákov odkúpili alebo vymenili. Vojsko starlo, ergo už nevládalo toľko piť a fajčiť, rovnako ako ostatní umieralo, a tak sa postupne menil aj dom. Doteraz nechápem, ako sa členstvu dokázal vyhnúť Danov otec. Bol Moravák, v mladosti reprezentant ČSR v skokoch na lyžiach a neskôr tréner vo vojenskom klube Dukla Banská Bystrica. Matka bola ekonómka a pracovala ako civilný zamestnanec na správe klubových budov. To znamená, že mala na starosti chod futbalového štadióna, skokanských mostíkov, rekreačných zariadení, športovej haly, strelnice a parkúru pre päťbojárov. Danov otec bol neustále v zahraničí, či už ako aktívny športovec, alebo neskôr ako tréner, a tak sa mu zrejme darilo súdruhom unikať. Cestovanie malo pozitívny dopad aj na nás, pretože súdruh asistent trénera, neskôr už šéftréner, skoro vždy doniesol také platne a hudobné časopisy, aké sme mu napísali, a tak sme boli v podstate králi mesta, respektíve sme boli konkurencieschopní pri rôznych výmenách a výpožičkách. Dana vychovávala matka a pražská babička. Svojej dcére, Danovej matke, vždy vyčítala: „Jó to je pořád jenom můstky, sníh, kluci… pořád ho není sviňáka jednoho… že já tě tenkrát na ty hory pouštela, bába jedna blbá…“Babičke aj napriek jej vysokému veku nerobilo problém Danka vyobšívať vechťom, utierkou, doskou na krájanie, poprípade iným kuchynským náčiním. „Dane, ty sviňáku!“ okrikovala sa po ňom pri každej príležitosti a Dano sa len smial a smial. Išlo o nedeliteľnú súčasť rodinných rituálov, a keď babička zomrela, Dana to strašne vzalo. Už mu nikto nikdy nevynadá s takou láskou do sviňákov. Babička bola z lekárskej famílie, a tak sa Dano rozhodol, aj napriek tomu, že sme boli všetci traja dohodnutí na Košiciach, ísť na medicínu do Martina. Obaja sme pochopili a akceptovali jeho „zradu“. Tým skôr, že rovnako ako Dano, aj ja som sa musel konfrontovať s jej stratou. Pocit prázdna ma dokonale prekvapil. Počas jej života som ju sotva registroval, a ak, tak len ako brzdu našich „skopičín“. Zrazu jej nebolo. Už nebude „rajská, vepřo-knedlo-zelí (ďalej už len VKZ), svíčková na smetaně, chlupaté knedlíky…“, nebude žiadna tvrdá oponentúra k našim výmyslom. Moji rodičia boli učitelia. Mama na jedna štyri a otec fyzikár na gymnáziu. S Mirovými rodičmi, stredoškolskými ekonomickými kádrami, sa spoznali v turistickom oddiele TO Vlkanová. Ich hory predurčili náš smer. Naši fotrovia si totiž predstavovali geológa ako turistu s kladivkom, a keď sa k tomu pridala známosť na dekanáte baníckej fakulty, bolo rozhodnuté. „Pozri sa, môžeš ísť na dejiny umenia, filozofiu, históriu, na čokoľvek, o čom blúzniš, ale buď si vedomý jednej veci: Ja ani mama ti nemáme ako pomôcť, a ak sa tam nedostaneš, rátaj s dvoma rokmi na západnom okruhu.“ Otec mi vysvetlil úplne jasne celú situáciu a lístok do Mariánskych Lázní som si mienil kupovať len s dôchodcovskou zľavou. Zľavy, ktoré poskytovala Československá ľudová armáda, sa mi nezdali dostatočne výhodné. Niečo podobné sa zrejme odohralo aj v Mirovom prípade. Dano to kvôli babičke riskol a riziko vyšlo. Do detstva musím určite umiestniť i Davida. Bol od nás asi o tri roky mladší a po prvýkrát sme sa stretli, keď mal šesť rokov. Jeho otec bol na konci šesťdesiatych rokov na študentskej konferencii v Londýne, kde sa zoznámil so svojou budúcou ženou, Davidovou mamou. Po svadbe sa rozhodli ostať v Británii. V našom paneláku žijú Davidovi starí rodičia a každé leto až do puberty trávi u nich a s nami, pobehujúc po sídlisku. Aj keď vie po slovensky povedať akurát: „No počkaj, ty zajac,“ aj to s otrasným prízvukom, rukami nohami sa dohodneme. Guličky, schovávačky, Winetou a Old Shatterhand, futbal, prvé cigarety, hudba a neskôr dievčatá… všetky dobrodružstvá zdieľa David s nami. Jedna výnimka sa predsa len nájde. Ide, samozrejme, o pravidelné návštevy rôznych „dobrovoľných“ záujmových krúžkov prebiehajúcich počas školského roka. V dome pionierov a mládeže – vo veľkej prvorepublikovej vile na brehu Tajovky, zrejme zhabanej rodine nejakého kapitalistu, vykorisťovateľa robotníckej triedy, ergo nepriateľa ľudu, ergo nepriateľa štátu, medzi parkom V. I. Lenina a Huštákom – sme poctivo zliepali funkčné či skôr nefunkčné modely vetroňov (funkčné), stíhačiek, bombardérov, hydroplánov, dvoj- až trojplošníkov, nákladných a dopravných lietadiel (nefunkčné) s využitím kráľa lepidiel Kanagomu. Decká od 8 do 14 rokov poctivo kvapkali a rozotierali na vopred vybrúsené plochy a plôšky tento prvý halucinogén. Väčšinou sa to skončilo tam, kde sa to aj začalo: miernou nevoľnosťou, hviezdičkami či zvracaním – v prípade vlastníkov slabších žalúdkov. Dievčatá, lebo väčšinou im boli určené krúžky šikovných rúk, to mali s lepidlami oveľa ľahšie. Na lepenie papiera sa používalo neškodné škrobové lepidlo Drago. My teda čucháme Kanagom, spolužiačky sú zacapkané modifikovaným škrobom a David mláti do prvých hracích konzol, poprípade sa snaží niečo vydolovať zo svojho osembitového zázraku so záhadným názvom: Atari. Sused Marek Csordáš bol od nás o niečo starší a aj skúsenejší modelár. Z lepidla presedlal rovno na toluén. Stal sa z neho profesionálny povaľač a feťák, po smrti rodičov predal pod cenu byt, peniaze rozflákal na chľast a drogy, nasledovala kariéra bezdomovca, drobné krádeže, basa, opäť ulica a nakoniec ho našli zamrznutého niekde v jarku pri Hrone. Model MIG-u 21, ktorý sme spolu zlepili, dominoval sekretáru v detskej izbe ešte dlho, dlho potom. Nedal by som ruku do ohňa, či za Csordyho osud, možno podobný mnohým nešťastným osudom, nemôže letecké modelárstvo, otec alkoholik, ináč vysoký dôstojník ŠTB, predčasná smrť matky, erupcie na slnku, erupcie v hlave… Naozaj neviem, ale kedykoľvek som sa ocitol na letisku, zacítil som vôňu lepidla a naopak, kedykoľvek som zacítil zložku podobnú lepidlu, vybavili sa mi v mysli lietadlá, lietadielka, niekedy, v mimoriadnych situáciách, hviezdičky a aj hviezdy. Albumy od Davida, či už platne alebo CD, som nikdy nevymenil ani nepredal. Mám ich doteraz a z času na čas si ich pustím. Keď zavriem oči, vidím presne ten okamih, ako sa otvoria dvere a mama na mňa, zbytočne, pretože viem, že je to on, volá: „Peter je tu David! Rýchlo poď!“ Vo dverách stojí vyplašený, chudý chlapec, ktorý sa ospravedlňujúco usmieva. Za ruku ho drží otec: „David ti niečo priniesol.“ Podáva mi platňu s lesklým obalom. „Hallo!,“ poviem asi jediné anglické slovo, ktoré som v dvanástich ovládal, a už ho ťahám dnu. O chvíľu je nervozita preč a na dvere búcha Miro s Danom. O polhodinu sme na pláži a plánujeme, čo s letom. Dave sa najviac priatelí práve s Danom a čuduj sa svete, rovnako ako on sa zapíše na medicínu a rozhodne sa venovať psychiatrii. Upodozrievame Dana, že počas svojej návštevy Londýna, ešte na devízový prísľub, práve on prehovoril Davida na psychiatriu. Po páde železnej opony sa u Dava striedame rok čo rok a márne ho presviedčame, aby investoval do dovolenky na Slovensku. Každopádne, David je stále prítomný, aj keď jeho sociálny pôvod je úplne iný a nikdy nepričuchol ku Kanagomu. Jedine Miro je pri prehováraní zdržanlivejší. Jeho chuť povymetať všetky možné a hlavne nemožné londýnske kluby a podniky sa zdá byť nevyčerpateľná. „Aj ten koks je tam akosi výživnejší, a predsa len, droga z rúk lekára je liek,“ trepe. A ja vidím Davida, ako na kolegovej rozlúčkovej párty na toalete zamáva plastikovým vrecúškom naplneným bielym práškom. Miro znervóznie. David nehovorí nič, len z útrob peňaženky vyloví bankomatovú kartu a naporciuje tri lajny na umývadlový pult, prevedený v imitácii čierneho mramoru... „Please!“ teatrálnym gestom ukazuje na troch delfínov veselo plávajúcich v tmavom mori. Mám typické filmové déjá-vu. Miro na chvíľu zamrzne a civí na pult. Potom sa pozrie na svoju zarazenú tvár v zrkadle. O chvíľu sa na nej zjaví gesto, ktoré vraví: „No, prečo nie...“ A akoby celý život nerobil nič inšie, len šňupal koks, pristúpi k tomuto zriedkavému rituálu. Dano len pokrúti hlavou. „Tvrdé drogy nie sú nič pre mňa.“ „Prosím ťa, veď je to prášok do pečiva!“ oponuje Miro. „Tak lížte šľa-hačku bezo mňa!“ zahlási a odkráča. Zhruba tucet mladých doktorov plus ich priateľky, poprípade priatelia, sú slušne rozpití a vyfetení, keď sa zjaví zlatý klinec programu. Tridsaťročná, mierne vyžitá striptérka sa začne špacírovať po našich spojených stoloch. Záhrada stíchne hneď, ako začnú vo vzduchu poletovať kusy odevu. Keď na spodnými vodami Temže vyživovaný trávnik dopadnú červené čipkované nohavičky, ozve sa frenetický potlesk. Na to sa milá-zlatá podujme vyzliecť oslávenca. Ten je však ochotný ukázať svetu iba svoje modrolienkované bombarďáky značky Gap, no na rovnaký potlesk je to očividne dostačujúce. „Ten koks nejako neúčinkuje,“ hučí do mňa Miro. Mávnem rukou a ako večer beží, vidím ho hustiť do striptérky. Jeho angličtina by sa asi len ťažko dala nazvať plynulou, ale v tejto chvíli mele ostošesť, popritom máva rukami a kolíše sa ako jednonohý kapitán škunera. Nakloní sa ku mne David a až po chvíli pochopím, že vychvaľuje kvalitu materiálu. Zosnežený - napadne mi výraz pre momentálny stav. Pekne zosnežený. Preložím ho Davidovi. Smeje sa, smeje a smeje… Kráčame cez Hamersmithský most a oproti nám si vykračuje veľká hus. Všetci na ňu vypliešťame oči. Miro ledva chodí a nezmôže sa na slovo. Halucinujeme. Som o tom presvedčený. Ten sneh nebol zrejme čistý, ale kto by miešal do snehu kyselinu a predával zmes ako sneh. To nedávalo zmysel. Začínam sa báť, aby to s husou nedopadlo ako s Kórejcom a ten mi fakt stačí. „Hus nie, hus nie, prosím, prosím, len nie hus!“ modlím sa k neznámemu božstvu. David na hus začne ckať ako na mačku, potom skúša čosi, čo znie ako: „Na, pipipipipi! Sú zvyknuté na ľudí,“ vysvetľuje.Padol mi kameň (alebo hus?) zo srdca. Na druhý deň vyspávame. (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama