Reklama
Reklama

Vešiak na árie alebo príbeh z garáže

Z trojice najznámejších opier Verdiho stredného tvorivého obdobia – Rigoletto, Traviata, Trubadúr – patrí tá posledná, podľa názoru odborníkov, kompozičnými postupmi skôr k dielam ranej fázy skladateľovej tvorby.
Počet zobrazení: 700
2507_16_fotka2-m.jpg

Z trojice najznámejších opier Verdiho stredného tvorivého obdobia – Rigoletto, Traviata, Trubadúr – patrí tá posledná, podľa názoru odborníkov, kompozičnými postupmi skôr k dielam ranej fázy skladateľovej tvorby. V jej centre síce nestoja tak skvelo spracované charaktery, ako hrbatý šašo alebo slávna kurtizána, zato všetkými postavami lomcujú elementárne vášne, ktoré nepoznajú hraníc. Viaceré situácie opery sú priam esenciou romantickej atmosféry: veď opera vznikla podľa rovnomennej drámy Garcíu Gutiereza, ktorá pre Španielsko znamenala to, čo pre Francúzsko Hugov Ernani – čiže triumf literárneho romantizmu. Pravda, libretista Verdiho opery Cammarano príbeh španielskej drámy značne zjednodušil, takmer úplne potlačil historické súvislosti a v centre ponechal iba dve paralelné dejové línie sústredené okolo dvoch hlavných ženských postáv: cigánky Azuceny – žijúcej pre pomstu – a šľachtičnej Leonóry, o ktorú zápasia na život a na smrť dvaja nepoznaní bratia Manrico a Luna. Hoci s kritickým pohľadom na libreto možno viac menej súhlasiť, vďaka Verdiho hudbe opera obsahuje viacero mimoriadne pôsobivých scén tak typických pre romantické divadlo (napríklad prvý súboj súrodencov, pokus o únos Leonóry z kláštora a napokon scéna, v ktorej počas pohrebného chorálu mníchov Leonóra vzlyká nad stratenou láskou a z hradnej veže zaznieva vášnivý spev jej väzneného milenca). Z rýdzo hudobného hľadiska opera poskytuje spevákom všetkých hlasových odborov vďačné príležitosti ukázať sa v kantilénových cavatínach i rezkých cabalettách, z ktorých napríklad stretta Manrica v C-dure patrí k tým najznámejších a pre tenoristov najefektnejším speváckym číslam opernej literatúry. Hoci Nemci tvrdia, že Trubadúr je vešiak ovešaný áriami, niektorí režiséri nechcú rezignovať a okrem spevu sa pokúšajú prezentovať dielo v aktualizovanej podobe. Napríklad svojho času filmový režisér István Szabó umiestnil dej do rozvalín Viedenskej štátnej opery zbombardovanej v druhej svetovej vojne, na minuloročnom festivale v Bregenzi bola zasa na javisku namiesto šľachtického sídla obrovská továreň a namiesto cigánov akýsi juhoamerickí partizáni. Aj nová bratislavská inscenácia režiséra Martina Bendíka musela riešiť problém, nakoľko je možné to, čo skladateľ a libretista vložili do diela, vykladať po novom. Dá sa dielo, ktoré je esenciou romantizmu, zbaviť jeho podstaty? A obohatí sa tým Trubadúr o čosi nové, nepoznané, závažné? V bratislavskom Trubadúrovi z pôvodného libreta nezostal kameň na kameni. Cigáni sa premenili na hudobníkov, žánrový obrázok cigánskeho tábora na akúsi silvestrovskú oslavu, z grófa Lunu sa stal „pán“ majúci blízo k mafii, dvorná dáma Leonóra spieva prvú áriu v negližé a stvárňuje modernú dievčinou dneška, ktorá namiesto do kláštora vstupuje medzi bližšie neidentifikovaných „svojich“. Manrico počas celej inscenácie nosí husľové puzdro a po jeho zatknutí ho „zdedí“ Leonóra. Azucena sa stala atraktívnou mladou dámou, ktorá v nijakom prípade nemôže byť matkou Manrika. Niektoré z uvedených „vylepšení“ sa premietli aj do prekladu na titulkovacom zariadení, v iných pasážach sa tam zasa narábalo s pôvodnými reáliami (kráľovná, dvorná dáma).To všetko sa odohráva v neútulnej garáži, v ktorej sa atmosféra prostredia dá navodiť len samoúčelnými efektami. Ak sa môže takto svojvoľne narábať s libretom, tak potom aj z cigánky Carmen a jej pašerákov možno urobiť Svedkov Jehovových, z Traviaty namiesto kurtizány mníšku a z Madame Butterfly priceznú ríše Inkov zvedenú dobyvačným Španielom. Problém priority hudobnej či divadelnej zložky, ktorý tlie v SND už od pamätnej Konwicsneho inscenácie Eugena Onegina (a na skúšku bol ventilovaný aj v tlači), pri viacerých inscenáciách hrozil konfliktom a prepukol aj teraz. A tak z inscenácie vypadlo niekoľko spevácky prvotriednych verdiovských interpretov. Urobiť z tradičnej opery typu Trubadúra súdnu tribúnu sveta a jeho protirečení a namýšľať si, že svet sa zmení vďaka režisérskemu výkladu tradičnej opery s banálnym libretom, do ktorého réžia implantuje nejaké zaujímavé (a väčšine publika nezrozumiteľné) myšlienky, je ilúziou. A potom, zdivadelniť operu možno skôr detailným rozkrytím vzťahov medzi postavami, než prerábaním libreta. Verdiho Trubadúra treba však predovšetkým kvalitne spievať. Aj preto bola najlepším naštudovaním Trubadúra v minulom storočí Karajanova salzburgská inscenácia z roku 1963, síce v supertradičnej réžii, no s geniálnym hudobno-vokálnym naštudovaním, a nie nejaký experiment vo Freiburgu alebo Hannoveri, v ktorom bola Azucena stvárnená ako nevyliečiteľná schizofrenička, Leonóra ako nymfomanka, Manrico v polohe mladíka trpiaceho jokastovským komplexom a Luna ako sadistický esesák. Bohužiaľ, nová bratislavská inscenácia je aj v hudobnej zložke protirečivá. Hoci sa traduje, že dirigent Rastislav Štúr si s talianskou operou rozumie, hudobné naštudovanie pôsobí dojmom nedokončeného polotovaru, v ktorom hlavné úsilie sa sústreďuje (a nie vždy úspešne) na to, aby speváci spievali zladene s orchestrom. Sólistické obsadenie má ďaleko nielen od zostavy z roku 1963, ale zaostáva aj za poslednou inscenáciou (z roku 1995). Na prvej premiére sa publiku najviac páčil trocha monotónne, no šťavnato spievajúci Mario Zhang ako Manrico. Mladá Jana Doležílková ako Leonora zaujala viacerými interpretačne pôsobivými miestami, no celkovo (najmä v stredoch) pôsobila nevyrovnane. Úloha Ferranda vôbec nesedela Petrovi Mikulášovi a Denisa Hamarová ako Azucena musí do dramatickejších polôh ešte len dozrieť. Najslabším členom sólistickej zostavy bol banskobystrický barytonista Zoltán Vongrej ako Luna. Napriek alternáciám uvedeným v bulletine, na druhej premiére profil inscenácie vokálne aspoň trocha vylepšil iba štýlový chorvátsky barytonista Vitomír Marof, kým Jitka Sapara-Fischerová síce nie je typickým verdiovským mezosopránom, no obdivuhodne vrátila úlohe Azuceny isté črty démoničnosti, ktoré réžia a jej alternantka potlačili. Jozef Benci ako Ferrando kvalitou tónu za svojím alternantom zaostával, v spôsobe interpretácie bol však autentickejší. Bratislavský Trubadúr teda nebol ani luxusným vešiakom na perfektne zaspievané árie, ani zmysluplnou divadelnou výpoveďou.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama