Nepoučení a nepoučiteľní
Prečítaj si to, odporúčala mi raz priateľka akýsi článok. A dodala, že to stojí za to. Lebo aj keby som s názormi autora nesúhlasila, nájdem v jeho texte veľa cenných informácií a z jeho prejavu navyše cítiť, že to nie je hlupák, ale vo svojom odbore poučený človek. Strata času to naozaj nebola. Na kamarátkino poučenie si spomeniem vždy, keď sa kohosi pokúšam poučiť o niečom, v čom som doma – a on ma takmer urazene zastaví, že o to nestojí. Ja sa zahanbím, v duchu si vynadám a rozmýšľam nad tým, že sa musím prihlásiť do nejakého kurzu na zlepšenie svojho prejavu. Alebo aby som sa naučila čušať. A niekedy mám nutkanie odporúčať niečo podobné aj našim učiteľom. Z rôznych prameňov sa totiž dozvedám, že podobné protesty počúvajú v súčasnosti bežne od žiakov aj oni, a na všetkých typoch škôl. Až primnnohí žiaci a študenti vraj nechcú nielen aby ich niekto poučoval, ale ani aby ich učil. A často si to neželajú ani ich rodičia. Vraj stačí vysvedčenie. Že niekedy sú predsa len dôležité aj vedomosti, zistia zvyčajne až vtedy, keď ich od nich vyžaduje ktosi v zamestnaní, a ak sa nimi nepreukážu, ak na ich základe nepracujú, dostanú výpoveď. Pozoruhodné je, že napriek takýmto signálom sa v poslednom čase čoraz viac ľudí oháňa slovnými spojeniami vedomostná, znalostná, poznatková spoločnosť či ekonomika. Podľa jazykovedcov sa v tejto súvislosti pokladá za najvhodnejší výraz vedomostná, pretože ide o uplatňovanie vedomostí. Ale ako uplatňovať to, o čom človek nič nevie, čo nepozná, o čom nie je poučený? Ako a kde uplatniť vedomosti, ak nijaké nemáme, ak o nadobúdanie nijakých nestojíme, ak nás nevyhnutnosť osvojovať si ich obťažuje? Ale aj ak tých, ktorí tie vedomosti majú, nevieme či nechceme ohodnotiť tak, ako by si zaslúžili? Tvrdý oriešok. Lebo aj keď sa u nás nájdu aj ľudia, ktorí o vedomosti stoja, sotvačo nejaké nadobudnú, odchádzajú tam, kde nachádzajú primerané finančné ohodnotenie. Nedávno som si vypočula príbeh v zahraničí zlatými medailami ovenčeného študenta matematiky a jeho nemenej úspešnej manželky, ktorí využili ponuku na postgraduálne štúdium a prihlásili sa na šesť renomovaných zahraničných univerzít. Prijali ich oboch na všetkých šesť. So skvelým štipendiom, ubytovaním aj študijnými podmienkami. Vybrali si tú najuznávanejšiu. Ich chuť učiť sa a byť poučovaní, aby mohli byť poučení sa zúročila. Či sa obohatení vedomosťami a poučení skúsenosťami vrátia domov, aby ich odovzdávali ďalej, je veľmi otázne. Tým skôr, že pokiaľ ide o hodnotenie našich múdrych hláv, sme ako spoločnosť, zdá sa, nepoučiteľní.
